Denník N

Moje srdce sídli v písacom stroji

Kniha Dobrá bloncka svedčí o pozoruhodnej širokospektrálnosti tvorby Jacka Kerouaca.

Pred päťdesiatimi rokmi stratil americký literárny svet jednu zo svojich zásadných charizmatických postáv, keď na krvácanie do brušnej dutiny následkom chronického alkoholizmu zomrel vtedy 47-ročný Jack Kerouac, vlastným menom Jean-Louis Lebris de Kirouac (1922), autor kultového románu Na ceste (On the Road, 1957).

Dnes už považovaný za knižného klasika patril k najvýznamnejším predstaviteľom tzv. beat generation (dotyčný termín sám vymyslel), ktorej kúzlo doposiaľ nezvädlo. Pretrváva aj deklarované Kerouacovo sprievodné horúce motto: „Jediní skutoční ľudia, ktorých poznám, sú blázni, blázni do života, tí, ktorí chcú mať všetko a hneď!, ktorí nikdy nezívajú a nehovoria veci, čo sa slušia, ale planú, planú, horia.“

Pôvodne nádejný hráč amerického futbalu získal ako 16-ročný športové štipendium na Kolumbijskej univerzite v New Yorku, ale komplikovaná zlomenina nohy zapríčinila, že sa vo vynútenom voľnom čase rekonvalescencie začal venovať úplne iným aktivitám. Naštartovalo ho až nekonečné čítanie množstva kníh a po chlapčenských „spisovateľských“ epizódach prešiel na vážne písanie.

Zároveň sa však celkom logicky začal stýkať aj s inou spoločnosťou ľudí, medzi ktorými dominoval najmä všestranný alternatívny umelec William Burroughs. Ten ho zasvätil, podobne ako viacerých ďalších nádejných autorov a perspektívnych beatnikov (Allen Ginsberg, Gregory Corso), do aktuálnej literatúry a filozofie. Kerouac sa mu za to odvďačil verným zobrazením jeho postavy vo viacerých svojich románoch (napríklad Starký Bull Lee v knihe Na ceste).

Plachosť prekonávaná alkoholom

Tvoril každodenne, posadnutý zvláštnou melanchóliou a rôznorodými obsesiami. Smrť, pominuteľnosť a zánik boli v jeho myšlienkach a vetách neustále prítomné. Korene tohto jeho celoživotného pocitu siahajú zrejme do spisovateľovho detstva: keď mal štyri roky, zomrel mu starší brat. V knihách sa odráža aj plachosť a uzavretosť, ktorú prekonával alkoholom a inými povzbudzujúcimi látkami. V polovici 50. rokov sa začal vážnejšie zaujímať o budhizmus. Stretával sa so spriazneným básnikom eko-beatnikom Garym Snyderom, ktorý ho postupne zasväcoval do tajov zenu a pokúšal sa ho naviesť na prírodný spôsob života, čo mu aspoň na chvíľu pomohlo.

Kerouac bol spočiatku odmietaný a často nepochopený akčný spisovateľ, ktorý len v rokoch 1951 – 1957 vychrlil popri rozličných článkoch a drobných textoch jedenásť nezanedbateľných kníh, čo je v takomto časovom horizonte istým spôsobom unikát. Vo svojom posmrtnom literárnom živote zažíva už tri desaťročia opakované vlny záujmu o svoje kompletné dielo, hoci nie všetky opusy znášajú tvrdú skúšku času. Okrem reedícií doteraz vydaných kníh sa však ustavične objavujú doposiaľ neznáme alebo súborne nepublikované kolekcie próz, poézie, haiku a článkov, esejí aj úvah, ako napríklad novela Zjavenie Orfea, divadelná hra The Beat Generation, pôvodný necenzurovaný rukopis románu Na ceste alebo Budhova biografia Wake Up.

V podstate je to prirodzené – Kerouac písal rýchlo a neustále ako posadnutý do konca života, hoci veľa rukopisov sám zničil alebo nepriznal ich napísanie ani najbližším priateľom. Spomínaný beatnický spolupútnik Burroughs povedal, že keď Kerouaca v roku 1942 spoznal, ten mal za sebou už viac ako milión (!) napísaných slov…

„Moje srdce sídli v písacom stroji. Nemám srdce, pokým nie je niekde nablízku písací stroj, stolička a množstvo prázdnych listov papiera,“ hovorí o svojej pisateľskej vášni Kerouac, poháňaný túžbou po absolútnej slobode a nových zážitkoch, vydávajúci sa na cesty naprieč severoamerickým kontinentom, v nekonečnom sprievode džezu, drog, sexu, alkoholu a vášnivých debát s priateľmi o zákutiach tvorby, literárnych poschodiach a filozofických zákrutách.

Svet starostlivosti

Najnovšie vydaná knižka Dobrá bloncka (Argo 2019) je súborom nesmierne zaujímavých kratších útvarov – poviedok, stĺpčekov, cestopisov, predhovorov k publikáciám, komentárov a poznámok ku knižkám –, ktoré vyšli počas jeho života aj posmrtne. To všetko hovorí o jeho skutočnej širokospektrálnosti. Vďaka českej prekladateľskej elite (Rauvolf, Hýsek, Popel, Onufer, Josek, Petrů, Pěnkava, Simerová, Marková) sa teda môžeme dostať k zrozumiteľnej esencii či textovej dreni majstrovej tvorby v solídnej dramaturgii.

Ako hovorí doslov fenomenálneho amerického básnika Roberta Creeleyho, ktorý mal k beatnikom blízko: „Táto kniha zhromažďuje to, o čo vždy šlo – byť spolu, všímať si okolie, dumať o živote, mať starosti o svojich priateľov a konečne zarábať na živobytie pre seba a pre tých, ktorých milujeme. Je to svet starostlivosti, ktorá nie je investíciou, obyčajných dôverností, domáckych radostí.“

Kerouac sa v kolekcii prezentuje svojím typickým štýlom, poskakuje v myšlienkach, vrství prirovnania a metafory, ale nedostane sa do občasných chaotických „freejazzových improvizácií“ ako v románoch. Jeho publicistika a krátke útvary majú svoju disciplínu aj autobiografické črty. Prekvapí textami o športe, príjemné sú poznámky o džeze, cestovaní, kocúrovi, vlastnej tvorbe alebo hoci aj o Shakespearovi či Célinovi. Pre jeho ortodoxných fanúšikov majú informačnú kvalitu najmä state venované histórii beatnickej generácie alebo zen budhizmu. Pozoruhodný je tiež ojedinelý výlet do sci-fi žánru.

Knižka sa nemusí čítať kontinuálne, je fajn a pokojne sa dá „len“ listovať. Dáva podnety na nové zamyslenia nad autorovými slučkami viet, inšpiruje k opätovnému návratu čítania jeho kníh novým spôsobom, k počúvaniu zabudnutej hudby a najmä upozorňuje na kvalitu textov, ktorá je nespochybniteľná.

Teraz najčítanejšie