Denník N

Duch roku 2019

Ilustrácia – Vizár
Ilustrácia – Vizár

Súčasné protesty po celom svete môžu pripomínať vlny predchádzajúcich revolúcií, ale v niečom sú jedinečné. Protestujúci majú pocit, že ich nezodpovedné politické elity už príliš dlho ponižovali, ignorovali a opovrhovali nimi.

Autor je francúzsky politológ

Podobne ako v rokoch 1848, 1968, 1989 a 2010 – 2012, svet opäť prekvapila vlna masových protestov. Pokračujúce demonštrácie v Bejrúte, Santiagu, Hongkongu, Alžíri, Bagdade a v iných mestách získavajú na intenzite a znervózňujú tamojšie vlády. A hoci je pokušenie hľadať historické paralely pochopiteľné, povstania z roku 2019 majú aj svoje vlastné špecifiká.

Takmer pred desaťročím si mnohí Západniari pri popise protestných hnutí, ktoré sa najprv objavili v Tunisku a rozšírili sa do Egypta, Líbye, Sýrie a iných arabských krajín, spomenuli na európsku „jar národov“ z roku 1848. Podobne aj mnohí Libanonci, ktorých som stretol na nedávnej návšteve Kataru, vôbec nepochybovali o tom, že momentálne sme svedkami nového kola „Arabskej jari“. Jediný rozdiel je vraj v tom, že tentoraz sa to deje na globálnej úrovni, a vlastne aj v tom, že ľudia, ktorí o tom hovorili, vyžarovali tak vzrušenie, ako aj strach.

Túžba po dôstojnosti a rešpekte

Súčasné protesty pripomínajú aj máj 1968, a to nielen pre svoju mladistvosť, spontaneitu a absenciu identifikovateľných lídrov. Lenže podobne ako každý historický vývoj, aj udalostiam roku 2019 treba rozumieť ako samostatnému javu.

V roku 1968, v čase plnej zamestnanosti, viedla kombinácia nudy a revolučného utopizmu mladých demonštrantov k tomu, že v Paríži začali stavať barikády. V roku 1989 mobilizovala protestujúcich v boji proti komunistickým režimom nádej na slobodu a prosperitu. Ale v roku 2019 sny a nádej nahradil hnev a zúfalstvo, i keď je tu aj možnosť, že v krajinách ako Sudán a Alžírsko by mohlo dôjsť k zlepšeniu situácie.

Ak majú tohtoročné protesty spoločnú črtu či jednotiace vysvetlenie, je to túžba po dôstojnosti a rešpekte. Ľudia vyšli do ulíc, pretože majú pocit, že ich nezodpovedné, skorumpované a vzdialené politické elity už príliš dlho ponižovali, ignorovali a opovrhovali nimi.

Príliš málo a príliš neskoro

Okamžité spúšťače rôznych protestov, či už ide o daň za používanie aplikácie WhatsApp v Libanone, alebo o zvýšenie cien cestovného v santiagskom metre, sa často zdajú ako podružné či triviálne. A podobne ako v Káhire v roku 2011 či v Bejrúte v roku 2005 po atentáte na libanonského premiéra Rafika Haririho zohrali úlohu hlavného nástroja mobilizácie ďalších rebelov mobilné telefóny.

Ale bez ohľadu na to, či je bezprostredná príčina protestov primárne ekonomická (ako v Libanone a v Čile) alebo politická (ako v Hongkongu), úrady v každom štáte to zaskočilo a odpovedali príliš pomaly. No zdá sa, že prekvapení obrovskými množstvami ľudí a svojou silou sú aj samotní protestujúci. Tí, čo pôvodne volali po zrušení novej dane, zrazu zisťujú, že volajú po konci režimu.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Teraz najčítanejšie