Denník N

Ocenená učiteľka postavila na škole vesmírnu pozorovateľňu a absolventov má aj na Cambridgei. Zarába 900 eur

Zdenka Baxová. Foto - Peter Višňovský
Zdenka Baxová. Foto – Peter Višňovský

Na gymnáziu v Trenčíne vedie astronomické a fyzikálne krúžky, pre školu získala vesmírne ďalekohľady a postavila pozorovateľňu. Zdenka Baxová učí fyziku 33 rokov a mesačne dostáva v čistom asi 900 eur. V rozhovore hovorí, prečo gymnazisti radšej odchádzajú na české vysoké školy, alebo že aj pokusom sa dá ukázať, ako vznikajú oblaky.

Vidíte u žiakov bariéru pri fyzike, že sa jej boja?

Deti ju považujú za ťažký predmet. Ale myslím, že sa mi darí rýchlo ich presvedčiť o opaku. Najmä v prvom ročníku na gymnáziu mi študenti, najmä dievčatá, povedia: Pani učiteľka, nehnevajte sa, ale mňa fyzika nikdy nebavila. Na konci školského roka mi povedia: Tá fyzika je perfektná, tak ma baví. Pomáha tomu aj to, že im vysvetľujem učivo veľmi po lopate.

Ako? Čo je pre týchto študentov, ktorí sa boja fyziky, najťažšie pochopiť?

Na začiatku ročníka nie sú práve zaujímavé témy, venujeme sa opisovaniu pohybov a tomu, prečo pohyby vznikajú. Ale je to dôležité pre celú zvyšnú fyziku, pretože všade sa to potom používa. Vyžadujem vyjadrovanie zo vzorcov. Teda ak máte nejaké písmenká, jedno z nich dáte na jednu stranu a všetko ostatné na druhú. To je v podstate základná matematická rovnica. To zo začiatku robí problémy najmä žiakom, ktorí sa tomu predtým na základnej škole veľmi nevenovali. S tým prvý polrok bojujeme, ale keď si na to zvyknú, zistia, že je to perfektné, pretože s tým vypočítajú všetko. Nie každý typ učiva je zaujímavý, ale vždy sa dajú nájsť aj praktické príklady.

Napríklad?

Skúšame takto pochopiť reakčný čas. To je čas, za ktorý človek zareaguje na nejaký podnet, napríklad za akú chvíľu zareaguje šofér, keď zbadá na ceste prekážku. Mám na to dve metódy, pri ktorých sa so žiakmi nasmejeme. Najprv si každý vezme pravítko, dá si ho medzi dlane tak, že drží spodok pravítka a zvyšok trčí hore. Potom musí tlesknúť, ale tak, aby dal ruky od seba aspoň na 40 centimetrov, a znova pravítko chytiť. Padne mu dole o nejakú dĺžku, ktorú si presne podľa pravítka odmeria. Keďže je to voľný pád, podľa vzorca si vypočíta svoj reakčný čas.

Cena Dionýza Ilkoviča

Ocenenie určené učiteľom, ktorí rozvíjajú mimoškolské aktivity pre žiakov základných a stredných škôl v prírodovedných predmetoch. V roku 2019 sa konal tretí ročník. Cena je pomenovaná po profesorovi fyziky, ktorý vytvoril významnú Ilkovičovu rovnicu ako člen tímu držiteľa Nobelovej ceny Jaroslava Heyrovského. Ilkovič založil a viedol Fyzikálny ústav SAV. Bol známy ako učiteľ, ktorý aj tie najzložitejšie témy vysvetlil jednoducho.

Aká je druhá metóda?

Postavíme sa všetci do kruhu, ja mám v rukách stopky a držíme sa za ruky. Stlačím stopky, zároveň stisnem susedovi ruku. Keď to zacíti, stisne ruku ďalšiemu a ten ďalšiemu, až kým sa to vráti ku mne, vtedy znova stlačím stopky. Vtedy si vieme vypočítať priemerný reakčný čas. Vtedy aj vidno, aký rozdiel je medzi pravou a ľavou rukou – keďže je pravákov viac, ak majú stláčať ľavou rukou, reakčný čas je dlhší. Je to perfektné, veľa sa nasmejú a chcú to skúšať znova a znova.

