Bol som šťastný, keď ma za dobré skutky zavreli, vraví 102-ročný skaut Eduard Marek ocenený Bielou vranou

Eduard Marek má 102 rokov a je najstarším československým skautom. Stretol osobne Tomáša Garrigua Masaryka a poznal aj zakladateľa československého skautingu Antonína Benjamína Svojsíka.

Urobiť každý deň jeden dobrý skutok – to bola skautská filozofia, ktorá ho oslovila. Pre to ho uväznili aj obe totality – nacisti za pomoc Židom, komunisti za to, že pomáhal pri útekoch prenasledovaným. Súdený bol v procese nadväzujúcom na proces s Miladou Horákovou. Aj napriek perzekúciam zostal skautským ideálom verný celý život.

V nedeľu sa stal nositeľom ocenenia Biela vrana spolu s Máriou Sisákovou, Milanom Hudákom a Branislavom Tvarožekom.

Prinášame rozhovor, ktorý Eduard Marek v máji poskytol českému Deníku N.

Pozerala som sa na dokument Moje století a hovorila som si, ako sa práve vám, čo ste sa narodili za prvej svetovej vojny, pár mesiacov pred Veľkou októbrovou revolúciou, žije v 21. storočí?

Ja beriem vždy všetko tak, ako je. Žijem dnes a som spokojný. Nestarám sa o to, či sa tí politici hádajú, alebo nehádajú. To je ich vec, tí sú za to platení. A aj tak nič nespravíme, rozčuľovaním si nepomôžeme. Či sa mi to páči, alebo nie, stále to je rovnaké. Nerobím si s ničím starosti.

Takže politiku sledujete s nadhľadom alebo ju ani nesledujete?

Sledujem, ale len preto, aby som bol informovaný. Potom to zasa zatvorím, ďalej ma to nezaujíma.

Pán Marek, ako sa udržiavate vo forme? Keď sa pozriem napríklad na prezidenta Zemana a vidím vás, o tridsať rokov staršieho, pôsobíte vedľa neho tak mladistvo.

Minister Stropnický mi vravel, že som v skutočnosti o sedem rokov mladší, pretože som bol sedem rokov zavretý a to sa nepočíta. On je vtipný. Chýba mi tu. V Izraeli je však spokojnejší, tam má pokoj.

Keď som vás videla vo filme, ako sedíte pri počítači a posielate e-maily, fascinovalo ma to. Poznám ľudí pred sedemdesiatkou, ktorí sa k počítaču nepriblížia, pretože je to pre nich už cudzí svet.

Ja som sa začal učiť ako osemdesiatročný. Vtedy mi zomrela manželka a povedal som si, že na to nemôžem myslieť. Ona bola naozaj dobrá, veľmi fajn. Nemohol som sa s tým zmieriť a povedal som si, že budem písať, aby som sa zaoberal niečím iným. Tak som začal písať pamäti.

Môj syn Martin je notár a vtedy na notárskom úrade vyhadzovali počítače. Keď mi povedal, že to nejde do bazáru, ale vyhadzujú to, pretože ich nikto nechce, povedal som mu: „Tak mi jeden daj, ja ho budem používať ako písací stroj.“ Tak som sa na tom učil ako na písacom stroji. Vnuci vždy prišli a povedali mi: „Dedko, to musíš takto. A toto takto. A tu si to ulož.“

Lenže mi to ukazovali strašne rýchlo. Tak som sa na to vykašľal a pomaličky som to skúšal sám. Najhoršie je, že som napríklad napísal dvanásť-štrnásť strán, a ono tam zrazu nič nebolo. Takto písať som začal pred dvadsiatimi rokmi. A pred dvomi rokmi som vydal prvú knižku. To bola spomienka na otca a moje spomienky z detstva. To sa ľuďom páčilo, preto som začal písať životopis. A pred rokom som vydal druhú knihu.

V jednom rozhovore ste opisovali, ako ste si kopali handrové lopty. S čím ste sa ešte hrali?

Hlavne guľôčky sa hrali. Rôzne druhy. A keď bola večer už tma, hrali sme sa na raubov. Takto sme tomu hovorili.

Kto sú raubi?

Ako na lupičov. Na raubírov. Maskovali sme sa, schovávali sa do raždia a vybafli na človeka, ktorý sa zľakol a utiekol. Často sme chodili na kopec na Olšany, tam sme sa hrali najviac.

