Denník N

Ako moji žiaci štvorkári začali dostávať jednotky (ukážka z knihy A okraje máš kde?)

Juraj Čokyna v osade, kde žijú jeho žiaci. Foto N – Vladimír Šimíček
Juraj Čokyna v osade, kde žijú jeho žiaci. Foto N – Vladimír Šimíček

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Prečo deti v škole nedávajú pozor a ako im detstvo ničí generačná chudoba. A čo mi pri nich začalo zaberať, opisuje svoje skúsenosti z učenia detí z osád Juraj Čokyna v knihe A okraje máš kde?

V stave zúfalstva už len rezignovane prevraciam očami.

„Okej, Mária, toto je tvoje štvrté upozornenie, dnes poobede sa prídem porozprávať s tvojou mamkou,“ hovorím asi v polovici hodiny geografie u svojich siedmakov.

Mária mala taký milý zvyk – hocikedy počas hodiny si začala spievať. Vedela vystihnúť chvíle, keď som práve niečo vysvetľoval. Časť triedy sa k nej ochotne pridávala, zvyšných pár žiakov na mňa pozeralo najskôr zvedavo, neskôr rezignovane.

U siedmakov sa okrem spevu ešte zvyklo bubnovať, prekrikovať sa cez celú triedu alebo – v tom lepšom prípade – hľadieť cez okno, prípadne si skúšať perom robiť tetovania.

Je začiatok októbra 2016, môj druhý mesiac učenia v škole v Šarišských Bohdanovciach, a po štvrtom upozornení Márie na okraji tabule svieti sedem mien, štyri z nich sú v krúžku. V triede je v ten deň štrnásť žiakov.

Podľa triednych pravidiel to znamená, že sedem žiakov a žiačok počas hodiny minimálne dvakrát porušilo pravidlá a vyrušilo ostatných nevhodným správaním. Štyria z nich to spravili trikrát, takže si od nich pýtam číslo na rodičov, aby som im mohol zavolať a posťažovať sa na ich správanie.

Toto je podobný systém, aký som sa naučil už počas Basecampu, letnej prípravy programu Teach for Slovakia, cez ktorý som šiel na dva roky učiť do Šarišských Bohdanoviec. Len som ten systém prispôsobil našej škole.

Počas 6-týždňovej letnej prípravy na učenie sme sa viackrát rozprávali a rozoberali rôzne poruchy učenia a správania. Veľmi veľa učiteľov – ale aj rodičov – dnes rozoberá, do akej miery je porucha pozornosti reálnou diagnózou a či náhodou nie je výsledkom rozmaznanosti detí a prejavom „nevhodnej“ výchovy od najbližšej rodiny.

„Nevedia sa kontrolovať, a potom im psychológ napíše, že majú diagnózu. Blbosť.“ Takéto vety som v rôznych obmenách počul veľmi veľakrát.

„Ja mám v triede jedného chlapca s ADHD. Na hodine sa hocikedy postaví, vykríkne, naruší to hodinu a treba to potom vysvetľovať aj jeho spolužiakom, že má nejaký problém. Vždy, keď môžem, mu dám možnosť, aby sa mohol prejaviť, aby nemusel len sedieť na mieste. Napríklad ak niečo názorne vysvetľujem, spravím z neho asistenta,“ vysvetľovala nám, totálnym zelenáčom, Maruška, ktorá už mala za sebou prvý rok učenia v škole.

Jasné, zamestnať ich, skúšať iné prístupy, písal som si sústredene do poznámok. V letnej škole sme mali deti z komunít zo Strání pod Tatrami a z Huncoviec a zvládli sme to. Po bašaveli na záver sme sa vytancovaní lúčili. S ostatnými budúcimi učiteľmi sme si potom pripili šampanským – dali sme to, dobre bude!

Nemohol som byť ďalej od pravdy.

Mýlil som sa v tom, aké správanie na hodinách očakávať, a aj v tom, ako to budem zvládať. A tak okrem iných školských povinností som mal zrazu po večeroch kŕče v bruchu ešte aj z toho, že musím volať rodičom žiakov. Veľmi nemám rád, keď niekomu musím volať.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Slovensko

Teraz najčítanejšie