Zvonením to pre nich nekončí: Príbehy víťazky a finalistov Ceny Dionýza Ilkoviča 2019

Vo štvrtok 7.11.2019 si počas slávnostného večera prevzali Cenu Dionýza Ilkoviča ďalší traja výnimoční pedagógovia. Po prvý krát bolo ocenenie v réžii Nadácie Dionýza Ilkoviča.  Spomedzi 32 nominovaných učiteľov vybrala odborná porota pod vedením Martina Plescha zo Slovenskej akadémie vied trojicu najvýnimočnejších – Angeliku Hanesz zo Základnej školy s vyučovacím jazykom maďarským v Buzici, Zdenku Baxovú z Gymnázia Ľudovíta Štúra v Trenčíne a Ivana Hnáta z Holíča, ktorý sa do finále dostal za svoj celoživotný prínos. Celkovou víťazkou za rok 2019 sa stala učiteľka fyziky so záľubou v astronómii Zdenka Baxová. Ocenenie je určené pre učiteľov a nepedagogických pracovníkov, ktorí svojou mimoškolskou aktivitou sprístupňujú žiakom základných či stredných škôl krásu prírodných vied.

Zdenka Baxová: „Každý jeden úspech mojich žiakov ma neskutočne motivuje.“

Zdenka Baxová pomáha svojim študentom odhaľovať zákutia vesmíru už takmer 35 rokov. Na Gymnáziu Ľudovíta Štúra v Trenčíne sa jej podarilo vybudovať astronomickú pozorovateľňu a vychovať špičkových astronómov. Vždy, keď začne hovoriť o svojich žiakoch, k úsmevu sa jej pridajú iskričky hrdosti v očiach. Keď sa jej spýtate na jej učiteľskú prax, nezačne hovoriť o sebe, ale o nich – stovkách študentov, ktorých nadchla pre fyziku a astronómiu.

Pred učebňou fyziky, kde Zdenka Baxová učí, visí nástenka s úspechmi jej študentov. Či už sú to zlaté medaily z medzinárodnej astronomickej olympiády, strieborné z fyzikálnej olympiády, alebo druhé miesto v Európskej vedeckej olympiáde. „Traja moji bývalí žiaci dnes študujú v Cambridge. Napríklad Peter Kosec už od prvého ročníka písal články do vedeckých časopisov a dnes je tam doktorandom. Vždy si hovorím, že o pár rokov budeme možno kvôli nemu prepisovať učebnice fyziky,“ dodáva s úsmevom a hrdosťou v tvári Zdenka Baxová.

Fyzikálne a astronomické krúžky vedie už od začiatku svojej kariéry, najskôr na Základnej škole Novomestského v Trenčíne a dnes na gymnáziu. Jej rukami prešli už tisícky študentov, vždy pritom vedela vycítiť talent a podporiť ho. Vychovala už množstvo technikov, medikov či vedeckých pracovníkov. Keď jej bývalý študent prvýkrát získal zlato na medzinárodnej olympiáde v Číne, musela si cestu tam zaplatiť sama. Ďalšie dva ročníky už pri jeho víťazstve nebola, financie jej to nedovolili.

„Napriek tomu každý jeden takýto úspech mojich žiakov ma neskutočne motivuje a je to skvelý pocit keď si uvedomím, že sa mi podarilo toho študenta dostať na medzinárodnú súťaž a on je ešte aj úspešný,“ opisuje Zdenka Baxová.

Hoci je vydatá, obrúčku na jej ruke nenájdete. Prestala ju nosiť po tom, ako cez ňu pri jednom pokuse prešiel elektrický výboj priamo do nej. „A ozaj že tých voltov tam bolo veľa,“ smeje sa a dodáva, že od pokusov ju to ani omylom neodradilo. „Na krúžkoch sa žiakom snažím ukazovať netradičné pokusy, ktoré na hodinách bežne nerobia, napríklad staviame rakety. Súčasne však rátame aj veľa príkladov. Vždy im pripomínam, že ak chceme byť úspešní, musíme aj počítať.“

Na hodinách pani profesorky nečakajte hrobové ticho. Žiakov sa naopak snaží viesť k tomu, aby sa zapájali, diskutovali a navzájom spolupracovali. „Ticho sú iba keď niečo vysvetľujem, inak mám naopak rada tvorivý šum.“ Pani profesorku Baxovú všetci poznajú ako učiteľku telom aj dušou, svojim žiakom sa snaží pomáhať aj počas prestávok, po vyučovaní, cez víkendy či dokonca počas letných prázdnin. „Už veľakrát som sa s ňou napríklad rozprával o svojej budúcnosti, kam na vysokú školu a podobne. Fakt mi vie s dosť veľa vecami pomôcť,“ hovorí nám po skončení astronomického krúžku Robert Jurenka.