Aké ste boli dieťa?

Keď som trochu povyrástol, otec ma vodil do kostola. Bol to kostol svätého Prokopa. Chodil som tam miništrovať.

A tam sa zrodil skaut.

Tam som začal ako skaut. Keď páter Klement založil skautov, vstúpili tam všetci miništranti. A nakoniec nás bolo po celej republike niekoľko tisíc. Páter Klement bol výborný organizátor. Bol to benediktín, taký štíhly pán, taký náš tato.

A ako ste prišli ku skautskej prezývke Hroznýš (v slovenčine veľhad kráľovský – pozn. red.)?

Na tábore sa striedali služby. Jeden deň chlapci, druhý deň dievčatá. A v ten deň mali službu dievčatá. Šúpali zemiaky a ja som im povedal: „Toto máme jesť? To keby šúpali chlapci, urobili by to lepšie.“ Vtedy škrabky neboli, šúpalo sa ešte nožom.

Tým som ich urazil, tak sa zišli, bolo ich šesť alebo sedem, išli na taký kopček a volali na mňa: „Eduard, Edo, ty máš ale hlúpe meno! Ty si Hroznýš!“ A od tej doby som Hroznýš. Hovoril som im, že sa mi to páči, pretože to je ten had, čo zachránil Mauglího.

Poznali ste sa s Jaroslavom Foglarom?

No, ten patril v okrese ku mne.

Keď ste boli skautský vedúci, on patril pod vás?

On len viedol oddiel. Bol o desať rokov starší ako ja, ale funkciu nechcel. Hovoril, že by nemohol písať. On písal vlastne to, čo zažil vo svojom oddieli.

Takže vy ste poznali konkrétnych skautov, z ktorých Foglar čerpal.

Tí práve potom zakladali ďalšie oddiely a vzniklo celé stredisko. V dvojke bol Foglar, potom bola dvojka Vodný prístav, čo boli vodáci. Tých viedol doktor Ebl, primár pod Petřínom.

Nakoľko vás skauting formoval?

Keď sa ma pýtajú, čo to je skauting, hovorím, že najlepšie je opýtať sa malých chalanov. Tí vám to vysvetlia. Sám som sa jedného chlapca, ktorý mal asi deväť, spýtal, prečo je skaut. A on povedal: „Aby som konal dobro.“ A v tom je v zásade povedané všetko o skautingu. Pre to je skauting založený.

Keď vás zavreli nacisti, bolo to na tri mesiace. Komunisti rovno na desať rokov. A pustili vás po siedmich.

Áno. Vtedy, keď bola rehabilitácia, sa hovorilo, že predseda súdu sa toho, čo dostal päť rokov, pýta: „Vy ste mali päť rokov? A za čo ste to dostali?“ A ten odpovie: „Ale za nič, pán predseda.“ A ten predseda na to: „Ale nevravte. Za nič sme dávali desať!“

A tiež sa vtipkovalo o tom, podľa čoho sa sudcovia rozhodovali, komu dajú rok, komu desať, dvadsať. Hovorilo sa, že na Pankráci povedal predseda súdu: „Súdruh, pozri sa z okna, aká ide električka, koľko mu máme dať.“ Takže tresty sa dávali podľa toho, aké číslo električky zrovna išlo. To sme si robili samozrejme žarty, ale v skutočnosti to tak aj vyzeralo. A záležalo aj na tom, ako sa kto bránil. Ja som tvrdohlavo zapieral.

Nacisti vás zavreli za to, že ste pomáhali Židom. Čo ste pre nich robili?

Skauting nás učil, že máme pomáhať vlasti a blížnemu. Vlasť nás potrebovala a najviac trpeli Židia. V prvom rade bola teda povinnosť pomáhať Židom. Ja som medzi nimi mal kamarátov, takže to pre mňa nebolo ani také ťažké. S tým podporovaním začali už moji rodičia. Lenže potom už ich nemali z čoho podporovať, tak som so svojimi úsporami prišiel na rad ja.

A nič vám neostalo.

Päťdesiat korún z dvadsiatich tisíc. A to vtedy boli nejaké peniaze. Za vojny sa však nepozerá na peniaze. Tam sa snaží vyžiť a dožiť.

Je to už niekoľko rokov, čo sa objavila informácia, že ste boli členom Vlajky. Ako sa stalo, že ste sa ocitli medzi kolaborantmi?

