Denník N

Prežil dva koncentráky: Kto schody v kameňolome nezvládol, toho esesáci strelili do zátylku

Otto Wagner. Foto – Post Bellum
Otto Wagner. Foto – Post Bellum

S rodičmi a bratom neočakávali po vzniku Slovenského štátu nič dobré, skutočnosť však bola ešte horšia.

Otto Wagner sa narodil 7. augusta 1924 v Bratislave v rodine predavača. Vyrastal v harmonickej atmosfére a venoval sa štúdiu. Život v predvojnovej Bratislave bol typický náboženskou a národnostnou rozmanitosťou.

„Kto sa narodil v tom období, keď som ja bol mladý, tak prakticky ovládal tri jazyky: nemčinu, maďarčinu, slovenčinu. Aj keď sme hrali futbal alebo chytačku, tak jeden bol Maďar, druhý Nemec, tretí bol Žid, štvrtý bol Slovák. Neboli sme ortodoxní, boli sme moderní občania, moderní Židia. Takže do synagógy sa chodilo občas, keď boli veľké sviatky,“ rozpráva Wagner.

Život pod cudzím menom

Pre svoj židovský pôvod nepociťoval žiadne znevýhodnenie. To sa však radikálne zmenilo v roku 1939 po vzniku Slovenského štátu. Vtedy na vlastnej koži zistil, ako rýchlo sa dokážu zmeniť ľudia, aj tí, ktorí ho roky poznali.

Otto Wagner sa presťahoval k svojmu kamarátovi do Horského parku, kam mu v roku 1942 prišiel odkaz od otca, že ich vzali gardisti do pracovného tábora do Žiliny. Rodičia však smerovali do koncentračného tábora na území Poľska, z ktorého sa už nikdy nevrátili.

Wagnerov priateľ mu poskytol svoje vlastné dokumenty, a tak začal žiť v Bratislave pod menom Ľudovít Krajčovič.

„Mal som všetko, čo mi požičal. Kamarát nahlásil, že stratil svoje papiere. V Bratislave som žil a pracoval som pri rôznych pomocných prácach,“ spomína Wagner.

Koncentračný tábor Nováky

 Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy! Pošlite SMS správu v tvare DMS PRIBEHY na číslo 877 alebo sa staňte členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na [email protected].

Jedného dňa ho však odhalili a odviedli do pracovného tábora v Novákoch, kde bol internovaný až do vypuknutia Slovenského národného povstania v auguste 1944.

Podmienky v tábore boli náročné, ale znesiteľné.

„Bola tam relatívne dobrá strava. Pracoval som na zimných prácach, niekedy v kameňolome, niekedy nás prepožičiavali ďalším organizáciám, aby sme pre ne pracovali. V Novákoch sa dalo žiť. Mám pocit, že gardistov, ktorí tam boli, podplácala židovská obec, dostávali všelijaké darčeky. Takže boli trochu humánnejší než normálni gardisti,“ opisuje život v Novákoch Wagner.

Z Novák do Mauthausenu

Do Novák sa dostal aj Wagnerov brat, ktorý sa po rozpustení tábora zapojil do bojov SNP. Konca vojny sa však nedožil. Po odchode z tábora absolvoval Wagner v Kostoľanoch základný výcvik, z ktorého smeroval do boja proti nemeckým jednotkám.

V októbri 1944 ho však opäť zajali a deportovali do koncentračného tábora Mauthausen v Hornom Rakúsku. Tu prežil skutočné peklo.

„Cestovali sme tam asi štyri-päť hodín a potom sme hodinu či dve prešli pešo do tábora. Tam nás už privítali esesáci. Museli sme sa vyzliecť donaha, vlasy nám ostrihali dohola, dali nám prúžkované šaty a drevené pantofle a nechali nás tri až päť hodín stáť vonku na ‚appelplatzi‘. Náš denný prídel bol najviac liter vyvarenej vody zo zemiakových šupiek a osmina chleba, čiže sa z toho prakticky nedalo žiť. Mal som veľké šťastie, že ma občas esesák vzal, aby som tlmočil, lebo hovorím piatimi jazykmi. Potom som dostal trochu viac polievky, chleba a mohol som sa podeliť.“

Esesáci a ich zábavky

Život ľudí v koncentračnom tábore nemal pre ich väzniteľov žiadnu cenu, smrť mohla prísť kedykoľvek.

Mauthausen sa stal nechvalne známym aj množstvom mŕtvych, zabitých v jeho kameňolome so „schodmi smrti“, ktorými museli väzni vynášať skaly ťažké desiatky kilogramov. Wagner má hrozné spomienky.

„Stoosemdesiatšesť schodov hore, a keď ich väzeň nezvládol a spadol, automaticky ho esesáci, čo stáli okolo, zastrelili do zátylku. A potom boli prípady, že keď sa niektorí väzni dostali hore, tak esesáci zo srandy, z výšky tristo metrov, väzňa sotili nadol.“

Návrat do prázdnej Bratislavy

V neľudských podmienkach sa Wagner dožil mája 1945 a príchodu amerických vojakov. Väčšina dozorcov však opustila tábor ešte pred jeho oslobodením.

Wagner na konci vojny ochorel – mal škvrnitý týfus, z ktorého sa vďaka oslobodeniu mohol liečiť v Linzi. Do rodného mesta, v ktorom už nikoho známeho nenašiel, sa vrátil v auguste 1945. Po vojne si dokončil vzdelanie a diaľkovo vyštudoval Vysokú školu ekonomickú.

Wagner dlhé roky pôsobil v Slovenskom zväze politických väzňov v Bratislave, bol predsedom Združenia väzňov koncentračných a zajateckých táborov na Slovensku a bol činný ako člen predsedníctva a pléna Ústrednej rady Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov.

 

Rozhovor bol nakrútený ako súčasť projektu Príbehy 20. storočia, ktorý podporila Európska komisia v rámci programu Európa pre občanov.

Príbehy 20. storočia

Nie sú vám tieto osudy ľahostajné? 

Príbehy 20. storočia je projekt neziskovej organizácie Post Bellum (www.postbellum.sk).

Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa (www.memoryofnations.eu).

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na [email protected].

Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy!

Prosíme, staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet 2935299756/0200.

Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Príbehy 20. storočia

Slovensko

Teraz najčítanejšie