Denník N

Koľko by sme ušetrili, keby sme pomohli týranej Eve, samotárovi Jozefovi či mladému stagnujúcemu Andrejovi

Ilustračné foto - TASR
Ilustračné foto – TASR

Pomáhať ľuďom bez domova nie je len otázka empatie. Keď zasiahneme včas, bude nás to stáť menej, ako keď problém neriešime, ukazuje nová štúdia o bezdomovectve.

Jozef je samotár. Po Nežnej revolúcii sa snažil podnikať, no po niekoľkých neúspešných pokusoch skončil na ulici. Jeho osobná hrdosť mu nedovolila požiadať o pomoc rodinu či známych, bráni sa využiť aj sociálne služby. Jozef nemá domov už 20 rokov, stráni sa ľudí a býva v príbytku, ktorý si vybudoval sám. Roky prežité na ulici sa podpísali aj na jeho zdraví: na predkoleniach má vredy a ťažko sa mu chodí.

Jozef nie je konkrétna reálna postava. Je predobrazom jednej zo šiestich rizikových skupín ľudí bez domova z Bratislavy, s ktorými sa sociálni pracovníci na ulici stretávajú.

Inštitút environmentálnej politiky v spolupráci s občianskym združením Vagus vypracovali novú štúdiu o bezdomovectve, v ktorej poukazujú na to, koľko by sme mohli ušetriť z verejných financií, ak by sme viac dbali na prevenciu či krízovú intervenciu ako napríklad ošetrenie či sociálne poradenstvo.

Týraná žena či odchovanec detského domova

Na Slovensku je podľa údajov Štatistického úradu z roku 2015 približne 23-tisíc ľudí bez domova, ďalším štyrom až ôsmim percentám obyvateľov hrozí vylúčenie z bývania. V hlavnom meste je ľudí bez domova najviac, podľa fyzického sčítania v roku 2016 ich v Bratislave žilo minimálne 2064. Organizácie, ktoré s týmito ľuďmi pracujú, odhadujú skutočný počet na štyri- až päťtisíc ľudí.

Príčiny, prečo sa človek ocitne na ulici, sú rôzne – najmä to sú zdravotné problémy, narušené rodinné vzťahy, neadekvátne vzdelanie či rasizmus.

Analytici z IEP rozdelili ľudí bez domova v Bratislave podľa spoločných charakteristík do šiestich základných skupín:

  • Samotár – človek v stredných rokoch, dlhodobo žije bez domova a stráni sa ľudí;
  • Týraná žena – žena v stredných rokoch v patologickom partnerskom vzťahu bez rodinného zázemia;
  • Ťažko zdravotne znevýhodnený človek – človek s psychiatrickým ochorením, ktorý sa nedokáže zamestnať;
  • Mladý človek zo znevýhodneného prostredia – odchovanec detského domova, ktorému chýbajú sociálne zručnosti a podpora okolia;
  • Stagnujúci mladý človek – mladý človek s drogovou závislosťou;
  • Stagnujúci starší človek – človek, ktorý sa nedokázal znovu zamestnať, čo spolu s rozvodom a so závislosťou viedlo k chronickému bezdomovectvu;

„Jednotlivé rizikové skupiny sa prelínajú. Niektorých ľudí bez domova možno zaradiť do viacerých skupín. Aj mladí ľudia zo znevýhodneného prostredia môžu prepadnúť drogám, rovnako tak môže byť samotár zdravotne ťažko postihnutým a týraná žena môže vykazovať črty stagnujúceho staršieho človeka,“ vysvetľujú analytici v štúdii s tým, že sú aj prípady ľudí bez domova, ktorí nespadajú do týchto skupín. Spájajú ich však problémy v rodine, zlý zdravotný stav či drogová závislosť.

„Vagus má v databáze 4156 klientov, pričom v roku 2018 využilo služby Domca 1131 ľudí a služby programu Streetwork zas 668 ľudí,“ uvádza sa v analýze IEP s tým, že služby terénnej práce využívajú najčastejšie ľudia, ktorých stotožňujú so skupinou Samotár. Ľudia z kategória Týraná žena viac využívajú služby Domca, kde majú prístup k hygiene, jedlu, šatstvu či úschove osobných vecí.

Foto N – Tomáš Benedikovič

1 investované euro = 12 eur úspora

Analytici v štúdii skúmajú, koľko peňazí stojí, keď si ľudí bez domova nevšímame – pokiaľ ich necháme na ulici, bez krízovej intervencie, náklady na ich liečbu či za zásah polície vychádzajú podľa analýzy vyššie, než keď sa s ľuďmi bez domova dlhodobo pracuje (analýza počíta pri jednotlivých skupinách s prácou 1 až 3 rokov).

Zo štúdie vyplýva, že pri včasnej prevencii či pri krízovom zásahu by štát ušetril verejné financie. IEP s Vagusom skúmali dva scenáre – v prvom prípade s ľuďmi bez domova mimovládne organizácie pracujú, v druhom prípade je jedinec odkázaný sám na seba.

Najväčšiu úsporu vypočítali v prípade pomoci rizikovej skupine Samotár. Ak má dlh na zdravotnom poistení, nárok na zdravotné ošetrenie má len vtedy, keď je v ohrození života. Ak sa s takýmto človekom nepracuje, jeho neošetrené omrzliny sa prehlbujú a dostane sa až do stavu, keď ho musí odviezť sanitka a pre gangrénu ho hospitalizujú v nemocnici. Priemerná hospitalizácia stojí podľa štúdie 660 eur, ak mu pre rozsah choroby musia amputovať aj nohy, ďalšia hospitalizácia stojí 795 eur.

Ak človek bez domova ostane po amputácii imobilný, umiestnia ho do útulku, neskôr do domu sociálnych služieb, čo opäť stojí štát peniaze.

„V scenári so zásahom OZ Vagus nedochádza k prehlbovaniu zlého zdravotného stavu, keďže klientovi v tejto rizikovej skupine bolo poskytnuté častejšie ošetrenie. Napriek tomu je potrebná starostlivosť na náklady verejného zdravotníctva dvakrát do roka,“ píše sa v štúdii.

Celkové náklady v scenári bez zásahu mimovládnej organizácie vypočítali analytici v prípade samotára na 4878 eur. Náklady OZ Vagus na ročnú prácu s človekom bez domova – samotárom je 407 eur. To by teda znamenalo úsporu 4836 eur ročne.

„U chronických ľudí bez domova a ľudí s psychickými chorobami je riešenie neskorších zdravotných komplikácií násobne drahšie než poskytovanie preventívnej zdravotnej starostlivosti,“ uvádza sa v štúdii.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Teraz najčítanejšie