Rozklad étosu novembra´89

Autor je filozof, publicista, politik   

Všetky zákony, ktoré formovali nový právny rámec vytvárania demokratickej spoločnosti, boli prijímané na úrovni Federálneho zhromaždenia a pochádzali z dielne pražského Občianskeho fóra. VPN však na Slovensku začala trestuhodne zlyhávať, politickým procesom v podstate nevenovala žiadnu pozornosť. V januári ’90 na miesto ministra vnútra vybrala Vladimíra Mečiara (a je nepodstatné vzájomné obviňovanie sa, kto ho vybral – lebo práve to svedčí o tom, že sa VPN na politickú rolu nepripravila; a tá istá situácia sa zopakovala pri výbere premiéra po júnových voľbách 1990). Nezvládala spontánne výmeny na miestnej úrovni a v podnikoch, vládla anarchia…

Chlapci vo VPN sa venovali svojim novým súkromným aktivitám, a to až tak, že im ušlo, že sa Ján Budaj vo februári rozhodol stať  predsedom Národnej rady. Čo zaskočilo snáď všetkých poslancov, aj tých kooptovaných za VPN. Zastavil sa u mňa v kancelárii, Boris, idem od Schustera, povedal som mu, že by mal odstúpiť a že budem kandidovať na jeho miesto. Mohol by si ísť do toho so mnou, chcel by som ťa za podpredsedu SNR.

Bol som z toho zmätený a hovorím, Janko, ale mala by tu byť oficiálna nominácia zo strany VPN. To netreba, však som predseda, reagoval. Uvádzam to len preto, aby mal čitateľ predstavu, aký chaos vo VPN vládol. A vôbec z toho neviním Budaja, bol vlastne – okrem Milana Šimečku staršieho – hádam jediný, čo uvažoval politicky.

Rýchlo som zistil atmosféru medzi poslancami a zakrátko mi bolo jasné, že Jano podporu nemá. Schusterovi som poradil, aby sa nevzdával, a Janovi, že nech ho VPN najprv nominuje (medzitým som to povedal aj Gálovi a ďalším) a dá návrh na odvolanie Schustera. Ak návrh prejde, má istotu, že ho potom aj poslanci zvolia; a ak Schustera neodvolajú, vyhne sa hanbe, že by ho aj tak nezvolili.

Budaj nebol medzi poslancami populárny, ani medzi tými z VPN: pripadal im príliš autoritatívny, pod jeho vedením preferencie VPN prudko klesli už koncom januára, a navyše sa šepkalo, že ho má v rukách Mečiar (zmiznuté materiály z ŠtB), že výmena Schustera je len zámienka, aby potom Mečiar nahradil Čiča. Toto – a nie nejakí krikľúni na balkóne SNR – spôsobilo, že Schuster ostal. Veľkoryso ponúkol Budajovi miesto podpredsedu. Spolu s Budajom kooptovala VPN v ten deň ešte mňa aj Fera Mikloška do parlamentu. Budaj bol veľkorysý, aj ma navrhol do Predsedníctva SNR (vtedy kolektívna hlava štátu).

Po neslávnom mítingu Budaja s Mečiarom „Povedzme si pravdu“ sa podozrenia na ich konšpiráciu ešte prehĺbili. Mečiar skutočne už ako minister vnútra konal svojvoľne, hrozil väzeniami, aj zatváral – a tak som inicioval vznik parlamentného bezpečnostného výboru na kontrolu ministerstva vnútra a stal som sa aj jeho predsedom.

Prehra Budaja prebudila VPN, predsedom Koordinačného centra sa stal Fedor Gál. Ale VPN už bola definitívne rozdelená a konala dvojkoľajne: Jedna časť rozpútala skutočne nehanebné intrigy voči Schusterovi, vyzvala na jeho priame udávanie, do ktorého vtiahla aj prezidenta Havla. Vymyslené škandalizovanie Schustera ohľadom administratívy okolo jeho pôžičky na dom, konšpirácie vtedajšieho generálneho prokurátora Tibora Bohma (nie z KSS prosím, ale z KDH!), ktoré po rozhovoroch so Schusterom, so mnou a s predsedníčkou imunitného výboru Borovskou prezident Havel zastavil. A paralelne druhá línia vo VPN, vedená Gálom a Šimečkom, ktorá videla, že práve SNR je zárukou pozitívnych zmien: od zavedenia poriadku pri voľbách do miestnej správy cez prípravu návrhu novej ústavy, názvu štátu, štátnej hymny a nových symbolov až po dôslednú de-komunizáciu parlamentu…

Fedor Gál potom dokonca zariadil, že aj prezident Havel uznal aktívny prístup SNR k transformácii a podporil zotrvanie Schustera vo funkcii predsedu až do nových volieb. Lenže VPN bola s popularitou dole. A tak príde ďalší úder: na čelo kandidátky do prvých slobodných volieb VPN nominuje skoro výlučne komunistov. A títo komunisti, nie „jadro“ VPN, im vyhrá voľby. A iba mimochodom, 40 ľudí musí z pôvodnej kandidátky VPN odísť, neprešli totiž lustráciami, proste agenti ŠtB. Vrátane Jána Budaja, ktorý takisto odstúpil.

Lustrácie boli vôbec „temnou riavou“ v pozadí, a keď vytryskli pri príprave volieb v plnej sile na verejnosť, dva piliere étosu Novembra’89 boli rozbité: skončil sa dialóg, spoločné úsilie všetkých, ktorí túžili po demokracií a právnom štáte; a univerzalita revolúcie, tá hodnota, ktorá nevylučovala nikoho. Divoké lustrácie zasiali semená manipulácie, svojvoľnosti a podozrievania.

Ostala len pluralita. A aj tú sa vtedajšie vedenie VPN pokúsilo oklieštiť hneď v počiatkoch päťpercentným prahom do parlamentu. Čo je v poriadku vo vyspelej demokracii, ale nie v počiatkoch rodiacej sa plurality. Bol som predsedom iba vznikajúcej Sociálnodemokratickej strany, a fandil som stranám, ktoré vznikali mimo Národného frontu. Stranám, ktoré reprezentovali moderné európske politické prúdy: kresťanskí demokrati, sociálni demokrati a zelení. Teda pluralite, ktorá nás približovala aj k modernej Európe.

Kresťanskí demokrati zoskupení v KDH nemali problém – historicky napriek obmedzeniam, kresťanská tradícia bola živá. Ale sociálni demokrati boli po februári ’48 kompletne zdevastovaní a zelení ako nové hnutie ešte neboli pevne zakorenení v spoločenskej štruktúre. A všetci sme hľadali svoje európske ukotvenie – na rozdiel od romantického fantazírovania VPN, ktoré sa videlo ako nová forma občianskeho hnutia. Vôbec som však nevylučoval, aby sme v prvých slobodných voľbách, šesť mesiacov po novembri ’89, kandidovali na spoločnej kandidátke VPN: teda vytvorenie kandidátky strán, ktoré stáli proti komunistickému režimu a neboli zaťažené kolaboráciou s KSS v rámcoch Národného frontu. Tento môj návrh Ján Budaj odmietol (VPN vzalo na kandidátku len Maďarskú nezávislú iniciatívu). Za tejto situácie som v Národnej rade presadil zákon o znížení kvóra na vstup do parlamentu na tri percentá.

VPN vyhralo voľby, nominovalo za predsedu vlády Vladimíra Mečiara. Týmto krokom definitívne zničilo étos novembra ’89. Prečo a aké to má dôsledky podnes, o tom zasa nabudúce.