No, Vlajka… Môj najlepší kamarát mal vtedy realitnú kanceláriu. Ja som v tom čase zase viedol otcovu realitnú kanceláriu a ten kamarát mi hovoril: „Byť na tvojom mieste, pridal by som sa k Vlajke.“ Odmietal som to, že to nemôžem urobiť, pretože sú tam zradcovia. „No tak sa tam choď pozrieť.“ A tak som sa tam išiel pozrieť.

Bolo to na Žižkove v hoteli U Ticháčků. Tam mali veľký prejav. Lenže oni ma, už keď som vstúpil do hotela, zapísali na prezenčnú listinu. A poslali mi legitimáciu. Tak som hovoril, že sa asi nič nedá robiť, keď už tam som. Dozvedeli sa však, čo som zač, tak ma odtiaľ vylúčili. A to je v záznamoch Vlajky. Bol som tam niekoľkokrát. Oni tých vlajkárov Nemci aj tak všetkých zavreli.

Ale boli to kolaboranti.

Lenže sami vlajkári v tom mali zmätok. Hovorili si, že „Nemci sú vlastenci, tak my musíme byť tiež vlastenci“. Lenže vlasť mali československú, takže propagovali československé vlastenectvo. Tiež sa to volalo Český národno-socialistický tábor Vlajka.

A pre vás to boli kolaboranti, alebo nie?

Pre mňa to boli zmätkári. Niektorí boli skutočne kolaboranti a chceli slúžiť Nemcom. A niektorí nie. Tí verili, že z nás zase bude Rakúsko-Uhorsko. Hlavne tí starší.

Zároveň ste vraveli, že ste tam pôsobili ako agent pre židovskú obec.

Ja som tam bol za židovskú obec, áno. A vlajkárom došlo, že som tam ako provokatér a stýkam sa so Židmi. A hlavne som židovskú obec informoval, čo sa na nich chystá.

Aké ťažké boli tie tri mesiace v nacistickom väzení?

Boli sme tam na poľných prácach. Strážil nás nemecký bachar, ale Moravan. Takže on na prísnosť veľmi nedbal. Vlastne sa o nás staral. Keď sme boli na poli, povedal nám napríklad: „Hej, tamto sú struky, choďte si natrhať.“ Posielal nás vlastne kradnúť, aby sme mali nejakú zeleninu.

Alebo išiel za statkárom, že by nám mal pridať. Statkár sa bránil, že žijeme na lístky, a ten bachar sa ho spýtal: „A vy žijete tiež na lístky? Mám sa ísť pozrieť k vám do kuchyne?“ Statkár dostal strach a dal nám vrece múky. No áno, lenže šafár sa čudoval, že by nám ten lakomec dal vrece múky, a poradil nám, nech na skúšku urobíme nejaké malé medovníčky. Kuchár nám teda urobil malé perníčky, a buď každý zvracal, alebo mal hnačku. Alebo oboje.

Čo vám to ten statkár dal?

Šafár, keď nás videl, povedal: „To je zrejme tá múka, čo po nej vlani zdochol gunár.“ Kŕmil tým husi a gunár zdochol. Tak takto sa nás zastal nemecký bachar. Dokonca nás aj poslal kúpiť si pohľadnicu a poslať ju domov.

Keď to porovnáte s komunistickým väzením?

To bolo niečo úplne iné. Musím ale povedať, že som mal šťastie. Väčšinou som sa totiž dostal k bacharovi, ktorý ma podržal. Keď ma odviezli z Pankráca na Horní Slavkov, bol tam veliteľ Zelenka. A jeho zástupca bol nejaký Langer, hovorili sme mu Starý Langer. Ten sa k nám správal naozaj dobre.

Raz za čas sme ako baníci fasovali pohár piva. Slováci si vzali pohár na uhorky a kto pivo nechcel, tak to pozbierali a pili tak dlho, až sa opili. Veliteľ prišiel na kontrolu baraku a oni ho v tej guráži chytili a dali mu pár faciek. Tak vyhlásil v tábore poplach. O chvíľu nás obkľúčilo vojsko so psami. Starý Langer sa vojakov pýtal, čo tam robia. Keď mu vysvetlili, že je u nás vzbura, poprel to. A vyhnal ich s tým, že si tam poriadok vie urobiť sám. Hovoril, že nás ale aj tak musí potrestať. Tak nám na mesiac zakázal písať listy. Bol dobrý.

Pritom to boli päťdesiate roky.

