Najslávnejší palestínsky režisér Elia Suleiman: Neostal priestor na Palestínsky štát

Filmový festival Be2Can otvorila burleskná a zároveň melancholická komédia To musí byť nebo od najslávnejšieho palestínskeho režiséra Eliu Suleimana (59). Rodák z Nazareta z kresťanskej ortodoxnej rodiny si film napísal, zrežíroval aj si v ňom zahral. Rozprávali sme sa, či vôbec vznikne Palestínsky štát aj o novej generácii sekulárnych Palestínčanov, ktorí sa otočili politikom chrbtom a nehlásia sa k žiadnej ideológii.

Ako dlho ste pracovali na svojom najnovšom filme?

Získanie financií mi trvalo asi šesť rokov a štyri roky som to písal a prepisoval po sebe. Viete si to predstaviť: niečo máte spola hotové a potom sa k tomu vrátite s odstupom a donekonečna to vybrusujete. Takže od momentu, keď som si to vymyslel, prešla veľmi dlhá doba. Samotné natáčanie trvalo asi rok a ďalší polrok sme to editovali.

Kde sa vám nakrúcalo najťažšie, na palestínskych územiach alebo na Západe? 

V Kanade. (smiech)

Prečo? 

Bola tam taká zima, že si to ani neviete predstaviť. Ale hlavne, platia tam ešte prísnejšie pravidlá ako v Paríži. Aj v Paríži síce platia prísne pravidlá EÚ, ale mesto má veľmi blízko ku kinematografii, v Kanade to bolo postavené na oveľa väčšej byrokracii. S reguláciami išli ešte ďalej ako Američania. V regióne Quebec sa reguláciám venuje štát aj odbory. Všetko sa pozorne sledovalo, kedy vstávate aj kedy jete. Venovali sa nášmu filmu, ako keby išlo o dvojmiliardový kasový trhák a nie o nezávislý film.

Palestínska časť natáčania nebola náročná?

Nebolo to jednoduché, v Palestíne napríklad chýba poriadna infraštruktúra, no rozdiel je v tom, že ľudia sú tam plní vášne. Aj pre komplikovanú politickú situáciu a napriek chaosu sa každý snažil podať čo najväčší výkon. Takže to bola nakoniec aj veľká radosť vrátiť sa do Palestíny.

Film sa začína vo vašom rodnom meste Nazarete. Aká je tam nálada? 

Vždy, keď som tam prišiel točiť film, tak som videl malý úpadok.