Učiteľka fyziky Zdenka Baxová. Foto – Peter Višňovský

Aby boli rýchlejší?

Je fakt, že čím viac to skúšame, tým máme lepší čas. Dá sa to natrénovať. Vždy hovorím, že kto chce byť dobrý hokejista, potrebuje veľmi krátky reakčný čas. Tí najlepší hokejisti majú približne šesť stotín sekundy, čo je naozaj málo. Dobrý reakčný čas by mal byť jedna desatina sekundy. Ja mám napríklad osem stotín, ale často šoférujem.

Musia sa u vás žiaci fyzikálne vzorce bifliť?

Nie, to nemá zmysel. Vždy im vysvetlím učivo tak, aby som ukázala, že táto vec závisí od tejto a toto je priamo úmerné inej. Vždy si to ukážeme aj na príkladoch. Snažím sa, aby sami zostavili vzorec. Keď na to prídu, nemusia sa bifliť, pretože už to pochopili.

Dovolíte im na písomke mať vzorce pred sebou?

To zas nie, nebolo by to fér. Viem, že sa to robí na vysokých školách, ale na strednej škole ich nie je tak veľa. Ale na hodinách prepočítame veľa príkladov. Nedávam im ani veľa domácich úloh, pretože ich naháňam na hodine. Často mi hovoria chlapci, ktorí majú k fyzike predsa len bližšie ako dievčatá, že sa len pred písomkou pozrú do zošita a písomku napíšu dobre.

Máte skúsenosť s tým, že dievčatá majú voči fyzike bariéru?

Trochu áno, ale sú aj také, ktoré to baví odmalička. Viac dievčat je však humanitne alebo medicky zameraných. Ale fyziku a chémiu potrebujú aj k medicíne.

Viete, či na dievčatá platí niečo iné ako na chlapcov?

Stačí trochu iný prístup a vedia to dobre pochopiť. Dievčatá sa napríklad veľmi boja zapájania elektrických obvodov. Hovorím im: Stavte sa, že sa to naučíte, a podľa mojich skúseností budete lepšie ako chalani. Poukazujem im to, vysvetlíme si, podľa akej logiky to funguje, a keď potom robíme aj zložitejšie obvody, majú to lepšie a rýchlejšie ako chlapci.

Kolega sa rozčuľoval, že jeho syn v škole preberal elektrické obvody, ale nedokázal ich pochopiť. Videl ich len nakreslené na papieri, a tak nevidel, ako sa rozsvietila žiarovka. Ako vy vysvetľujete toto učivo?

Vždy im to ukážem, fyzika bez experimentov nie je fyzika. Všetko, čo sa dá aspoň trochu názorne ukázať, sa im snažím takto priblížiť. Aj s tými najmenšími sme zapájali obvody. Po tom, čo vysvetlím základné značky a zapojím prvý obvod, robia všetko už deti a ja im dávam pokyny. Miško, zapoj prvý vodič, Martinka, zapni druhý, Adelka, zapni obvod. Tešia sa, keď zasvieti žiarovka, začne to byť pre nich hra. Mám veľa experimentov, ktoré som si doma vyrobila z bežných predmetov, napríklad plastových fliaš. To často deti baví ešte viac ako tie, ktoré mám kúpené z obchodu. Lebo keď napríklad uvidia deti v plastovej fľaši dym, len vypliešťajú oči.

Čo je to za pokus?

Do veľkej fľaše dáte trochu vody, necháte ju postáť, aby sa časť vody vyparila. Potom si zapálite špajľu, sfúknete a nasajete trochu dymu do fľaše, potom ju zatvoríte. Keď fľašu stlačíte, nevidíte nič, všetko je priehľadné. Ale keď ju pustíte, vtedy sa ukáže krásna hmla. To nie je nič iné ako vznik oblakov.

Stíhate na hodinách takéto experimenty a zároveň prebrať všetko učivo? S tým majú učitelia problém – nestíhajú, preto len radšej rýchlo odprednášajú.

