Denník N

November 1989 v kontexte stredovýchodnej Európy

Prezident Gustáv Husák 10. decembra 1989 vymenoval vládu a v ten deň odstúpil. Foto - TASR
Prezident Gustáv Husák 10. decembra 1989 vymenoval vládu a v ten deň odstúpil. Foto – TASR

V rozpore s obrazom Slovenska ako spoločnosti rurálnej a modernizovanej podľa sovietskeho vzoru sa rozhodujúcimi aktérmi novembra 89 stali liberálne orientovaní intelektuáli.

Autorka je sociologička a politologička

Udalosti jesene 1989 v strednej a východnej Európe a špeciálne November v bývalom Československu sú neutrálnym pomenovaním diania, ktoré vyústilo do zrútenia komunistického režimu a nakoniec do systémovej zmeny. Pre mediálnu komunikáciu a laickú verejnosť je to príliš komplikované, a preto sa ujalo pomenovanie „revolúcia“ , ktoré je historicky nabité viacerými významami.

Nie som Don Quijote, aby som bojovala za vyradenie mediálne a laickou verejnosťou vžitého pomenovania „Nežná revolúcia“ pre dni zrýchlených dejín. Viem, je to stručné, pre médiá efektné či, ako sa dnes hovorí, „sexy“. Spája sa s tým aj predstava rapídnej zmeny k lepšiemu svetu. Odborná reflexia by sa však mala usilovať o objektívnu analýzu, a to čo najmenej zaťaženými termínmi. Teda uplatniť konceptualizáciu, ktorá je zaužívaná v oblasti skúmania zmeny politických režimov a demokratizačných štúdií. Len v komparácii s tým, čo je všeobecné, môžeme zistiť, čo je na našom prípade špecifické.

Keď revolúcia, tak s prívlastkami

Kultúrna história zameraná na subjektívne prežívanie atmosféry jesene 1989 ľuďmi nám podáva obraz revolučného rozchodu s ancien régime. Historici v nej vidia takmer archetyp spravodlivého zúčtovania, ktorý je spoločný historicky známym revolúciám. V euforickej atmosfére rýchleho rúcania pilierov komunistického režimu u nás prevládalo vnímanie revolúcie v podobe akéhosi mýtu: „zaznel výstrel z Auróry, padol Zimný palác a zo dňa na deň budeme mať lepší svet“.

V tomto mýte formovanom u staršej generácie v školskom veku, bez ohľadu na povahu jakobínskeho i červeného teroru, prevláda pozitívne vnímanie pojmu „revolúcia“. S takým prežívaním sa však na úrovni spoločenského vedomia vždy spájajú nerealistické očakávania, nádeje na rýchle zmeny k lepšiemu, a preto prirodzene už čoskoro dochádza k dezilúzii a „post-revolučnej depresii“. U nás k tomu prišlo už v januári 1990. Aj preto, lebo v euforickom prežívaní udalostí ako revolúcie nebol určujúcim historický poznatok, že spoločnosť, ktorá musí riešiť problémy revolúciou, je nešťastná. Menej informovaným odporúčam ísť si pozrieť výbornú inscenáciu Ruské denníky v SND.

Aj tí, čo v akademickej reflexii pracujú s termínom „revolúcia“, v istých rozpakoch pridávajú v prípade Československa nejaký prívlastok – demokratická, zamatová, nežná, seba-obmedzujúca –, aby dianie konca roka 1989 odlíšili od toho, čo sa spája s historicky známymi prípadmi revolúcií: tej v Anglicku, vo Francúzsku (1789) a v Rusku (1917). Tak porovnávanie s násilnou VFR a VOSR viedlo T. G. Asha k termínu „nerevolučná revolúcia“ či „refolúcia“ – spojenie revolúcie a reformy. Diskutabilnosti pojmu sú si vedomí aj naši historici – Vilém Prečan hovorí o demokratickej revolúcii a Ľubomír Lipták o prevrate, ktorý sa stal revolúciou. Na rozdiel od nich François Furet, špecialista na Francúzsku revolúciu, takto udalosti jesene v SVE pomenovať odmieta.

V politickej vede, ktorá sa venuje prechodom od režimu autokratického k demokracii, sa termín „revolúcia“ rezervuje iba na označenie spôsobu, keď sa dominantným aktérom stávajú masy a tie zvalia starý režim násilnou cestou. Historicky je to najmenej úspešný typ prechodu, lebo málokedy vedie k demokracii. V rámci bývalých satelitov Sovietskeho zväzu prebehol len v Rumunsku.

Iný spôsob, považovaný historicky za úspešný, predstavuje tranzícia na základe rokovania držiteľov vládnej moci s opozičnou silou.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Teraz najčítanejšie