Astronomickú pozorovateľňu má škola vďaka nej. Spolu s ďalšími astronomickými nadšencami sa jej podarilo zachrániť starý nefunkčný ďalekohľad, ktorý v škole dlhé roky chátral. Jeho oprave venovali svoj voľný čas aj peniaze. „Ďalšie dva menšie ďalekohľady som dostala darom od mojich bývalých žiakov, ktorí ich vyhrali na rôznych súťažiach a darovali ich mne, pretože som ich na ne pripravovala,“ hovorí nám nadšene pri prehliadke.

Ako sama vysvetľuje, so svojimi žiakmi trávi veľa času nielen v pozorovateľni, ale hlavne tam, kde sa toho pre astronómov deje najviac – vonku pod holým nebom. Veľakrát už ich vzala za mesto, aby mohli bez svetelného smogu pozorovať hviezdy či meteory. „V lete počas prázdnin si môžeme dovoliť zostať aj do rána. Je úžasné sledovať, ako ich to baví.“

Angelika Hanesz: „To, že to môžem robiť vo voľnom čase a že mi to rodina toleruje, považujem za veľký dar.“

Buzica je malá obec neďaleko Košíc. Býva tu približne 1 200 ľudí a pre deti tu majú vybudovanú základnú školu s vyučovacím jazykom maďarským. Pochváliť sa môžu bazénom, mini zoo a ešte niečím dôležitejším– výnimočnou pedagogičkou. Práve tu totiž učí informatička, ktorá dostala svojich žiakov na medzinárodné robotické súťaže do Japonska, Nemecka, Turecka či dokonca Kalifornie. Reč je o Angelike Hanesz – drobnej, skromnej žene, ktorá si od manžela na štyridsiatku vypýtala Lego. A vtedy sa to celé začalo.

Keď sa na školení na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika prvýkrát stretla s Legom určeným na stavbu robotov, nadchlo ju. Keď potom na narodeniny jednu takúto sadu dostala, robota skladala a programovala dlho do noci. „Tú prvú stavebnicu mám dodnes. K nej potom pribudli aj ďalšie,“ opisuje svoje začiatky s Legom Angelika Hanesz. Hneď ako sa s ním zoznámila sama, vzala ho do školy.

„U nej vyučovanie nekončí o druhej alebo o tretej. Napriek tomu, že nie je odtiaľto z Buzice, ale dochádza z Košíc, rada s nimi zostane aj poobede a vysvetlí, pomôže. S deťmi vždy pracuje ako členka tímu, zrejme aj preto ju majú tak radi,“ hovorí nám cez prestávku jej kolegyňa z Buzice Gisela Kovács.

Lego dnes Angelika Hanesz využíva na viacerých krúžkoch so žiakmi základných aj stredných škôl v Buzici aj v Košiciach. Práve v Košiciach vedie tím žiakov, s ktorými sa zapája do súťaží First Lego League (FLL) či Robo Cup Junior. Talentum, ako sa tím volá, začínal u nej v obývačke. Dnes majú na konte víťazstvo na celosvetovom kole FLL v Talline, striebro z Japonska či vynikajúci výsledok zo San José v Kalifornii. V roku 2018 si jedno zo svojich súťažných riešení dokonca patentovali. Vymysleli spôsob na odhaľovanie porúch vodovodného potrubia v stenách.

Pre Angeliku Hanesz to však nie je len o výsledkoch. Jana Plichtová – minuloročná finalistka Ceny Dionýza Ilkoviča, ktorá ju nominovala a ktorá sa s ňou na robotických súťažiach stretáva – nám prezrádza, že do svojej práce vkladá skutočne všetko. „Ona sa tým deťom venuje od rána do večera. Na začiatku to bolo možno aj tým, že týmto smerom viedla aj svojho syna. Ten je ale už preč na univerzite, no ona pokračuje a vychováva ďalšie generácie. Navyše, mnohé hodiny trávia aj u nich doma – častokrát im dokonca aj napečenie, navarí,“ opisuje Jana Plichtová. Jej slová potvrdzujú aj samotní žiaci. „Pani profesorka nám poskytuje zázemie, vďaka nej sa môžeme realizovať. Ona ten tím spája,“ dopĺňa člen tímu Talentum Oliver Ditko.

A čo na to samotná Angelika? „To, že to môžem robiť vo voľnom čase a že mi to rodina toleruje, považujem za veľký dar,“ odpovedá skromne na otázku, ako to všetko vlastne stíha.

Okrem svojej práce a krúžkom sa totiž Angelika Hanesz venuje aj školeniu učiteľov, samoštúdiu, organizovaniu IT táborov či zháňaniu sponzorov na cesty na medzinárodné súťaže. Ľudia okolo nej ju však napriek tomu poznajú ako človeka, ktorý si vždy nájde čas a pomôže.

