Denník N

30/89. Týchto tridsať fotografií ukazuje Nežnú revolúciu: kurz zmeny režimu v priamom prenose

Pred 30 rokmi, v novembri 1989, sme zažili hviezdnu chvíľu našich moderných dejín. Vybrali sme 30 ikonických záberov, ktoré symbolizujú Nežnú revolúciu, a napísali sme ich príbehy.

FOTO – JÁN LÖRINCZ

[windowtext]

1/89

Nežná revolúcia sa začala v Umeleckej besede. Kľúče boli u Sikoru či u Cipára?

„Čo buntošíš, však sa ešte ani malá omša neskončila,“ povedal naoko vyčítavo Miro Cipár do telefónu svojmu výtvarníckemu kolegovi Rudovi Sikorovi. Bolo sedem hodín ráno, nedeľa 19. novembra 1989.

Pravda, Cipár dobre tušil, o čom bude ten telefonát. Hoci všetky sobotňajšie československé noviny písali o brutálnom zásahu ozbrojených zložiek proti pokojne manifestujúcim študentom a o následnom krviprelievaní na pražskej Národnej triede ako o epizóde, pri ktorej polícia zákonnými prostriedkami potlačila snahu niekoľkých protisocialistických živlov zneužiť študentský pochod, pravdivé správy už dorazili aj na Slovensko.

Nebolo to v časoch bez internetu a mobilov také samozrejmé, no našťastie existovali Rádio Slobodná Európa či Hlas Ameriky, a v Bratislave a jej blízkom okolí sa bežne sledovala aj viedenská a v tom čase už aj pomerne slobodná budapeštianska televízia.

Po omši u Mira Cipára

Sikora pôvodne chcel, aby sa okruh najbližších priateľov, ktorí by pripravili vyhlásenie k udalostiam v Prahe, čo najskôr zišiel u neho, no Cipár ho presvedčil, aby sa stretnutie uskutočnilo u nich.

Adresátmi naliehavých telefonických pozvaní boli predovšetkým výtvarníci. „Okrem Ruda prišiel Jozef Jankovič, Karol Lacko, Vladimír Kompánek a Ladislav Čarný, z Devínskej Novej Vsi dorazilo trio Daniel Fischer, Peter Horváth a Ľubomír Longauer, základnú jedenástku doplnili spisovateľ Ľubomír Feldek a filmový režisér Martin Hollý,“ spomína Cipár.

O deviatej už boli všetci pohromade a rýchlo sformulovali vyhlásenie, ktoré je neskôr zaevidované ako Dokument Nežnej revolúcie číslo 1.

Text naklepala na kufríkovom písacom stroji pani Cipárová, ktorá navrhla, aby sa vo vyhlásení zopakovala známa formulácia z februárových udalostí roku 1948: Žiadame očistu verejného života.

A okamžite nastalo druhé kolo telefonovaní, ktoré zvolávalo blízkych ľudí na piatu hodinu do Umeleckej besedy.

Kňažkovo autentické svedectvo

Pravda, skupinky ľudí sa stretávali v tom čase aj na iných miestach. Jedným z nich bol byt herca Martina Hubu, kde sa v tú nedeľu okolo obeda zišli divadelníci Milan Lasica, Marián Labuda, Stano Dančiak či Martin Porubjak, ale aj zástupcovia študentov Zuzana Mistríková a Juraj Vaculík.

Ale najmä Milan Kňažko, ktorý len pár hodín predtým prišiel z Prahy s autentickým svedectvom. „V sobotu som bol v Prahe na takzvanom hereckom koncerte v Smetanovej sále Obecného domu, kde slovenskí a českí herci hovoria svoje monológy. Jedno predstavenie malo byť o štvrtej, druhé o siedmej,“ spomína Milan Kňažko.

