Martin M. Šimečka
V téme Čo sme robili v roku 1989 zverejňujeme osobné spomienky Martina M. Šimečku a jeho hostí na udalosti a zážitky v priebehu roka, v ktorom padol komunistický režim, hoci takmer nikto nepredvídal, že sa to stane.
Keď zmeškáte vlak, je to nepríjemné, ale spravidla príde ďalší. Keď zmeškáte revolúciu, je to horšie, lebo ďalšia už vo vašom živote zrejme nepríde. Nie je to fér.
Ivan Hoffman patril do našej redakčnej partie okolo samizdatového časopisu Fragment-K. Chodieval každú nedeľu k nám na záhradu aj s manželkou a dvoma malými dcérami, ale tento novembrový víkend odišiel na niekoľko dní s rodinou niekam na chalupu.
Bol to ten víkend, keď sa začala revolúcia a v nedeľu 19. novembra sa zišli v Umeleckej besede stovky ľudí, z ktorých potom vzišla užšia skupina „revolucionárov“, teda členov vedenia rodiaceho sa hnutia Verejnosti proti násiliu. Tak prebehli prvé dni revolúcie bez Ivana.
Hneď v pondelok doobeda 20. novembra sa táto skupina zišla vo vestibule divadla Malá scéna, ustanovila sa ako „koordinačný výbor“ a zvolila si Jána Budaja za šéfa.
Keď Ivan prišiel konečne do Bratislavy a jeho prvé kroky celkom prirodzene smerovali do našej centrály, Budaj si ho medzi dverami premeral mrazivým pohľadom a povedal mu, že tam nemá čo robiť. Ivan sa – v súlade so svojou povahou, ktorá ho vždy viedla k rýchlym a radikálnym rozhodnutiam – otočil a bol preč.
Dozvedel som sa to až o deň neskôr, keď som sa u Ivana zastavil s otázkou, kde trčí a prečo ešte neprišiel medzi nás. Bol som v rozpakoch a vedel som, že je to voči Ivanovi veľmi nefér.
Z morálneho pohľadu mal málokto také právo byť vo vedení VPN ako on. Koncom 80. rokov sa z napoly zakázaného pesničkára a fotografa stal otvoreným disidentom-novinárom. Boli sme spolu na Sviečkovej manifestácii v marci 1988, Ivan tam odvážne nafotil jedinečné snímky (Ján Budaj sa nezúčastnil s argumentom, že netreba režim zbytočne provokovať a že on cíti zodpovednosť za ochranársky projekt Bratislava nahlas).
Ivan posielal svoje komentáre do rádia Slobodná Európa a bol čoraz radikálnejší v odpore voči režimu, až som sa začínal obávať, že ho zavrú. Na jeseň 1989 už na Slovensku asi nebolo tvrdšieho a otvorenejšieho kritika režimu, akým bol on.
Lenže s Budajom nebola reč a napokon, robili sme revolúciu, v ktorej nebolo času na vážny rozhovor o jednotlivcoch, aj keby ním mal byť Ivan Hoffman. Uvažoval som, že na protest sám odídem z VPN, ale Ivan mi to vyhovoril.
Ivan bol na Budaja veľmi nahnevaný, ale slúži mu ku cti, že sa nenahneval na samotnú revolúciu a zložil aj zaspieval na tribúne pesničku Sľúbili sme si lásku, ktorá sa stala neformálnou hymnou novembra. Myslím, že na pôdu VPN už nikdy nevkročil.
Dodnes sa neviem rozhodnúť, či som sa zachoval správne, keď som mlčky pristúpil na Budajovo právo Ivana vyhodiť od dverí. Nebolo to odo mňa zbabelé?
Som si istý, že keby nebol vtedy Ivan odišiel z Bratislavy, stal by sa celkom prirodzene členom vedenia VPN (a iste by bol aj tvrdým kritikom Jána Budaja, lebo by mu prekážala jeho autoritatívnosť).
Dnes mám s Ivanom Hoffmanom vnútorný spor a nerozprával som sa s ním desať rokov. Pred mnohými rokmi som ho spoznal ako vášnivého obhajcu slobody a demokracie, dnes píše komentáre, v ktorých obhajuje Putina a Zemana.
Možno jeho názorový vývoj s touto udalosťou nesúvisí, ale možno áno. Keby ho nebola vtedy revolúcia stelesnená Jánom Budajom odvrhla, možno by dnes zostal verný jej ideálom. Ktovie, kým by dnes bol, keby ju vtedy nezmeškal.
https://www.youtube.com/watch?v=ROHCN_2oOC8
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
