Denník N

Normálni ľudia už nestopujú a normálni ľudia stopárov ani neberú, vraví cestovateľ Zibura

Cestovateľ a spisovateľ Ladislav Zibura. Foto – Deník N/Gabriel Kuchta
Cestovateľ a spisovateľ Ladislav Zibura. Foto – Deník N/Gabriel Kuchta

„Ľudia si vyberajú bezpečie, a pritom chodia dovolenkovať do centier hlavných miest. Lenže ak sa niekde sústreďuje kriminalita, je to práve tam. Kto sa chce živiť okrádaním turistov, určite nebude žiť na albánskej dedine. To by tam umrel od hladu,“ vraví Ladislav Zibura, podľa ktorého je Albánsko skvelou alternatívou Chorvátska.

Pútnik a spisovateľ, ktorý práve vydáva svoju štvrtú knihu Prázdniny v Európe, v rozhovore pre český Deník N hovorí aj o svojich skúsenostiach s Tindrom, o macedónskom Stonehenge aj o tom, že jeho generácia trpí tým, že má neobmedzené možnosti.

Vaša posledná kniha je o cestovaní po Európe stopom, vlakom… Pritom v predchádzajúcej knihe opisujete, ako ste v Arménsku vo chvíli núdze stopovali, a napísali ste o tom, že ste zradili sám seba. Inak ste chodili pešo a výnimočne aj na starom bicykli. Ste teda ešte pútnik? Alebo ako tomu dnes hovoríte?

Ja sám seba do takých škatuliek nedávam. Nepríde mi to dôležité. Gro mojich ciest vždy tvorilo poznávanie miestnych ľudí a ich krajín.

Pre mňa je pešie cestovanie témou, ktorú som si vyskúšal a začala mi pripadať vyčerpaná. Bál som sa, že keď prestanem chodiť pešo, už sa mi nebudú diať také zaujímavé veci. Ale zistil som, že nie. Keď človek pristupuje k miestnym ľuďom s úprimnou pokorou a so záujmom, otvoria sa mu a vezmú ho medzi seba.

Keď chodím pešo, je to jednoduchšie v tom, že sa úplne náhodou objavujem na miestach, kam by som sa inak vôbec nedostal. Ale stopovanie je tomu veľmi podobné. Navyše výhodou stopovania je, že normálni ľudia už nestopujú a normálni ľudia stopárov neberú. Vďaka tomu je každá jazda stopom stretnutím dvoch ľudí, ktorí sú niečím zvláštni. Až divní. A ja mám veľmi rád divných ľudí. Každý má svoj dôvod, prečo stopára berie. Najčastejším dôvodom je, že sám stopoval, keď bol mladý.

Píšete aj o dievčati, ktoré nikdy nemalo odvahu stopovať, tak si to vynahrádza aspoň tým, že stopárov berie. Akoby to bolo bezpečnejšie.

Presne tak. To ma prekvapilo. Dievčatá berú stopárov a hovoria: „Ja stopovať nemôžem, pretože sa bojím, tak som ťa vzala, aby som si aspoň takto ohmatala, aké to je, byť stopárom.“ To ma fascinuje. To je predsa rovnako nebezpečné. A zarazilo ma, ako často ma brali práve mladé dievčatá.

V čom konkrétne spočíva tá vaša zvláštnosť?

Viete, ja mám na jednej strane rád ľudí, no na druhej strane som hrozný cholerik, impulzívny, takže všetko realizujem dosť spontánne.

Vy ste boli asi dosť hyperaktívne dieťa.

To v každom prípade. Len sa tomu ešte nehovorilo ADHD. Tiež mám zvláštne záujmy. Som napríklad veľký fanúšik vážnej hudby a mám záľubu v rozprávaní trochu nevhodných vecí. Uťahujem si z ľudí.

Teda neaplikujem to, keď idem stopom. Vtedy sa snažím správať slušne. Ale keď cítim, že to pôjde, veľmi rád s ľuďmi stváram nejaké šibalstvá. A zvláštny som vlastne už tým, že sa živím tak, že chodím pešo a chodím stopom po svete a potom o tom píšem knižky. Už to zo mňa trochu divného človeka robí.

A ľudia, čo ma brali, to bolo také panoptikum. Spájalo ich len to, že sa veľmi

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Kultúra, Rodina a vzťahy, Svet

Teraz najčítanejšie