No vidíte a on nám k tomu všetkému nakoniec povedal: „Nič si z toho nerobte. Moji kolegovia dajú občas pár faciek. No tak som to tentoraz dostal ja.“ Potom som bol v takzvanom tábore smrti. To už bolo horšie, tam sa popravovalo.

Aj tak ste mali šťastie. Čo vaša žena, mala ho tiež? Pretože oni vás zavreli spoločne za pomoc agentovi Ledererovi.

Ženy to znášali horšie ako my. V Pardubiciach ich trápili. Krompáčmi museli kopať betón. Manželku nakoniec pustili o rok skôr ako mňa.

Mohli ste si písať z väzenia do väzenia?

Nie, to nešlo. Posledný rok však za mnou mohla prísť na návštevu. Bolo to ako na pošte pri okienku. Syn bol malý, tak prebehol až ku mne. Ten sa nepýtal nikoho. Mal asi šesť rokov.

Ako to znášal?

No, hlavne v škole to bol problém. Tam mu hovorili: „Čo to máš za rodinu, keď sú rodičia zavretí?“ A on odpovedal: „Zatvárať sa majú zlodeji. A otecko nič neukradol. A mamička tiež nie.“

Takže syn nakoniec zanevrel na školu. Keď som sa vrátil z väzenia, akurát z nej vychádzal. Učitelia sa sťažovali, že sa s nimi nechce rozprávať. Snažil som sa mu dohovoriť, ale on mi to vysvetlil: „Ja s nimi nehovorím, pretože keď hovorím, tak som drzý, a keď mlčím, tak som tiež drzý.“ A tak mlčal a vlastne mal pokoj.

Kto strážil vášho syna, keď ste boli s manželkou vo väzení?

Komunisti ho dali do nejakého domova, ale odtiaľ im utiekol. Tak si ho k sebe vzala teta. Tú mal nakoniec radšej než mamu.

Muselo to byť ťažké, keď ste sa vrátili a on bol takmer dospelý.

To áno. Chlapec ale chcel vidieť, ako to v Jáchymove vyzeralo. Tak som ho tam vzal. Keď som bol vo väzení, tak som okolo baraku pestoval kvety. Taký malý záhon. A ukazoval som synovi: „Aha, tu ešte jeden z tých mojich kvietkov vykvitol.“ A on si ho vylisoval na pamiatku. Niekde ho ešte mám.

Váš syn žije?

Nie. Ako devätnásťročný mal v práci úraz. Pretože odmietol vstúpiť do zväzu mládeže, dali mu len podradnú prácu. Nakladal kyslíkové bomby. A ten transportér ho pritlačil k stene.

Vy ste sa potom so ženou rozviedli.

Keď som sa vrátil z väzenia, už sme vlastne boli sedem rokov od seba, a hlavne ona už tam mala iného. Robil som si z toho srandu. Prišiel som, siahol do vrecka a povedal: „Všetky peniaze ti dám, keď sa ťa zbavím.“ Ona sa nechcela rozvádzať, chcela žiť s oboma. Od oboch potrebovala peniaze. A presviedčala ma: „Veď aj takéto prípady sú, že žena má dvoch.“ To však nebolo nič pre mňa. Páter Klement mi tiež hovoril: „Ja ti ako katolícky kňaz odporúčam, aby si išiel od toho.“

Potom ste stretli svoju druhú ženu.

Stretol som ju na bále. Bola tiež skautka. Bola tam s dcérou, ktorá už mala pätnásť rokov. Teraz má šesťdesiatdva. Čakali na mňa, pretože som pomáhal po bále upratovať. Mali cestu na Malú Stranu rovnako ako ja. Vystúpili so mnou a ja som ich šiel odprevadiť.

A už to bolo.

Už sme boli pri dome, ja som sa pozrel na mesiačik a hovorím, ako pekne svieti. Dcéra sa pozrela hore a ja som medzitým jej mamu vzal okolo krku a dal jej pusu. Mesiac nás dal dokopy.

Mali ste spolu deti?

Nemali. Ale vyženil som tri deti. A tie sú teraz moje. Krásne sa o mňa starajú.

Prekvapila vás sovietska okupácia v šesťdesiatom ôsmom?