S tým mám veľký problém aj ja. Keď bola pred desiatimi rokmi veľká reforma, fyzike aj matematike zobrali polovicu vyučovacích hodín na základných školách aj gymnáziách. Objem učiva sa však v podstate nezmenil. Podľa štátneho vzdelávacieho plánu by sme navyše mali učiť modernými metódami. Tie sú super, ale sú časovo veľmi náročné. Ako to urobiť? Musíte mať veľmi dobre premyslené, ako deti zaujať, predviesť experiment a učivo vysvetliť. A k tomu ešte dodržať vzdelávací plán.

Ako to robíte?

Málokedy skúšam pred tabuľou, skúšam v laviciach. Tým ušetrím čas, ktorý radšej použijem na to, aby som to lepšie vysvetlila a poriadne sme si prepočítali príklady. Keď nemám experiment, poznám dobre históriu fyzika a hovorím im veľa rôznych zaujímavostí, ktoré deti bavia.

Učiteľka fyziky Zdenka Baxová. Foto – Peter Višňovský

Vypúšťate nejaké učivo, ktoré pre deti nie je zaujímavé?

Závisí to od študentov. Tí, ktorí chcú ísť na technickú alebo medicínsku školu, musia poznať aj detaily z fyziky. Ale, samozrejme, nemá zmysel nútiť tých humanitne zameraných, aby poznali všetko tip-top. Máme to na gymnáziu zariadené tak, že niektoré kapitoly len tak preletíme. S tým, že v treťom ročníku máme špeciálne technické a medické semináre, na ktorých tieto kapitoly dopodrobna prejdeme. Pretože na vysokých školách chcú od detí veľmi veľa, predovšetkým na českých, ktoré chcú ešte viac ako slovenské.

Chcú vaši študenti chodiť skôr na české vysoké školy?

Sme v Trenčíne, do Brna to máme rovnako ďaleko ako do Bratislavy. Takže v Brne je polovica Trenčína. Medici aj technici idú aj do Prahy, medici aj do Olomouca.

Presviedčate ich, nech zostanú na Slovensku? Alebo si naopak myslíte, že české školy sú lepšie?

Je to ťažké. Pravidelne sledujem ratingy vysokých škôl, slovenských, českých aj svetových, pretože máme študentov aj v zahraničí. Tie rebríčky sledujú aj študenti a oni dobre vedia, ktoré školy sú dobré. Nech si čokoľvek nahovárame, úroveň českých škôl je vyššia. Je tam lepšie materiálne zabezpečenie a z mojich osobných skúseností je tam aj lepší prístup k študentom.

Akú máte osobnú skúsenosť?

Chodím do Prahy na súťaž so študentmi. Je úžasné, ak na súťaž, kde je 600 študentov s vyučujúcimi, príde dekan alebo prodekan matematicko-fyzikálnej fakulty, slušne sa predstaví a podá vám ruku. A povie mi: Pani Baxová, my tu máme od vás tolik studentů! Už ma pozná podľa mena, čo je pre mňa pocta. Aj na Slovensku mám dobré skúsenosti, ale v Česku sa toho robí viac.

Na slovenských olympiádach dekan medzi študentov nepríde?

To som ešte nezažila. V Česku veľakrát. Je to pre nás pocta, cítime, že si vážia to, že dokážeme študentov pripraviť.

Slovenské univerzity sa teraz snažia robiť headhunting – lákať talentovaných študentov na olympiádach. Zažili ste to aj vy?

Áno, teraz sa práve štvrtáci rozhodujú, na akú školu by chceli ísť, a každú chvíľu máme na školách ľudí, ktorí prezentujú svoju fakultu. Študenti chodievajú aj na veľtrhy univerzít do Bratislavy a do Brna. Ale stáva sa nám, že v treťom ročníku príde študentovi papier z univerzity s tým, že stačí, aby zmaturoval, a má u nich isté miesto. Pretože okrem olympiád robia moji študenti aj korešpondenčné semináre a v škole o nich vedia.

Na akých zahraničných univerzitách máte študentov?