„Prechádzal som sa predtým po Prahe, videl som na Národnej triede zapálené sviečky i zaschnutú krv, bol to veľmi zvláštny pocit. V priebehu prvého vystúpenia, keď Radovan Lukavský deklamoval Hamleta, sme sa dozvedeli, že pražské divadlá vstupujú do štrajku. A tak hneď po Hamletovi sme prerušili naše predstavenie a spísali vyhlásenie o tom, že treba nájsť vinníkov zásahu a potrestať ich. Diváci reagovali veľmi spontánne, srdečne, prvýkrát za štyridsať rokov počuli o štrajku na našom území, a dokonca ho aj videli. V tú chvíľu som aj ja vstúpil do ostrého štrajku.“

Aj stretnutie u Martina Hubu prinieslo vyhlásenie divadelníkov k pražským udalostiam a všetci prítomní sa, samozrejme, už nevedeli dočkať popoludnia v Umeleckej besede.

Sikorove devätnástky

O tom, že sa Nežná revolúcia na Slovensku začala 19. novembra práve v historickej budove Umeleckej besedy slovenskej, do značnej miery rozhodol Rudolf Sikora. Už v tú nedeľu predpoludním v byte u Cipárovcov vedel, že to nemôže byť inak. Uvedomil si, že je 19. novembra a že presne pred devätnástimi rokmi, 19. novembra 1970, usporiadal vo svojom dome na Tehelnej ulici v Bratislave slávny 1. otvorený ateliér (demonštrujúci v čoraz viac sa zatvárajúcej spoločnosti túžbu po slobodnej tvorbe), na ktorom sa zúčastnilo, ako inak, 19 výtvarníkov.

Fascinácia číslom 19 bola nepochybne vzrušujúca, no rozhodujúci bol fakt, že Sikora mal vďaka svojej práve skončenej výstave v Umeleckej besede (čo bolo v tom čase samo osebe významné víťazstvo nad ochabujúcim režimom) kľúče od budovy. Pravda, za majiteľa kľúčov sa považuje aj Miro Cipár, v tom čase čerstvý predseda mestskej organizácie výtvarníckeho zväzu (a pokojne zopakujme – čo bolo v tom čase samo osebe ďalšie významné víťazstvo nad ochabujúcim režimom). Každopádne z titulu svojej funkcie legitimizoval toto historické stretnutie.

Prvý koordinačný výbor

O piatej zaplnilo funkcionalistickú Umelku okolo päťsto ľudí. „Ja som vtedy nemal telefón, tak Miloš Žiak zavolal k mojej mame, u ktorej bol práve môj syn Róbert, vďaka tomu som sa o akcii dozvedel,“ spomína Fedor Gál.

V preplnenej sále sa diskutovalo veľmi spontánne, kto mal niečo na srdci, vystúpil na stôl (v tomto prípade Fedor Gál) a rečnil. Prekvapením bolo nesporne vystúpenie Ľubomíra Feldeka, ktorý bezprecedentným spôsobom vyzval radových komunistov, aby sa vzdali členstva v strane.

„Prišli tam tí, čo sa nebáli,“ hovorí Sikora. Nikto si však nebol istý, že v sále nie sú aj nepovolané osoby. Príznačné pre novú, v totalite dovtedy nepoznanú situáciu sú slová fotografa Jána Lörincza. „Mám odtiaľ len asi dve fotky. Jednak som ja sám mal aj trochu strach fotografovať, a na druhej strane mi to bolo aj nepríjemné, keď som videl, že niektorí, čo ma nepoznali, sa na mňa, fotografujúceho, pozerali s nedôverou.“

Milan Kňažko oboznámil prítomných so štrajkom pražských divadiel. „Dúfal som, že sa k nemu hneď pripoja aj bratislavské divadlá.“ Už predtým volal do SND, aby hneď v nedeľu zrušili predstavenie. „Keď som tam o štvrťhodinu zavolal znovu, či sa SND bude solidarizovať s pražskými divadlami, tak vraj všetci v divadle povedali, že Kňažko sa zbláznil.“ Nehralo sa však napríklad už na Malej scéne SND, kde si ľudia vypočuli rezolúciu a v rozpakoch sa rozišli.

