Denník N

Macronov nápad môže oslabiť bezpečnosť Európy

Ak NATO stratí váhu, bude to pre Európu geopolitická katastrofa.

Autor je štátny tajomník ministerstva obrany ako nominant Mosta-Híd

Som Európan, verím Európe a myslím si, že užšia spolupráca európskych štátov v drvivej väčšine prípadov prináša pozitívne výsledky. Podporujem aj užšiu spoluprácu štátov EÚ v oblasti bezpečnosti a obrany na báze racionality a pragmatických výsledkov. Podporoval som a stále podporujem najnovšiu európsku iniciatívu inšpirovanú Francúzskom, PESCO. Tá mala viesť k užšej spolupráci Európanov vo veciach, ako sú vojenská mobilita či spoločný vývoj atď. Navyše, čo je kľúčové, nemala nahradzovať NATO, ale dopĺňať ho.

Úprimne som sa tešil, keď francúzske prezidentské voľby vyhral Emmanuel Macron s veľmi silným, až revolučne proeurópskym programom. Vnímal som jeho víťazstvo ako triumf nielen nad vlastným francúzskym extrémizmom, ale aj ako dôležitý míľnik v boji proti celoeurópskemu extrémizmu a antieurópskemu populizmu. Emmanuel Macron bol a je uveriteľne európsky. Spoločne s nemeckou kancelárkou Merkelovou predstavovali nádej po tom, ako iracionalita zachvátila takmer všetky kúty Európy.

Veľmi sľubne to vyzeralo aj s francúzskym „objavením strednej Európy“. Po Macronovom nástupe vzťahy dostali novú dynamiku. Paríž viditeľne investoval veľa energie do vzťahov, dokonca sa aj strategicky objavil v našom regióne. V súvislosti s NATO dbali Francúzi na senzitivitu strednej Európy, ale aj ďalších členských štátov Aliancie. K nej pristupovali veľmi pragmaticky a najmä sa nesnažili o jej nahradenie „európskym konštruktom“ alebo o jej oslabenie.

Veľmi kriticky sa však pozerám na najnovší vývoj. Keď sa zablokovalo začatie prístupových rokovaní do Únie so severným Macedónskom a Albánskom, považoval som to za chybu, ktorá môže znížiť kredibilitu Úniu v regióne, kam sa „tlačí“ najmä Rusko, ale aj Čína, Turecko a ďalší. Tento krok sa ešte dá napraviť a verím, že sa tak aj stane.

Za väčší problém považujem Macronove vyhlásenia o NATO. Samozrejme, neteší ma jeho charakteristika Aliancie ako „mozgovo mŕtvej“, ale to ešte nie je až tak ďaleko od „obsolete“ (prekonané), za aké NATO označil Donald Trump. Za podstatne vážnejšie však považujem spochybnenie viery v článok 5 o kolektívnej obrane. Lebo ten je chrbtovou kosťou NATO. Preto akékoľvek jeho spochybnenie znamená vážny problém pre budúcnosť Aliancie. Ak sa raz spochybní článok 5 a prestaneme veriť v jeho silu, cesta späť je veľmi neistá. Ak vôbec.

V obrane a stratégii je totiž dôvera kľúčová. Zmluvy, dohody a spojenectvá fungujú na základe dôvery. Bez dôvery je aj najsilnejší písaný záväzok len zdrapom papiera, a celý systém sa zrúti. A dôvera je založená na činoch a slovách.

Čo sa týka konkrétnych činov, Aliancia je na tom pomerne dobre, robí pre bezpečnosť svojich členov veľa. Vrátane Francúzska a aj vďaka Francúzsku. Lenže nesprávne slová môžu podkopať dôveru (v bezpečnostnej vede je na to dokonca teória, napr. „security speech act“), čo môže vydláždiť cestu k strate dôveryhodnosti Aliancie smerom ku konkurentom, ale aj smerom ku svojim členom.

Ak NATO stratí váhu, bude to pre Európu geopolitická katastrofa. Navyše ju to opäť tragicky rozdelí. Veľká skupina štátov nebude veriť takzvaným „európskym bezpečnostným zárukám“. Časť z nich, najmä s priamym geografickým kontaktom s Ruskom, sa bude snažiť prehĺbiť exkluzívne strategické vzťahy s USA bez ohľadu na európske väzby. Ďalšia časť, obávam sa, že nemalá, naštartuje proces appeasementu s Ruskom, bude sa snažiť „balansovať“ medzi nejednotným Západom a asertívnym Ruskom. A tretia časť sa bez geopolitického dáždnika Aliancie môže k Rusku strategicky priblížiť, či sa mu rovno poddať. Nemám v jednotlivých kategóriách na mysli konkrétne štáty, ale približne takto by mohla vyzerať Európa (nielen stredná!) bez Aliancie. Ako 19. storočie upgradované na podmienky 21. storočia.