Momentálne na Cambridgei, čo je z hľadiska fyziky najlepšia škola na svete. Tam študovali traja študenti. Jeden z nich skončil doktorát a dokonca sa vrátil na Slovensko. Doktorát si tam robí aj môj najúspešnejší študent, Peter Kosec. A na druhom mieste najúspešnejší študent sa na doktorát chystá. Ďalšieho študenta som mala v Amerike, robil na Stanforde. Urobili už také objavy, ktoré pomáhajú vysvetliť dnes najdiskutovanejšie témy vo fyzike a astronómii – tmavú hmotu a tmavú energiu.

Na škole ste založili astronomický krúžok. Boli títo študenti aj v tomto krúžku?

Áno, vediem astronomické aj fyzikálne, chodili na oboje. Astronóm potrebuje vedieť perfektne aj matematiku, aj fyziku.

Ako to v krúžku vyzerá?

Väčšinou veľa počítame, pretože sa chystáme na súťaže. Ale aby to nebolo suché, urobím im netradičný experiment alebo si povieme zaujímavosti, ktoré nestíhame na hodine. Aj príklady, ktoré vyberám, sú zaujímavé, nie sú nudné. Dám im príklad, nad ktorým musia rozmýšľať a špekulovať, dohadujú sa a vysvetľujú si to.

Aké experimenty robíte na astronomickom krúžku?

Mám rôzne prezentácie, napríklad si rozprávame, ako to vyzerá vo vnútri Slnka. Tie malé deti, piataci či šiestaci, sa spýtajú, ako to vieme, keď sme tam ešte nikdy neboli. Hovorím im, že všetko, čo vieme o hviezdach, vieme len z analýzy žiarenia, ktoré k nám prichádza. Potom nad tým uvažujú: Ako je možné, že z takého malého svetielka vieme, ako to vnútri vyzerá?

Má zmysel vysvetľovať to takýmto malým deťom?

Má to úžasný zmysel. Malé deti do seba dokážu veľa absorbovať. Keď ich to naučím, keď sú ešte malí, môžem na tom stavať a rýchlejšie pochopia aj zložitejšie veci. Ak chcem vychovať olympionika celosvetového formátu, ideálne je venovať sa mu od štvrtej či piatej triedy základnej školy. Tak to bolo aj pri mojich najúspešnejších študentoch.

Na strechu školy ste priniesli vesmírny ďalekohľad. Ako sa to podarilo?

V Trenčíne bol ďalekohľad, ktorý skonštruoval profesor Alojz Cvacho, po ktorom máme pomenovanú aj našu hvezdáreň. On vybudoval aj pozorovateľňu v budove, ktorá je presne oproti našej škole. V 90. rokoch však budovy vracali pôvodným majiteľom a túto vrátili cirkvi. Pozorovateľňa chátrala a my sme sa dlho snažili ďalekohľad preniesť na našu školu, kde by sme ho využili. Nakoniec sme sa dohodli, so študentmi sme ho poprenášali, môj kamarát technik ho vyčistil a opravil.

Vytvorili ste aj pozorovateľňu?

Áno, od kraja sme na to dostali financie. Prišiel nám ju slávnostne otvoriť doktor Jiří Grygar, ktorý je môj dobrý priateľ. Vždy, keď má prednáškové turné, prespí u nás. Keď bol nedávno u nás, prišli k nám aj všetci naši známi astronómovia, až som nakoniec mala v obývačke tridsať ľudí. Sedeli na zemi, všade, kde sa dalo. Do rána sme debatovali o všetkom – o astronómii, politike, náboženstve, voláme to „astronomická sešlost“.

Učiteľka fyziky Zdenka Baxová. Foto – Peter Višňovský

Ako využívate ďalekohľad so študentmi?

Ďalekohľadom môžeme veľmi dobre pozorovať Mesiac. Ak tam dáme najväčšie zväčšenie, vidíme z Mesiaca síce len kúsok, ale máte pocit, že sa po ňom prechádzate. Krásne vidíte hory a krátery, okolo ktorých sú valy. Teraz čítam o Neilovi Armstrongovi a hovorila som si, že mám pri pohľade cez ďalekohľad podobný pocit, ako on opisoval svoje pocity na Mesiaci.

Chodievajú tam aj študenti?

