Denník N

Bol som šťastný, keď ma za dobré skutky zavreli, vraví 102-ročný skaut Eduard Marek ocenený Bielou vranou

Skaut Eduard Marek prezývaný Hroznýš. Foto – Deník N/Ludvík Hradilek
Skaut Eduard Marek prezývaný Hroznýš. Foto – Deník N/Ludvík Hradilek

Eduard Marek má 102 rokov a je najstarším československým skautom. Stretol osobne Tomáša Garrigua Masaryka a poznal aj zakladateľa československého skautingu Antonína Benjamína Svojsíka.

Urobiť každý deň jeden dobrý skutok – to bola skautská filozofia, ktorá ho oslovila. Pre to ho uväznili aj obe totality – nacisti za pomoc Židom, komunisti za to, že pomáhal pri útekoch prenasledovaným. Súdený bol v procese nadväzujúcom na proces s Miladou Horákovou. Aj napriek perzekúciam zostal skautským ideálom verný celý život.

V nedeľu sa stal nositeľom ocenenia Biela vrana spolu s Máriou Sisákovou, Milanom HudákomBranislavom Tvarožekom.

Prinášame rozhovor, ktorý Eduard Marek v máji poskytol českému Deníku N.

Pozerala som sa na dokument Moje století a hovorila som si, ako sa práve vám, čo ste sa narodili za prvej svetovej vojny, pár mesiacov pred Veľkou októbrovou revolúciou, žije v 21. storočí?

Ja beriem vždy všetko tak, ako je. Žijem dnes a som spokojný. Nestarám sa o to, či sa tí politici hádajú, alebo nehádajú. To je ich vec, tí sú za to platení. A aj tak nič nespravíme, rozčuľovaním si nepomôžeme. Či sa mi to páči, alebo nie, stále to je rovnaké. Nerobím si s ničím starosti.

Takže politiku sledujete s nadhľadom alebo ju ani nesledujete?

Sledujem, ale len preto, aby som bol informovaný. Potom to zasa zatvorím, ďalej ma to nezaujíma.

Pán Marek, ako sa udržiavate vo forme? Keď sa pozriem napríklad na prezidenta Zemana a vidím vás, o tridsať rokov staršieho, pôsobíte vedľa neho tak mladistvo.

Minister Stropnický mi vravel, že som v skutočnosti o sedem rokov mladší, pretože som bol sedem rokov zavretý a to sa nepočíta. On je vtipný. Chýba mi tu. V Izraeli je však spokojnejší, tam má pokoj.

Keď som vás videla vo filme, ako sedíte pri počítači a posielate e-maily, fascinovalo ma to. Poznám ľudí pred sedemdesiatkou, ktorí sa k počítaču nepriblížia, pretože je to pre nich už cudzí svet.

Ja som sa začal učiť ako osemdesiatročný. Vtedy mi zomrela manželka a povedal som si, že na to nemôžem myslieť. Ona bola naozaj dobrá, veľmi fajn. Nemohol som sa s tým zmieriť a povedal som si, že budem písať, aby som sa zaoberal niečím iným. Tak som začal písať pamäti.

Môj syn Martin je notár a vtedy na notárskom úrade vyhadzovali počítače. Keď mi povedal, že to nejde do bazáru, ale vyhadzujú to, pretože ich nikto nechce, povedal som mu: „Tak mi jeden daj, ja ho budem používať ako písací stroj.“ Tak som sa na tom učil ako na písacom stroji. Vnuci vždy prišli a povedali mi: „Dedko, to musíš takto. A toto takto. A tu si to ulož.“

Lenže mi to ukazovali strašne rýchlo. Tak som sa na to vykašľal a pomaličky som to skúšal sám. Najhoršie je, že som napríklad napísal dvanásť-štrnásť strán, a ono tam zrazu nič nebolo. Takto písať som začal pred dvadsiatimi rokmi. A pred dvomi rokmi som vydal prvú knižku. To bola spomienka na otca a moje spomienky z detstva. To sa ľuďom páčilo, preto som začal písať životopis. A pred rokom som vydal druhú knihu.

V jednom rozhovore ste opisovali, ako ste si kopali handrové lopty. S čím ste sa ešte hrali?

Hlavne guľôčky sa hrali. Rôzne druhy. A keď bola večer už tma, hrali sme sa na raubov. Takto sme tomu hovorili.

Kto sú raubi?

Ako na lupičov. Na raubírov. Maskovali sme sa, schovávali sa do raždia a vybafli na človeka, ktorý sa zľakol a utiekol. Často sme chodili na kopec na Olšany, tam sme sa hrali najviac.

Aké ste boli dieťa?

Keď som trochu povyrástol, otec ma vodil do kostola. Bol to kostol svätého Prokopa. Chodil som tam miništrovať.

A tam sa zrodil skaut.

Tam som začal ako skaut. Keď páter Klement založil skautov, vstúpili tam všetci miništranti. A nakoniec nás bolo po celej republike niekoľko tisíc. Páter Klement bol výborný organizátor. Bol to benediktín, taký štíhly pán, taký náš tato.

Foto – Deník N/Ludvík Hradilek

A ako ste prišli ku skautskej prezývke Hroznýš (v slovenčine veľhad kráľovský – pozn. red.)?

Na tábore sa striedali služby. Jeden deň chlapci, druhý deň dievčatá. A v ten deň mali službu dievčatá. Šúpali zemiaky a ja som im povedal: „Toto máme jesť? To keby šúpali chlapci, urobili by to

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Biela vrana

Rozhovory

Teraz najčítanejšie