Samozrejme, existuje názor, veľmi populárny aj na Slovensku, že NATO treba nahradiť európskymi obrannými silami, európskou armádou či európskou spoluprácou. Budovanie od NATO nezávislej európskej armády je nereálne, a je proti základným strategickým záujmom Slovenska a strednej Európy. V konečnom dôsledku aj proti základným bezpečnostným záujmom celej Európy. Toto nie je názor alebo pocit, ale exaktná veda založená na faktoch a číslach. Hovorí sa tomu stratégia.

Európa vie robiť a aj robí pre svoju bezpečnosť veľa, stabilizuje Balkán, snaží sa stabilizovať veľkú časť Afriky (práve pod francúzskym vedením), spolupracuje v boji proti terorizmu. Ale na obranu proti asertívnemu Rusku nemá kapacity ani potenciál (nie neprávom sú to vždy Rusi, kto najhlasnejšie víta akýkoľvek hlas spochybňujúci NATO). Aliancia, samozrejme, nie je úplne dokonalá. Určite však nepomôže, ak nedokonalý, ale celkovo dobre fungujúci systém obrany nahradíme niečím, čo neexistuje a nefunguje.

NATO má štruktúry, rozhodovacie mechanizmy, plány, veliteľstvá na obranu Európy. Nič z toho Európa v súčasnosti nemá. Ak by chcela mať, potrebovala by investovať stovky miliárd eur. Existuje na to politická vôľa? Lebo v takom prípade sa nebudeme baviť o dvoch percentách z HDP na obranu ako o minimálne potrebnej investícii, ale možno o troch percentách a viac. Bolo by totiž treba nahradiť americké, ale aj britské, kanadské, nórske, turecké a ďalšie spôsobilosti (mimochodom, je symbolické, že tri zo štyroch vedúcich štátov v misii NATO v Pobaltí budú nečlenské štáty EÚ). Ako to vysvetlíme ľuďom, že je tu niečo, do čoho sme desaťročia investovali, funguje to, a my to teraz ideme nahradiť niečím, čo nefunguje a bude to ešte aj podstatne drahšie? Lebo ten celkový koláč – náklady na obranu Európy – nebude menší, len sa rozdelí medzi obmedzenejší počet štátov.

Jedno číslo na ilustráciu: v postbrexitovom období budú nečlenské štáty Európskej únie, ktoré sú ale členmi NATO, ako USA, Veľká Británia, Turecko, Nórsko a Kanada, pokrývať asi 80 percent obranných rozpočtov v rámci NATO.

Kľúčom k riešeniu situácie je navzájom chápať svoje strategické kultúry, ciele a myslenie. Chápem francúzsku stratégiu a snahy o stabilizáciu sahelskej oblasti. S našimi spojencami by sme mali byť solidárni aj my, preto som vždy podporoval zapojenie do afrických misií EÚ. Boli by sme radi, aby aj Francúzsko chápalo naše obavy smerom na východ a mal som dojem, že to aj dobre chápalo a aj reálne podľa toho konalo.

Doteraz to fungovalo. Nie dokonale, ale dobre: NATO bolo zodpovedné za teritoriálnu obranu Európy, Európa robila krízový manažment a stabilizáciu sahelskej oblasti a na Balkáne. Win-win. Nech Európa robí viac, čo sa týka spolupráce obranného sektora, buduje svoje vlastné spôsobilosti, rieši vojenskú mobilitu, výskum atď., budeme to vždy podporovať. Ale nezruinujme existujúci systém európskej bezpečnosti, nerozdeľujme Európu, nevytvárajme dve skupiny v rámci Únie a nestavajme ich proti sebe. Nie je to v záujme nikoho z nás, ani Bratislavy, ani Bruselu, ani Paríža, ani Washingtonu (Moskva sa teraz nepočíta).

Píšem to ako človek, ktorý miluje Európu, európsku myšlienku a ktorému veľmi záleží na európskej jednote a bezpečnosti.

Teraz najčítanejšie