Cez deň sa dá pozorovať len Slnko, ideálne slnečné škvrny. Keď je teda obdobie, že tam tie škvrny sú, ideme sa tam pozrieť počas astronomického krúžku. Teraz v pondelok bude prechod Merkúra popred slnečný disk, takže bude vidno tieň Merkúra na Slnku. Bude to asi od pol druhej poobede až do západu Slnka. Ak bude pekné počasie, pôjdeme pozorovať. Napríklad v roku 2008 sme pozorovali prechod Venuše popred slnečný disk, od rána do pol jednej sa na to prišlo pozrieť vyše tisíc ľudí. Celé gymnázium, ale aj deti zo základných škôl či bežní ľudia. Je to veľmi obľúbené.

Majú prístup do pozorovateľne aj bežní ľudia?

Každú stredu máme otvorenú hvezdáreň pre verejnosť a pozoruje sa večer. Pokiaľ sa dohodneme, môžeme pozorovať aj inokedy. Ale to už robia moji kolegovia, pretože ja to už fyzicky nestíham, každý deň som dlho so študentmi.

Ešte ste za tých viac ako 30 rokov praxe nevyhoreli?

Veľmi som sa toho bála. Čítala som, že sa to stáva, a vidím aj v okolí kolegov, ktorí už toho majú dosť. Ale práve to, že stále robím s mladými ľuďmi, ma nabíja energiou. Keď dosahujeme rôzne úspechy, motivujú ma pracovať ďalej. Vždy ma nabudia aj noví prváci. Teraz mi napríklad prišli do triedy dvaja Einsteinovia. Ešte sú len prváci a už mi začali rozprávať o kvantových teóriách a jadrovej fúzii. Hneď som ich zapojila do krúžkov, olympiád a turnaja mladých fyzikov.

Ako ich zvládate na hodinách?

Vyslovene ich musím občas brzdiť. Vysvetľovala som im, že je to síce krásne, čo mi hovoria, ale máme tu ostatných žiakov, ktorých nemôžem zanedbávať. Môžeme si povedať nejaké zaujímavosti, ale nemôže to byť na celú hodinu. Na to máme fyzikálny krúžok, alebo sa dohodneme po vyučovaní a budeme debatovať.

Venujete sa len talentovaným žiakom? Ako zapájate aj tých menej talentovaných?

Na hodine sa musia zapájať všetci. Nemám pocit, že niekto sa na mojej hodine nudí alebo ho to extrémne nebaví. Snažím sa ich zaujať experimentmi alebo príkladmi zo života.

Ako to skĺbite? Aby ste zaujali Einsteinov a zároveň to po lopate vysvetlili slabším žiakom?

Je to veľmi náročné. Chcem sa venovať aj tým, aj tým, musím to rozumne prispôsobiť. Ale každá hodina je iná, aj to isté učivo v každej triede preberám inak. Ale musím si na to dávať veľký pozor.

Čo vám žiaci povedali na to, že ste nominovaná na takúto cenu? Mali nejaké poznámky?

Zo začiatku som to povedala iba riaditeľovi a manželovi, ale keď kameramani prišli o mne na školu nakrúcať video, už som to žiakom musela povedať. Zožala som obrovský potlesk. Keď som prišla do druhej triedy, pýtali sa ma: Vy ste niečo vyhrali? Znova som to musela porozprávať a zožala som ďalší potlesk. Deti sú perfektné, želali mi to.

Ako reagovali kolegovia? Nerobí takáto cena zlú atmosféru medzi kolegami na škole?

Ale áno, veď sme na Slovensku. S týmto mám trochu problémy, pretože mám aj veľa úspešných žiakov. Sú ľudia, ktorí to ocenia a želajú nám, ale je to aj opačne.

Učíte fyziku už 33 rokov. Pamätáte si na prvú hodinu, ktorú ste odučili?

Pamätám si to, bolo to celkom normálne. Študovala som v Bratislave, na polovicu na matfyze, na polovicu na prírodovedeckej fakulte, pretože mám kombináciu fyzika a chémia. Bola som však v skúšobnom krúžku pedagogičky, ktorá nás od tretieho ročníka poslala vyučovať. Na konci tohto ročníka sme dostali ponuky z tunajších stredných škôl, a tak som celý štvrtý ročník a polovicu piateho učila na jednej odbornej škole. Dopoludnia stredoškolákov, poobede večerných študentov. Vďaka tomu som nemala žiadnu trému, keď som sa prvýkrát postavila na škole pred žiakov už ako učiteľka.

