Denník N

Ako sa Kempelen zapáčil Márii Terézii a pomohol jej z Prešporka urobiť svetové mesto

Šachový automat Turek so svojím zhotoviteľom - výtvarníkom Karolom Krčmárom. Foto - TASR
Šachový automat Turek so svojím zhotoviteľom – výtvarníkom Karolom Krčmárom. Foto – TASR

Johann Wolfgang Kempelen – zbojníkov záhuba, mesta ozdoba.

Autor je imunológ, pôsobí v Slovenskej akadémii vied

„Ahoj, Európa!“ zakričali pred tridsiatimi rokmi – 10. decembra 1989 – Prešporáci na výlete z Devína do Hainburgu pred tým, ako sa v preplnených autobusoch vrátili domov, do šedivej metropoly, z reálneho socializmu. Iba o mesiac skôr by ich na tom istom mieste zabili ako väzňov na úteku. V ten deň už nie.

Ostnaté drôty väzenia boli strhnuté – Prešporok sa stal súčasťou slobodnej Európy.

Tí, ktorí sa v ten deň narodili, už majú vlastné deti. A čo tie deti dnes vidia na prechádzke svojím rodným mestom? Niet už obchodov s označením potraviny, v ktorých ich rodičia žobronili o žuvačky Pedro, alebo zelovoc, v ktorom ich starí rodičia stáli fronty na mandarínky, či tuzex, iba tam sa dali zohnať dobré kazety. Niet ani krčiem, v ktorých sa opájali proletári tých čias.

Oči z kočíkov dnes zvedavo hľadia na supermarkety, hypermarkety, puby a fastfoody. A keď vyskočia na vlastné naháňať holuby po nábreží Dunaja, výskotajú a kolená si otĺkajú už nie v Parku kultúry a oddychu, ale v Riverparku.

Keď bol Prešporok svetový

Áno, zdá sa, Európa je naozaj tu! Ale stačí sa na druhý deň vracať spolu s mamkou vlakom domov od babky z východu, vystúpiť na hlavnej prešporskej stanici a… dieťa sa náhle ocitá o tridsať rokov späť – v krajine neúcty a bezohľadnosti.

Mamka vystúpi, nesúc kočík s dieťaťom v náručí, po pár metroch narazí na schody – nepohyblivé. Opäť sa musí chopiť bremena a zostúpiť do tmavého podchodu, na ktorého konci vyčkávajú zasa schody – ešte jedna záťaž pre mamku, ktorá potom mieri k špinavej zastávke autobusu, kde kvočí ďalší zakysnutý

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Teraz najčítanejšie