Ivan Hnát: „Učiteľ sa stáva vzorom či chce, alebo nie.“

Na sebe biely plášť, v ruke kľúče od laboratória a pod pazuchou výpočty chemických rovníc. Takto si vybavujú Ivana Hnáta jeho bývalí kolegovia a žiaci. Hoci je už dnes na dôchodku, za takmer 50 rokov svojej učiteľskej praxe vychoval množstvo chemikov, vedcov, medikov či farmaceutov. Rukami mu prešlo približne 10-tisíc žiakov, napísal viacero učebníc a zbierok úloh a pre Chemickú olympiádu pracoval už od prvého roka jej existencie. Predstavujeme vám profesora Hnáta – človeka, ktorému žiaci či učitelia dodnes volajú, keď si nevedia poradiť s ťažkým príkladom.

„Nemenil by som svoje rozhodnutie ani keby som už vtedy vedel, ako veľmi stratí učiteľské povolanie na spoločenskom uznaní. Táto práca ma napĺňala a videl som v nej zmysel,“ vysvetľuje Ivan Hnát. Všetky tie víkendy strávené so žiakmi na olympiádach či noci prebdené nad písaním učebníc berie ako samozrejmosť.

S tvorbou publikácií pokračuje aj na dôchodku, v súčasnosti pripravuje Zbierku príkladov a úloh z chémie určenú pre prípravu na prijímacie skúšky na vysoké školy. Svoj pisateľský talent pretavil dokonca aj do poézie, vydal už štyri zbierky básní. „Na začiatku to boli primárne básne o láske, neskôr som sa dostal k ďalším spoločenským témam.“

Väčšinu svojej kariéry strávil Ivan Hnát prípravou žiakov na Gymnáziu F.V. Sasinka v Skalici. Keď sa naňho pýtame jeho bývalých kolegov, hovoria hlavne o tom, aký nápomocný im bol. „Je strašne šikovný chemik, vedel vždy veľmi dobre počítať, takže nám všetkým pomáhal najmä s tým. Mali sme veľmi dobrú atmosféru v kabinete, požičiavali sme si prípravy a o všetkom diskutovali. Hlavne počas prvých piatich rokov od skončenia vysokej školy som sa od neho skutočne veľa naučila,“ s úsmevom na perách spomína Božena Stúpalová, ktorá neskôr na Gymnáziu F.V. Sasinka pôsobila aj ako riaditeľka.

Na gymnáziu dnes učí aj dcéra pána Hnáta. K srdcu jej však neprirástla chémia, ale biológia a ekológia. „Vzorom boli pre mňa moji rodičia, obaja pôsobili v učiteľskom povolaní, takže pre mňa ani inej voľby nebolo,“ hovorí nám Iva Hnátová a berie nás do chemického laboratória. O jeho vybudovanie sa zasadil práve jej otec. Dodnes tu pritom žiaci robia pokusy a, aspoň niektorí z nich, objavujú svoj talent pre chémiu.

Profesor Hnát venoval svoj život chémii a Chemickej olympiáde. Nielen, že na ňu pripravil stovky žiakov, ktorí získali množstvo medailí na celoslovenských či medzinárodných kolách, ale pre Chemickú olympiádu aj pracoval. Dokonca od jej založenia. Pracoval ako člen ideovo-obsahovej komisie, recenzoval úlohy a je najdlhšie pôsobiacim predsedom Krajskej komisie. „To je veľmi dôležité, pretože my aj môžeme mať šikovných ľudí na Slovensku, ale pokiaľ pre nich nebudeme organizovať súťaže, tak ich nepodchytíme,“ vysvetľuje predseda poroty Ceny Dionýza Ilkoviča Martin Plesch.

Hoci dnes už na olympiády žiakov nepripravuje, stále sa im venuje – doučuje ich na prijímacie skúšky. Každý rok ho vyhľadáva množstvo z nich. Ako nám prezrádzajú, profesor Hnát je vraj „istota“ – ak vás doučuje on, určite sa na vysnívanú školu dostanete. „Bol som prekvapený až fascinovaný hĺbkou jeho vedomostí. Človek to pochopí už po prvej hodine čo všetko on vie,“ hovorí Peter Illéš, ktorého profesor Hnát doučuje. Sám nám však skromne vraví, že všetko určite nevie. Vďaka učeniu sa ale môže spolu so študentmi posúvať ďalej aj on. „Učiteľ je vzorom či chce, alebo nie. Preto som sa vždy snažil držať krok s chémiou,“ uzatvára s úsmevom a nostalgiou v tvári Ivan Hnát.