Nerozmýšľali ste, že by ste sa išli z matfyzu zamestnať radšej do firmy, za vyšší plat?

Nie. Ja som chcela byť odmalička pani učiteľkou. Pamätám si, ako mi mama rozprávala, ako som sa správala v škôlke – keď sme niekde vystupovali, ja som vždy deti postavila do radu. Všetko som organizovala.

Je pre začínajúceho učiteľa náročné učiť fyziku?

Je. Na vysokej škole vás pripravia po odbornej stránke, ale prístup k deťom si musíte nájsť sám. Nedá sa to naučiť, musíte to vycítiť. Ťažké je najmä naučiť sa vysvetliť učivo tak, aby to dokázali deti pochopiť.

Aký máte mesačne plat?

Asi deväťsto eur v čistom. Som v najvyššej platovej triede, mám spravené všetky možné kvalifikácie spolu s príplatkami. Keď sú krúžky, niečo málo dostanem aj za vzdelávacie poukazy.

Oplatí sa vám takto sa snažiť pre toľko peňazí?

Ak by som to brala cez peniaze, tak určite nie. Manžel aj kolegyne mi už viackrát hovorili, že by som mohla čas venovať platenému doučovaniu. Ale je to doučovanie jedného žiaka, pričom na krúžku mám viacerých, ktorí chcú pracovať, práca s nimi ma napĺňa viac.

Za posledné roky ministerstvo zvyšovalo platy. Všimli ste si to?

Asi 25 rokov sa s našimi platmi nič nerobilo. Prvé zvyšovania sa urobili tak, že tabuľkové platy sa síce o pár percent zvýšili, ale ubralo sa z osobných príplatkov, čiže v čistom som dostala ešte menej. Takto sa to stalo ešte trikrát. Veď si to vypočítajte. Ak mám základ 600 eur a zvýšia mi plat o 10 percent, pre mňa to znamená 60 eur navyše. Čo to je za sumu? Veď za to dnes neurobím ani poriadny nákup. Hovorí sa, že nám stále zvyšujú plat, ale keď sa zvyšuje z malého základu, ani to necítime. Je to ako inflácia.

Akú zmenu by malo urobiť ministerstvo, ktorá by vám pri práci pomohla?

Muselo by ich byť viac. Po prvé, vrátiť prírodovedným vedám viac hodín, pretože budúcnosť je v technike. Mám manžela technika a viem, ako narieka, že nemá technikov. Potrebovali by sme viac hodín, aby sme stíhali využívať moderné metódy pri vyučovaní fyziky. Jedna kolegyňa to pekne povedala: Predstavte si, že chodíte do Košíc mercedesom. Zrazu vám dajú trabant a povedia, aby ste sa dostali do Košíc takisto rýchlo, a ešte si pochvaľujte, aké je to dobré.

Čo ďalšie?

Financie. S takýmto platom ľudí na učiteľstvo nedostanete. Moja najmladšia dcéra to má v sebe, aj mi hovorila, ako rada by išla učiť. Ale za taký plat? Pričom v triedach máme ešte stále tak veľa detí? Ja mám napríklad v triedach po 31 až 34 detí, ideálny počet by bol maximálne 20.

A niečo konkrétne pre učiteľov prírodovedných predmetov?

Učitelia týchto predmetov v západných krajinách majú asistenta. Ak chcem robiť experimenty, všetko si musím chystať a upratať vo voľnom čase. Keď si to za deň spočítam, vyjde mi to na hodinu alebo dve. To mi znova uberá čas pre študentov. Nehovoriac o tom, že nemám prestávky a niekedy ani nestíham na toaletu. Alebo majú v západných krajinách ešte jednu vec: učitelia prírodovedných predmetov majú za ten istý plat znížený počet hodín. Vo Francúzsku má učiteľ odučiť 14 hodín fyziky týždenne a ja mám 26. A k tomu má ešte aj asistenta.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Školstvo

Slovensko

Teraz najčítanejšie