Autor je finančník a filantrop

Pád Berlínskeho múra v noci z 9. na 10. novembra 1989 dramaticky a náhle urýchlil pád komunizmu v Európe. Koniec cestovných obmedzení medzi východným a západným Nemeckom uštedril uzatvorenej spoločnosti Sovietskeho zväzu smrteľnú ranu. Zároveň bol známkou vyvrcholenia vzostupu otvorených spoločností.

Boli to omamné roky

Desať rokov pred tým som sa zapojil do úsilia, ktoré označujem za svoju politickú filantropiu. Stal som sa zástancom koncepcie otvorenej spoločnosti, ktorú mi vštepil Karl Popper, môj mentor na London School of Economics. Popper ma učil, že dokonalé poznanie je nedosiahnuteľné a že totalitné ideológie, ktoré tvrdia, že sú vlastníkmi konečnej pravdy, sa dokážu udržať jedine pomocou represívnych prostriedkov.

V osemdesiatych rokoch som podporoval disidentov naprieč sovietskym impériom a v roku 1984 sa mi podarilo v mojom rodnom Maďarsku založiť nadáciu. Poskytovala finančnú podporu akejkoľvek aktivite, ktorú neinicioval štát jednej strany. Opierala sa o myšlienku, že pri podporovaní nestraníckych aktivít si ľudia začnú uvedomovať klamlivú podstatu oficiálnej dogmy – a zabralo to skvelo. S ročným rozpočtom tri milióny dolárov bola nadácia silnejšia ako ministerstvo kultúry.

Politickou filantropiou som začal byť posadnutý, a keď sovietske impérium kolabovalo, zakladal som nadácie v jednej krajine za druhou. Môj ročný rozpočet len v priebehu niekoľkých rokov vyskočil z troch na 300 miliónov dolárov. Boli to omamné roky. Otvorené spoločnosti boli na vzostupe a dominantným krédom sa stala medzinárodná spolupráca.

Problém Washingtonského konsenzu

O tridsať rokov neskôr je situácia úplne odlišná. Medzinárodná spolupráca narazila na vážne prekážky a dominantným krédom sa stal nacionalizmus. Ten sa zatiaľ zdá byť oveľa silnejší a rušivejší ako internacionalizmus.

Takýto výsledok nebol nevyhnutný.