Remeselník z Považia: Máme slobodu, darí sa nám a kamaráti aj tak volia Kotlebu. Je to také chlapské

Peter Behrík (41) pochádza z Považskej Bystrice, z mesta, ktoré po Nežnej revolúcii zažilo ťažké časy. Tamojší kolos Považské strojárne skrachoval, neboli peniaze, tisíce ľudí prišli o prácu. „Skoro nikde sa nestavalo. Sedeli sme v krčme a čakali, či si nás niekto najme,“ spomína.

Jeho príbeh ukazuje, ako sa Slovensko od tých čias posunulo. Behrík pracuje ako živnostník na stavbách, s kolegami robí strojové omietky. Ešte pred pár rokmi cestoval za zárobkami do Česka, dnes si rovnako zarobí doma. „Kedysi sme dávali všimné, keď sme chceli prácu. Dnes dávajú všimné tí, ktorí si nás chcú najať,“ rozpráva.

Cítia to tak aj ľudia okolo neho? Behrík od kolegov počúva, že Slovensku sa nedarí a treba vystúpiť z EÚ. „Pre nich je pravda len to, čo povie Kotleba,“ hovorí.

Keď padol komunistický režim, mali ste 11 rokov. Na čo si z tej doby pamätáte? 

Pamätám si, ako sme sa na začiatku každého ročníka museli postaviť a pred triedou povedať, čo robia naši rodičia a či sú komunisti. Ja som hovoril, že mama je mzdová účtovníčka v strojárňach, otec inštalatér a člen strany. To sa opakovalo každý september. Zmenu režimu som vnímal v prvom rade cez to, že sa tieto rituály skončili.

Ďalej spomínam, ako sa zo dňa na deň zmenil obrázok Západu. V škole sme mali mapu Európy, západné štáty boli vymaľované v tmavších farbách, socialistické v svetlých. To si presne pamätám. Naraz sa začalo hovoriť, že chceme byť ako Západ. Lenže Západ bol predsa na tej temnej strane. To mi otvorilo oči. Odniesol som si z toho, že nám celé roky klamali.

Hovoríte, že otec bol v strane, bol presvedčený komunista? 

Nebol. Keď mali s kamarátmi oslavu, tak som počúval rýmovačky typu „schovajte kury, husi, lebo prídu Rusi“. Potom mi len pripomínal, že to nikde nesmiem opakovať.

Podľa čoho ste si vybrali povolanie?

Po základnej škole som dosť tápal. Nechcel som ísť na stavebné učilište, nemal som také zlé známky. Vtedy sa hovorilo, že za murárov idú tí sprostejší. Nemal som však ani známky na gymnázium, tak mi brat poradil, nech idem za automechanika, čo bol taký stred.

Automechanika však nerobíte. 

Výučný list som získal niekedy v roku 1995, to bola veľmi ťažká doba, nájsť prácu v Považskej Bystrici bolo extrémne zložité. Dielní bolo málo, nových automechanikov brali len po známosti. Tak som šiel ako väčšina spolužiakov na úrad práce. Navštevoval som večernú školu a urobil si strojársku maturitu. V Považskej Bystrici bola strojarina silné remeslo, myslel som si, že to bude mať väčšiu cenu

A bolo to tak?

V tom čase ani veľmi nie. V roku 1998 som sa vrátil z vojny a snažil som sa nájsť si prácu. Dával som si prihlášky do fabriky, lenže tam to šlo dole vodou. Jediné, čo prežilo z pôvodných strojární, bola výroba valivých ložísk vo firme PZL. Okrem toho prišiel nemecký Sauer, ktorý prevzal časť prevádzok. To boli jediní normálni zamestnávatelia, každý sa tlačil k nim. Keď som si tam poslal životopis, odpísali mi, že sa ozvú, a už nikto sa neozval. Dnes by sa absolventom ozvali hneď.

V roku 1998 sa konali dôležité parlamentné voľby, vy ste vtedy boli prvovolič. Koho ste volili?

Ja som väčšinou nemal šťastnú ruku. V roku 1998 som volil SNS