V Umeleckej besede sa spontánne sformuloval akýsi prvý koordinačný výbor – ľudia vykrikovali mená, ktorým chceli dať svoju dôveru. Keď sa pri niektorých menách ozval piskot, hľadalo sa ďalej výsledné zloženie spoločenstva, ktoré sa potom odobralo do neďalekej Malej scény SND. Tam sa však už zjavili zvedaví účastníci z radov ŠtB, takže nakoniec sa asi dvadsiatka vyslancov odobrala do kupoly filozofickej fakulty na dunajskom nábreží. Tam konečne vzniklo vyhlásenie formulujúceho sa občianskeho hnutia Verejnosť proti násiliu a po návrate do Umeleckej besedy ho všetkým aktérom tohto historického stretnutia prečítal Martin Bútora. [/windowtext]

FOTO – JÁN LÖRINCZ

[windowtext]

2/89

Na prvých mítingoch sa rečníci museli uspokojiť s megafónmi

Dvaja muži s megafónom, Milan Kňažko a Ján Budaj, sa najčastejšie prihovárali (pravda, megafón po niekoľkých dňoch vystriedali mikrofóny na ozvučených námestiach) davom na revolučných mítingoch.

Kňažkova rola pripadala vari každému úplne samozrejmá. Herec, zvyknutý vystupovať na verejnosti, navyše muž, ktorý priniesol informácie z prvej ruky a autentický zážitok zo začiatku štrajku divadelníkov v Prahe, sa logicky dostával k slovu najčastejšie. „A prečo Jano Budaj? Z ostatných bol najpripravenejší na verbálny prejav a najlepšie prekonal strach,“ hovorí Kňažko.

Vravelo sa im aj tribúni revolúcie a v prvých dňoch, keď ešte komunistická moc uvažovala aj o vojenskom potlačení revolúcie, boli právom obaja aj symbolom odvahy.

„Ale našu pozíciu niektorí vnímali aj inak,“ hovorí Kňažko. „Čím viac rokov odvtedy uplynulo, tým viac sa objavujú hlasy tiežhistorikov, ktorí hnutie VPN rozdeľujú na tých, čo boli aktívni, a na nás dvoch ako moderátorov. Je to absolútna hlúposť, všetci vo vedení VPN sme boli rovnocenní, každý, kto mal čo povedať, vystúpil na tribúnu, a všetci sme rovnako tvrdo pracovali aj mimo mítingov.“

Ako ukazuje aj táto fotografia, revolúcia sa v Bratislave nepresťahovala z Umeleckej besedy hneď na Námestie Slovenského národného povstania, kde sa niekedy tiesnilo až takmer stotisíc ľudí. Niekoľko dní medzi nedeľňajším prvým zhromaždením v Umelke, na ktorom sa zišlo okolo päťsto tých, čo sa navzájom telefonicky pozháňali, a stredajším úvodným mítingom na Námestí SNP, kam už prišlo 50-tisíc občanov, sa verejnosť, prahnúca po nových informáciách, ale najmä ochotná svojou účasťou demonštrovať odhodlanie byť aktívnou súčasťou čoraz nádejnejšieho procesu zmeny, stretávala na viacerých miestach.

Ešte nebol čas postaviť tribúnu, a tak sa rečnilo z podstavcov pomníkov či iných prirodzených vyvýšených miest a namiesto mikrofónu a reproduktorov musel stačiť megafón.

Pod dohľadom baťka Hviezdoslava doň práve hovorí Ján Budaj, v tú pamätnú nedeľu 19. novembra. Viacerí účastníci zhromaždenia v Umeleckej besede sa totiž presunuli práve na Hviezdoslavovo námestie, kde sa zišlo asi päťtisíc študentov, ktorých potom Milan Kňažko podrobne oboznámil s tým, čo zažil v Prahe, a najmä s vyhlásením, ktoré vzniklo len niekoľko minút predtým v Umeleckej besede. Už tu sa zrodila následná úzka koordinovaná spolupráca Študentského hnutia so spontánne sa formujúcou Verejnosťou proti násiliu. [/windowtext]

FOTO – TASR

[windowtext]

3/89

Sviečky v premrznutých rukách

Kým Praha mala svoj balkón Melantrichu na Václavskom námestí, Bratislava sa po „zahrievacích“ menších manifestáciách v prvých dňoch revolúcie na Hviezdoslavovom či vtedajšom Gottwaldovom námestí (dnes Námestí slobody) definitívne presťahovala na tribúnu na Námestí Slovenského národného povstania.

