Denník N

Nedeľná nekázeň: Človek na úteku z mesta

Podcasty nájdete na: AppleGoogleSpotifyPodbeanAmazon AlexaRSS

K mnohým z vás sa tieto nedeľné riadky dostali uprostred mesta. Tam trávime väčšinu našich dní. Pre mnohých je mesto nevyhnutné zlo, kde už v pondelok plánujú, kam utečú na víkend. Aj keby to znamenalo sedieť tri hodiny v aute cestou za vysnívanými horami, kde sa naša duša nadýchne.

Moja starká, ktorá celý život strávila na Liptove, ma vždy vysmiala, že za ňou musím cestovať, aby som bola v prírode, keď ona má na záhrade dovolenku každý deň.

Mnohé mestá malých mierok, s trhovým námestím, neskôr barokovými a renesančnými záhradami, naozaj neustáli priemyselnú revolúciu a modernizáciu. Masívna urbanizácia, s ňou spojená efektivita práce a dopravy, sa dostala na piedestál mestských priorít 20. storočia.

Slovensko pod Sovietskym zväzom zároveň zažilo, čo znamená urbanizmom vytláčať z mesta duchovno. Za veľa hovorí štvorprúdovka pri Dóme sv. Martina v Bratislave. Dnes už našťastie existujú litánie o navrhovaní zameranom na človeka a mestá sa tak nanovo menia.

Žijúc však v Singapure vnímam problémy novej urbanizácie veľmi intenzívne. Singapur je ostrovný mestský štát, v ktorom žije toľko ľudí, čo na celom Slovensku, a so svojimi technológiami a progresom o ňom mnohí vravia ako o meste budúcnosti. Všetko funguje ako hodinky, no aj tak cez víkend ľudia masovo odlietajú preč.

Takéto mesto totiž dokáže požierať. Človek v ňom nemá kde prežívať akési duchovno. Zastaviť sa, pýtať sa a konfrontovať sa s vlastným ja.

Keďže sme ľuďmi, bez tela duchovno nezažijeme. V meste je na naše zmysly vyvíjaný taký pretlak, že telo je jednoducho unavené vnímať čosi viac.

Svetelné bilbordy, reklamy pre oči, smog namiesto rozmanitých vôní a dlane, ktoré sa najčastejšie stretávajú s kreditnou kartou a telefónom. Do toho tisíce neznámych tvárí. Je to akási sterilita, kde sa ľudské telo nedokáže dokonale prejaviť.

Ježiš však tiež žil v meste svojej doby. Rovnako ako my, veľa pracoval, keď dookola vyučoval.

Tento naplno Boh a naplno človek však často sadol na loďku a zástup nechal na brehu mora.

Alebo vyšiel na vrch a modlil sa. Na mori cítite ryby, na horu šliapete po nepohodlných kameňoch. Telo, ktoré v meste otupieva, tu nanovo ožije. Vnímame prostredie a seba samého v ňom omnoho silnejšie.

Kresťanstvo, aj keď je často vnímané ako to, ktoré sa štíti tela, je vskutku telesné náboženstvo. Zmyselné.

Z omše sa síce storočiami vytratili mnohé prvky, ktoré to potvrdzujú, ale aj tak je celá zameraná na telo. Najmä vo východnej cirkvi nájdete tisíce vôní či voňavých olejov.

Úkony kňaza aj veriacich počas obradov majú pracovať s ľudským telom, ktoré tak dokáže byť viac prítomné v danom momente.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Nedeľná nekázeň

Teraz najčítanejšie