Denník N

Psychoterapeutka Helga Palušová: Čo môžeme robiť pre naše deti lepšie? Starať sa o seba

Psychologička Helga Palušová. Foto N - Vladimír Šimíček
Psychologička Helga Palušová. Foto N – Vladimír Šimíček

Helga Palušová najprv vyštudovala žurnalistiku a politológiu, až neskôr psychológiu. Dnes pracuje ako psychoterapeutka vo Viedni a svoju prax vedie aj v Bratislave.


Ako dlho už pôsobíte vo Viedni a prečo práve tam?

Život ma tam vrhol v roku 2012. Nebolo to plánované. Môj muž je architekt a spolupodieľal sa tam na jednom projekte. Mali sme v tom čase šesťročné, trojročné a novonarodené dieťa. On začal v máji, najmladšia dcéra sa narodila v júni. Manžel prvý rok pendloval – skoro ráno vstávať, hodina cesty do Viedne, celý deň v robote, večer cesta späť do Bratislavy. Keď prišiel domov, povedala som mu, že deti potrebujú otca. Bolo to nesmierne únavné. Tak sme sa rozhodli, že ideme tam. Aby to pendlovanie odpadlo a aby sme mali rodinný život. Sme tam už ôsmy rok a som vďačná životu, že ma tam premiestnil.

Zvykli ste si rýchlo? A čo deti?

Zvykla som si rýchlo a deti si zvykli rýchlejšie. (smiech) Napriek tomu, že mali na začiatku nulovú nemčinu. Viedeň je európsky New York, je multikultúrnym mestom. Je veľmi dobre pripravená na integráciu rôznych etník, náboženstiev, jazykov a národností. Odo dňa nula sme okamžite dostali servis, ako sa čo najrýchlejšie integrovať do rakúskej spoločnosti. Dnes sme už plne integrovaní. Moje deti sa už medzi sebou rozprávajú po nemecky.

Možno je to predsudok, ale nepociťujete tam averziu z okolia, že ste žena zo Slovenska? Prípadne nejaké profesionálne podceňovanie?

Ja nepodceňujem seba, nepodceňujem druhých a oni nepodceňujú mňa.

Rozhovor si môžete vypočuť aj ako podcast.

Pracujete na klinike, staráte sa o deti a rodiny. S akými problémami sa stretávate najčastejšie?

Spolupracujeme s tromi školami, kde má naša klinika svoje klinické psychologičky. Tie sú tam niekoľko hodín týždenne k dispozícii učiteľkám a deťom a robia monitoring. Chodia na pozorovanie do tried, stretávajú sa s učiteľkami. Tie im hovoria napríklad: Všímam si, že toto dieťatko má nejaké trápenie, alebo: Toto dieťatko trápi mňa. Vtedy predpokladáme, že to dieťa má nejaké trápenie, lebo učiteľky sa cítia zle pri deťoch, ktoré sa cítia zle. Takto nám v podstate monitorujú deti v triedach. Ak to vyzerá tak, že dieťa trpí alebo trpí jeho okolie,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Iné podcasty Denníka N

Rodičovstvo

Rozhovory

Životy žien

Rodina a vzťahy, Zdravie

Teraz najčítanejšie