Hovorte pomaly, aby vám bolo rozumieť, nie kvôli pátosu

Milan Kňažko a Ján Budaj nahradili megafóny mikrofónom, ktorý postupne odovzdávali zástupcom študentov, ochrancov prírody, umelcov, veriacich, robotníckych kolektívov a ďalším občanom, ktorí prekonali strach (v tom čase režim ešte veľmi reálne uvažoval o prípadnom nasadení armády na potlačenie zhromaždení) a deklarovali svoju podporu revolúcii.

Od pôvodných požiadaviek na dôkladné prešetrenie brutálneho zákroku ozbrojených síl proti študentom na pražskej Národnej triede postupne zaznievali z provizórnej skladacej tribúny požiadavky na riešenie základných spoločenských a politických problémov v našej vlasti, otvorený dialóg všetkých so všetkými až po výzvy na odstúpenie vedenia komunistickej strany a štátu.

„Spočiatku sa ľudia sťažovali, že zle rozumejú,“ hovorí Milan Kňažko, ktorý o svojom rečnení neraz počúval, že je príliš patetické. „Ozvučenie námestia totiž nebolo ideálne (ale vďaka kapele Tublatanka, že vôbec bolo), ozvena vracala vyrieknuté slová, a tak som musel hovoriť pomaly. To som radil aj všetkým, ktorí pristupovali k mikrofónu.“

Slová z tribúny nachádzali v preplnenom námestí úžasnú odozvu. Čoraz silnejšia nádej, že prichádza k zásadným, túžobným, a pritom ešte pred niekoľkými dňami takým vzdialeným zmenám v spoločnosti, sa odrážala nielen v eufórii desaťtisícov ľudí, ale aj v ich vzájomnej ohľaduplnosti.

Plné vrecia vyzbieraných peňazí – okrem obývačky zvýšilo aj na sanitku

Na jednom z mítingov sa prihlásili mladomanželia, že stratili 12-tisíc korún, pripravených na kúpu nábytku do obývačky.

„Vyhlásili sme do mikrofónu zbierku a počas mítingu začali na pódium prichádzať igelitové sáčky plné peňazí. Milan Kňažko s Janom Budajom rečnili a ja som ich rovnal na pódiu do stále sa zväčšujúcej kopy,“ hovorí Ladislav Snopko.

„Keď ich už bolo veľa, tak Milan oslovil úradníčky na hlavnej pošte, ktorá sídli priamo na námestí, aby nám dodali nejaké vrece. Ľudia si ho v dave podávali nad hlavami, a keď dorazilo na tribúnu, hneď sme doň napchali vrecúška s vyzbieranými peniazmi. Potom vrece rovnakou cestou putovalo nad hlavami demonštrantov nazad na poštu a Milan ešte vážnym hlasom na celé námestie poprosil poštové zriadenkyne, aby peniaze dobre spočítali.“

Prešlo niekoľko dní, keď sa na sekretariáte Koordinačného centra Verejnosti proti násiliu ozval naliehavý telefonát z pošty, že tam majú nejaké zabudnuté vrece s veľa peniazmi. „Okamžite sme si spomenuli na mítingovú zbierku na obývačku. Peniaze sme si prevzali, bolo tam neuveriteľných okolo 180-tisíc korún. Mladomanželia dostali svoj diel a my sme zvyšok venovali zdravotníkom na kúpu sanitky.“

Sviečky sa stali symbolom odporu proti režimu už v marci 1988

Demonštrácie sa začínali o štvrtej popoludní a po hodine, keď ich prikryla tma krátiacich sa neskorých jesenných dní, pokračovali v dojemnej kulise zapálených sviečok v premrznutých rukách desaťtisícov ľudí.

