Denník N

Musíme voličom vrátiť kontrolu nad peniazmi, ktoré prúdia do politiky

Ilustračné foto N – Tomáš Benedikovič
Ilustračné foto N – Tomáš Benedikovič

Riešením sú daňové asignácie – voliči by na daniach neplatili viac, ale podľa správania strán by rozhodovali o tom, ktorá koľko peňazí dostane.

Autor je sociológ, Fakulta sociálnych vied Univerzity Karlovej

Článok reaguje na diskusiu, ktorú v Denníku N začali Fedor Gál a Pavel Sibyla ohľadne vhodných zmien financovania politických strán (pozri Gálov článok Nadkritické množstvo systémových zmien jediným úderom najneskôr zajtraSibylovu odpoveď v článku Štát, ktorému vládnu skorumpované strany, nemôže byť spravodlivý). Táto diskusia ma veľmi zaujala, pretože sa dotýka otázky politických daňových asignácií, ktorú považujem pre reformu demokratickej politiky za kľúčovú. Vo svojom príspevku chcem predostrieť niekoľko myšlienok, ktoré podľa môjho názoru doposiaľ v diskusii nezazneli a pritom sú pre pochopenie toho, ako ozdraviť politiku, podstatné.

Fedor Gál sa vo svojom článku jasne postavil za myšlienku politických daňových asignácií a jej uvedenie do praxe považuje za zásadný krok zo súčasného politického marazmu. Naopak, Pavel Sibyla je proti a priznal sa, že mu nie je jasné „prečo si Fedor Gál myslí, že slovenský systém financovania politických strán je jedna z príčin marazmu, v ktorom žijeme, a preto ho musíme zmeniť“. Teda prvé, čo by som chcel objasniť, je kľúčová rola zmeny financovania politických strán v ozdravení nielen slovenskej politiky.

Žijeme v časoch rozvinutého politického marketingu, ktorý dennodenne intenzívne vnucuje spotrebiteľom, t. j. voličom, svoj politický tovar (hodnoty, názory, tváre politických lídrov…). Zároveň ide o časy, keď je voličom uprená možnosť tento politický tovar nenakupovať, pretože si ho už predplatili vo voľbách. S volebnými lístkami hodili do urny aj predplatné k nákupu politického tovaru na štyri roky dopredu. Strany totiž za každý volebný hlas budú štyri roky dostávať peniaze zo štátneho rozpočtu. To sa všeobecne považuje za normálne. Ale ruku na srdce, kto si chce predplácať tovar každodennej spotreby na štyri roky dopredu? Ešte som nepočul o nikom, kto by mal na štyri roky predplatené mlieko či zubnú pastu u jednej firmy. To by predsa nikto normálny neurobil. V politike, zdá sa, to normálne je, respektíve politické strany nás presviedčajú, že je to normálne. Platiť v demokracii politiku z daní občanov je síce bežné, ale je to v rozpore so záujmami voliča a dokonca i s morálkou.

Z pohľadu voliča je to dvojaká nespravodlivosť. Po prvé preto, že sa nemôže počas štyroch rokov slobodne rozhodnúť financovať inú politickú stranu, keď ho tá, ktorú volil, sklame. A po druhé, v prípade, že strana, ktorú volil, sa do parlamentu nedostane, musí platiť na tie strany, ktoré nevolil. Takéto niečo je na trhu so spotrebným tovarom napríklad v supermarkete nepredstaviteľné. Zákazníka nikto nemôže zbaviť možnosti nenakupovať tovar, ktorý nechce. V politike, t. j. na trhu s politickým tovarom, je to bežné. V politike je volič zbavený práva nenakupovať politický tovar, ktorý nechce. Je to násilie na voličoch páchané politickými stranami, ktoré je vydávané za nutnosť. Politické strany v nás utvrdzujú presvedčenie, že financovanie politiky štátom je nutnosť, bez ktorej demokracia nemôže fungovať. Ale skutočne je to tak? Je naozaj v demokracii nutné zbaviť voliča jeho práva kontrolovať svoje peniaze vynakladané na politiku?

V zlatom veku demokracie, keď ešte existovali masové politické strany, tiekli do straníckych pokladní peniaze hlavne z členských príspevkov. Strany ako

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre

Teraz najčítanejšie