Dosť. Mal som príbuzného, ​​ktorý si vzal moju neter. Bol to lekár v Karlových Varoch, predseda okresnej organizácie komunistickej strany v Karlových Varoch. Pýtal som sa ho, prečo je v KSČ, keď je to také svinstvo. Odpovedal mi, že o tom vie, ale že keď tam budú slušní ľudia, stane sa z toho slušná strana. Angažoval sa potom za Dubčeka a vylúčili ho zo strany.

Ako ste privítali november 1989? To už ste mali skoro osemdesiat.

Vtedy sme si hovorili, že toto robí Havel, takže my môžeme ísť organizovať skautov. A organizovali sme skautov.

Čo pre vás znamená, že ste dostali Rad Strieborného vlka, čo je najvyššie skautské vyznamenanie?

To je za celoživotnú prácu v skautingu, je nás dvanásť.

A vy si toho Strieborného vlka vážite?

No jasné!

Pán Marek, kedy ste boli za tých sto rokov najšťastnejší?

Ono sa to ťažko hovorí. Ja som spokojný stále. Ale šťastný som bol naozaj tých dvadsať rokov so svojou druhou ženou. Bola sudkyňou krajského súdu, pritom nebola v strane. Tá bola fajn. Bol som s ňou šťastný. Skôr než aby mi radila, na všetko sa vždy pýtala mňa.

Tiež mi raz priniesla spis, pretože nevedela, ako rozhodnúť. Tak vraj čo na to hovorím. Prečítal som si to a povedal jej svoj názor. Mala opačný, začala o tom premýšľať a nakoniec sa rozhodla tak, ako som jej povedal ja. Ona robila rodinné právo, nie trestné veci. Niektorých otcov týrala. Rozviedli sa, chceli mladú, tak nech platia poriadne alimenty. A dala im tú najvyššiu možnú sadzbu.

Ako sa podľa vás za tých sto rokov zmenili Česi? Dá sa to povedať?

Myslím, že ľudia sú stále rovnakí. Sú zlí aj dobrí. Veľmi sa to nezmenilo. Hovorí sa, že menej ľudí chodí do kostola. Že je menej veriacich. Všetci však idú na prijímanie a to predtým nebolo. Predtým sa chodilo raz za rok na spoveď a to stačilo.

Pochybovali ste niekedy o svojej viere v Boha?

Zdá sa mi, že si môže každý vybrať. Buď je všetko zázrak, alebo je všetko náhoda. A kto si vyberie, že je všetko zázrak, je spokojnejší. Pozrite sa napríklad na mozog. Ten funguje z desiatich percent. Aj najvzdelanejší človek využíva mozog len na desať percent. Už len ten mozog je zázrak. Srdce je zázrak. Takže ja nemôžem veriť na náhody. Niekto si vyberie dobre, niekto nie.

Eduard Marek, muž, čo verí na zázraky.

Viete, ja som o náhodách vždy hovoril: „Náhodou môžem do niečoho šliapnuť. To je tak všetko.“

Máte nejakých rovnako starých kamarátov?

Na Spořilově je pán Červinka, ten je o nejaký týždeň mladší.

Ako sa človek zmieruje s tým, že má sto rokov a všetci ľudia, čo s nimi žil, vyrastal a stretával ich, už nie sú?

Ja žijem dneškom. Teraz sa chystám na zoskok padákom.

Ja viem, bude to v tandeme. Ako ste na to prišli?

Keď som mal okrúhle narodeniny, ozval sa mi jeden skaut odniekiaľ z Libne. Ja som ho nepoznal a on mi povedal: „Ja mám narodeniny tiež 17. marca ako ty.“ Je presne o päťdesiat rokov mladší ako ja a je to parašutista. Strašný divoch. On si myslí, že keď sa to jemu páči, tak by som to mal tiež skúsiť. Dnes mi volal, že je to už zariadené. Len ešte musím ísť na lekársku prehliadku. Ale bude to vraj jednoduché.

Formalita.

Áno. Je to lekár, ktorý má na starosti práve parašutistov.

Tešíte sa na to?

Na vojne som bol prihlásený na zoskoky, to som mal dvadsať rokov. A vtedy to bolo riziko, padák sa nemusel otvoriť. A keď sa otvoril, hodilo to s vami, kam chcelo. Zatiaľ čo dnes je to bezpečné a pristanete presne, kde chcete. Nebojím sa. Ten skaut ma vezme buď do náručia, alebo na vozíček.

Vy ste frajer.

Teším sa. Bude to dobré. Budem vo výške dvetisíc metrov. Päť minút vo vzduchu.