Denník N

Zdeněk Svěrák: Prekáža mi, čo všetko ľudia znesú. Niekedy mi ani humor nepomáha

Spisovateľ, scenárista a dramatik Zdeněk Svěrák. Foto – Deník N/Gabriel Kuchta
Spisovateľ, scenárista a dramatik Zdeněk Svěrák. Foto – Deník N/Gabriel Kuchta

Keď Zdeněk Svěrák v lete vystúpil na demonštrácii na pražskej Letnej, musel hneď na druhý deň vysvetľovať, že pred 30 tisícmi ľudí vystupoval zadarmo.

„Na vidieku som sa rozprával s jedným človekom a opisoval mu, koľko bolo na Letnej ľudí. ,Bodaj by nie, keď dostali zaplatené,‘ vysvetlil mi. Ja vravím: ,Ako zaplatené?‘ ,Vy by ste tam šli v takej horúčave zadarmo?‘ povedal. ,Pane,‘ zveril som sa mu, ,ja som tam účinkoval zadarmo.‘ To je zo všetkého najsmutnejšie. Ísť niekam zadarmo len preto, aby som prejavil svoj občiansky názor, je pre nich nepochopiteľné,“ vraví Svěrák.

Textár, dramatik, spisovateľ a jeden z duchovných otcov Járu Cimrmana hovorí vo veľkom rozhovore pre český Deník N aj o tom, ako ho desí zneužívanie technológií na „mätenie myslí miliónov ľudí“.

Spomína na „svojho“ dobrého a zlého eštebáka, na narovnanie chrbta po podpise petície za prepustenie Václava Havla aj na revolučné výjazdy v Havlovom ojazdenom golfe.

Aký bol váš 17. november 1989?

Pamätám si ho presne, navyše mám z toho dňa i audiozáznam.

Audiozáznam? Ako to?

Išiel som s manželkou v sprievode na Albertov, vypočuli sme si prejavy, ale potom sme sa od sprievodu odpojili a išli domov. Mal som totiž večer v divadle Gong vo Vysočanoch besedu s Jiřím Černým pre Jonáš klub, teda klub spriaznených duší divadla Semafor.

Dve hodiny sme besedovali, našiel sa záznam z toho večera. Práve včera som ho počúval. Vôbec sme vtedy v Gongu netušili, že na Národnej triede mlátia študentov a že sa v podstate začína revolúcia.

O čom ste na tej besede hovorili? Prekvapilo vás niečo po rokoch?

Rozprával som o svojej účasti na moskovskom filmovom festivale, bol som tam totiž aj na schôdzi, kde rečnil Boris Jeľcin. Prekvapilo ma, ako nevyberavo, až neobratne kritizoval Gorbačova. Pripadalo mi, ako by tým prejavom ukazoval, že politické uvoľnenie berú vážne, keď môže búšiť do hlavy štátu.

Burácal, že najvyšší predstavitelia si nechávajú stavať za štátne peniaze dače, teda chaty. A Gorbačov má vraj štyri! Tak do neho búšil. V demokratizačnom procese boli vtedy o krok pred nami.

A to práve vďaka Gorbačovovi a jeho glasnosti a perestrojke.

Áno. Ale zároveň ho bolo možné otvorene kritizovať. To ma prekvapilo. Na tej besede som však tiež rozprával, ako ma sklamalo, že keď som o tom hovoril s ľuďmi v uliciach Moskvy, bolo im to fuk. Meno Gorbačov, ktoré sme u nás vnímali až posvätne, ako zjavenie…

… a vietor zmeny…

… a nádeje, tak oni mávli rukou: takých už bolo. Úplná ľahostajnosť. Žiadna eufória, nadšenie.

Potom som v Gongu spomínal, že som sa v Moskve v jedálni hotela nečakane stretol s človekom, ktorý bol veľmi podobný Pavlovi Landovskému. Skusmo som zavolal: Pavel! A on sa otočil – bol to naozaj Landovský! K nám nesmel, ale do Moskvy áno, bol na festivale s nejakým rakúskym filmom, v ktorom hral.

Revolúcia v aute po Havlovi

Vy ste ten „vietor zmeny“ pociťovali už počas roka 1989? Niekto hovorí, že mu bolo jasné, že už sa to rúca a ako to dopadne, mnohí ďalší do poslednej chvíle neverili, že by mohol nastať koniec jednej éry.

Keby sme vedeli, že sa to dobre skončí, nemali by sme taký strach, aký sme mali, teda aspoň ja som strach mal. Boli ľudia, ktorí dianie pozorovali zvonku, napríklad nebohý Jan Tříska, ktorý vravieval: „Prosím vás, veď už to padalo ako domčeky z karát. Vy ste boli jednoducho na rade.“ Ale my sme to tak necítili, stále sme sa obávali, že ľudové milície, armáda alebo polícia do toho „prehovoria“.

Po zásahu na pražskej Národní třídě sa zdvihla veľká vlna odporu, boli ohlásené prvé demonštrácie, známe osobnosti začali chodiť na misie do škôl a tovární po celej krajine, divadlá nehrali, ale besedovalo sa. Zapojili sa aj cimrmanovci. Minule ste mi rozprávali, ako ste vy komici zrazu pateticky a úplne vážne spievali s rukou na srdci hymnu.

Keby len hymnu. Miloň Čepelka na každý večer napísal novú báseň. Nehrali sme, len sme besedovali o tom, čo sa deje a čo by sa malo urobiť.

Humor išiel bokom?

Úplne.

„Keď sa deje niečo vážne, nedokážem sa cez to preniesť humorom.“ Foto – Deník N/Gabriel Kuchta

Je až prekvapivé, že ste nemali potrebu o tom ani trochu žartovať. Muselo to byť naozaj veľmi silné, keď aj ľudia, ktorí si celý život robili posmech zo všetkého možného, ​​zostali úplne vážni.

Nie som ten typ, čo ide proti svojej nálade. Keď som stiesnený, nepúšťam si veselé veci, nepozerám sa na komédie. A keď sa deje niečo vážne, neviem sa cez to preniesť humorom.

Potrebujete si smútok i vážnosť okamihu prežiť. Chápem. Ktoré okamihy ste v tom čase vnímali ako najvážnejšie, akoby išlo o všetko?

Keď sme sa snažili získať „vidiek“ na svoju stranu. Ľudia mimo metropoly boli bez informácií a museli ich dostať. A mali to s demonštrovaním ťažšie. Ísť na námestie v Prahe nebolo až také hrdinstvo, ako ísť s kožou na trh v menšom meste, kde sa všetci poznajú a vedia, čo kto kedy vykonal, kam chodia jeho deti do školy. Tam ide o krk neanonymne. Preto nikdy nezazlievam obyvateľstvu mimo Prahy, že má pri prevratoch trochu meškanie.

Viem, že ste boli „misionárom“ v meste Litoměřice. Vtipné je, že ste toto turné odjazdili na golfe, ktorý ste ako ojazdený kúpili od Václava Havla.

Bolo to nebezpečné vozidlo. Eštebákom trvalo pol roka, než im došlo, že mi len predal

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

17. november

Rozhovory

Teraz najčítanejšie