Havlove amnestie boli správne, tvrdenia o jeho zlyhaní sú výsledkom protihavlovskej hystérie

Autor je organizátor festivalu Pohoda,
člen Redakčnej rady Denníka N

Prvého novembra som si prečítal recenziu Miloša Krekoviča na film Amnestie. Horšie sa november 2019 asi začať nemohol.

Svoj názor na film vybavím stručne: ide o výborne remeselne urobené dielo, ktoré má z môjho pohľadu jednu zásadnú chybu – nie je v ňom zobrazený ani jeden väzeň, ktorému by sme amnestie priali. Nijako teda nekomunikuje to, že v mnohých prípadoch nešlo len o „druhú šancu“, ale hlavne o nápravu krivdy. Že to „ušlo“ tvorcom, nie je zďaleka také zarážajúce ako to, že redaktor kultúrnej rubriky Denníka N trikrát podčiarkne dezinterpretácie amnestií vytvorené začiatkom deväťdesiatych rokov v protihavlovskej hystérii nacionalistami v dokonalej súhre s mečiarovcami.

Citujem: „Amnestie boli prvým zlyhaním čerstvých ponovembrových elít, ktoré sa v nových a turbulentných časoch nestihli zorientovať. Bolo to zlyhanie až také viditeľné, rukolapné a neoddiskutovateľné, že sa na tom asi ako na jedinom vedia zhodnúť strážcovia odkazu Václava Havla s voličmi KSS.“ Neviem, kde berie Miloš Krekovič odvahu na vyslovenie takéhoto kategorického vyhlásenia. Ja sa na tom s ním a asi ani s voličmi KSS nezhodnem a verím, že podobných ľudí je väčšina, inak môžeme zápas o spravodlivé Slovensko vzdať.

Po štyridsiatich rokoch totalitného komunistického súdnictva boli vo väzniciach mnohí neprávom a netýkalo sa to len politických väzňov – režim sa rád zbavoval nepohodlných ľudí cez narafičené manká a podobne. Ako vraví vo vynikajúcom rozhovore v knihe k filmu Roman Kvasnica: „Je menej spoločensky nebezpečné, keď vo väzení nie je desať páchateľov trestnej činnosti, ako keď je tam jeden nevinný.“ Presne o to išlo. Nebolo uskutočniteľné ísť prípad po prípade – to by vo väzniciach ostávali mnohí nevinní ďalšie mesiace, čo by bol mimoriadne nešťastný začiatok vytvárania demokratického prostredia. Práve to by sa dalo považovať za „viditeľné, rukolapné a neoddiskutovateľné zlyhanie“.

Existuje viacero odborných prác, ktoré vyvracajú mýty o „nešťastných havlovských amnestiách“. Šlo o správny a nevyhnutný krok. Mrzí ma, že Miloš Krekovič odignoroval reálne fakty a pridal sa k interpretácii, akú si pamätám z mečiarovských médií a ktorú tak radi šíria súčasní konšpirátori. Jeho recenzia mala nadpis Filmové Amnestie sú najmä obžalobou porevolučných elít, ktoré sa vykašlali na obyčajných ľudí. Mali sme šťastie, že Václav Havel sa ako reprezentant porevolučných elít na obyčajných ľudí – ani na tých vo väzniciach – nevykašlal.