Denník N

Ostrovy a pevniny

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Je osudom Slovenska byť malým omeškaným kútom Európy alebo má možnosť stať sa príkladom aspoň pre okolité krajiny?

Prednedávnom som si pri čítaní jedného z profilových rozhovorov v N-ku uvedomil, ako často sa hneď na úvod objavuje otázka „zúčastňovali ste sa protestov?“ Rozumiem jej významu, no jej železná pravidelnosť vo mne vyvoláva pocit istej kategorizačnej či takmer lustračnej funkcie. Ako by bol vnímaný názor a postoj človeka, ktorý by odpovedal, že sa protestov nezúčastňoval?

Ja by som na túto otázku musel odpovedať záporne. V roku 2017 som odišiel do zahraničia a celá tá vlna, ktorá sa na Slovensku vzdula, ma minula. V čase, keď došlo k vražde, som bol už niekoľko mesiacov mimo Slovenska a na zhromaždenie a pietnu spomienku za Jána a Martinu som šiel v Štokholme, ktorá sa tu konala rovnako ako v mnohých mestách po celom svete.

Samozrejme, sledoval som dianie na Slovensku a pri čítaní správ o zhromaždeniach, príhovoroch a odkazoch, ktoré tam zazneli, sa priam fyzicky dalo cítiť, že pod povrchom to buble. Zhromaždenia boli pokojné, no dal sa tušiť vzdor, hnev a odpor, ešte stále držané pod pokrievkou v mene piety a úcty voči Martine a Jánovi.

V Štokholme takáto atmosféra podľa mňa nebola. Stálo nás tam pár desiatok, v malom parčíku neďaleko slovenskej ambasády, zhodou okolností pár metrov od Wahlenbergovho pamätníka, ktorého hlavnou zbraňou, podobne ako Jána Kuciaka, bolo pero. Mesto bolo zahalené do zasneženého ticha, oranžové svetlo pouličných lámp sa odrážalo vo vodách prístavu. Okolo nás sa v hlbokom snehu potichu presúvali ľudia na ceste domov, bez ozveny krokov, zababušení v šáloch a hrubých čiapkach, netušiac, prečo tu stojíme okolo sviečok, mlčky, bez plagátov, bez transparentov.

Ostrovy pozitívnej deviácie

Bude to pomaly tretí rok, čo som preč, a ja sa občas pristihnem pri myšlienke, aké nájdem Slovensko, ak sa raz vrátim.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Teraz najčítanejšie