Tí v sychravom počasí, odrazu zbavení strachu a plní túžby po slobode a eufórie z postupne sa rúcajúceho režimu, nadšene aplaudovali lídrom Novembra i ďalším rečníkom či hudobníkom, ktorí neodmysliteľne patrili k programu mítingov.

Pravda, sviečky sa stali symbolom pádu totality už poldruha roka pred revolúciou, keď sa na bratislavskom Hviezdoslavovom námestí uskutočnila 28. marca 1988 takzvaná sviečková manifestácia veriacich, ktorú zorganizovali František Mikloško a Ján Čarnogurský.

Brutálne potlačené zhromaždenie tisícok účastníkov, ktorí so sviečkami vyjadrili svoj odpor voči normalizačnému režimu, bolo prvým verejným vystúpením občanov na Slovensku proti komunistickej totalite. [/windowtext]

FOTO – JÁN LÖRINCZ

[windowtext]

4/89

V jednote je sila

Súznenie medzi rečníkmi na tribúne a verejnosťou bolo charakteristickým javom novembrových demonštrácií. Častý nadšený aplauz a skandovanie hesiel boli nielen vyjadrením súhlasu s ideami a so slovami rečníkov, ale aj spätne odkazom lídrom na tribúnach, že sa môžu spoľahnúť na podporu verejnosti. A tá si zároveň aj akoby sama sebe neustále pripomínala potrebu celospoločenskej jednoty. Bolo to práve heslo „V jednote je sila“, ktoré patrilo v novembrových dňoch k najčastejším – či už sa objavovalo na plagátoch a v najrôznejších výzvach, alebo zaznievalo na demonštráciách. Mnohotisícový dav práve v ňom videl nevyhnutnú podmienku úspešného zavŕšenia revolučného procesu, ktorým bolo zvrhnutie komunistickej totality.

Pravda, skandovanie malo bohatý repertoár. K veľmi frekventovaným patrilo heslo „Nie sme ako oni“, ako aj „Máme holé ruky“ či „Koniec vlády jednej strany“, pričom viaceré heslá boli „federálne“ – vzájomne inšpirované televíznymi prenosmi z mítingov v českých a slovenských mestách. K takým patrilo napríklad „Jakeša do koša“ či trochu neskôr asi jediné revolučné heslo, pri ktorom je známy jeho autor: „Pravda a láska zvíťazí nad lžou a nenávisťou“.

Iným neodmysliteľným symbolom revolučných námestí bol zväzok kľúčov v rukách vymrznutých ľudí. Štrn­ganie kľúčmi, táto sugestívna zvonkohra, symbolizovalo odzváňanie starému režimu a spolu s mávaním zdvihnutou rukou a prstami v tvare víťazného véčka (zakomponovaného aj do loga Verejnosti proti násiliu) vytváralo nezabudnuteľnú kulisu všetkých demonštrácií. [/windowtext]

FOTO – TASR

[windowtext]

5/89

Len raz námestie Kňažka neposlúchalo

Verbálny prejav Milana Kňažka z tribún revolúcie je nezabudnuteľný a jeho výzva „Utvorte koridor!“ vošla do slovnej zásoby aj ďalších generácií. „Utvorte koridor! Umožnite prejazd sanitky!“ zaznelo občas – našťastie nie príliš často – z jeho úst a desaťtisíce ľudí podľa následného upresnenia, v ktorej lokalite námestia niekto potrebuje lekársku pomoc, okamžite aj v tom najpreplnenejšom priestore vytvorilo miesto pre záchranné vozidlo. V atmosfére povznášajúcej spolupatričnosti to všetci prežívali viac ako len nejakú povinnú ohľaduplnosť.

Len raz verejnosť na námestí neposlúchala svojho obdivovaného tribúna.[/windowtext][windowtext]

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Slovensko

Teraz najčítanejšie