Denník N

Anestéziológ v Nemecku: Na Slovensku sa mrhá peniazmi aj časom na zbytočné predoperačné vyšetrenia

Lekár Michal Herich. Foto - Zuzana Herichová
Lekár Michal Herich. Foto – Zuzana Herichová

Nech sa na mňa nikto nehnevá, ale to už fakt nemáme peniaze ani len na to, aby sme mali v nemocniciach pekné steny, svietidlá, dvere aj toalety? Michal Herich už sedem rokov pôsobí v zahraničí.

Koľko hodín mesačne musíte odpracovať v nemocnici?

Neviem presne, ale moment, pozriem sa na mzdový výpis. Ako atestovaný lekár v bežnej radovej nemocnici som za minulý mesiac odpracoval presne 163 hodín. V tom sú služby na ARO aj na operačnej sále.

Lekári u nás musia bežne odrobiť oveľa viac. Mnohí skončia v nemocnici a utekajú do ambulancie a odtiaľ do ďalšej, súkromnej, prípadne na pohotovosť či na záchranku.

Áno, aj ja mám pocit, že oproti práci na Slovensku tu mám viac voľna. Pred odchodom do Nemecka som mal okrem úväzku v nemocnici aj ďalší na záchrannej službe plus ďalší na súkromnej klinike. Na Slovensku je to spôsob, ako si lekár zarobí viac, má to však aj druhú stránku mince – takmer nikdy nie je doma.

Mimochodom, bola to jedna z vecí, pre ktorú chcela odísť do zahraničia aj moja manželka. Bola s deťmi v podstate neustále sama. Nebolo výnimočné, že pre prelínajúce sa služby na rôznych pracoviskách som odišiel v piatok ráno a prišiel v nedeľu večer.

V Nemecku vás slušne zaplatia už na hlavnom úväzku. Mám štyri až päť 24-hodinových služieb mesačne, kým na Slovensku sú lekári, ktorí v menších nemocniciach majú osem až desať služieb.

Laici si zväčša myslia, že anestéziológ iba uspáva pacientov pred operáciou. To je však výrazne skreslená predstava.

Súhlasím. Robíme toho oveľa viac, toto je len malá časť našej práce.

Rozoberieme si to neskôr. Čo musíte urobiť, aby ste mohli pacienta uspať?

Ako prvé ho musím vyšetriť, teda zistiť, aký druh anestézie je preňho najvhodnejší a či vôbec môže byť v anestézii plánovane operovaný.

Na Slovensku som to zažil – vypísal som nejaký dotazník, prebehli si ho, spýtali sa ma, či mám vysoký tlak, cukrovku, či som na niečo alergický, či ma už v minulosti operovali a hotovo. Trvalo to asi päť minút.

Boli ste tam sám?

Ja a anestéziológ.

V Nemecku na tieto vyšetrenia pacienti bežne chodia v sprievode viacerých členov rodiny, sami sú len výnimočne. Súvisí to s tým, aby pacient cítil čosi ako psychickú podporu blízkych a aby rodina počula, čo všetko sa bude diať.

Koľko potom to vyšetrenie trvá?

Oveľa dlhšie ako na Slovensku, čo súvisí s tým, koľko chce vedieť slovenský a koľko nemecký pacient. Keď som sem prišiel, bol som prekvapený z toho, čo sa ma pacienti a ich rodiny pýtali. Zaujímalo ich všetko.

Nechápal som, prečo sa pýtajú, ako konkrétne ich budem uspávať, čo presne im podám, čo sa bude diať počas anestézie, čo všetko sa môže stať, aké sú alternatívy a podobne. Veľmi rýchlo som však zistil, že tu chcú byť ľudia podrobne informovaní o všetkom, čo sa ich týka. Sú slušní, úctiví, dôrazne však žiadajú odpovede. Na Slovensku som takéto otázky od pacientov nedostával.

Niekedy tento rozhovor trvá desať minút, ale spravidla polhodinu, prípadne aj hodinu. Rozumiem tomu. Ľudia majú z operácie obavy, a tak chcú vedieť všetko vrátane rizík, vedľajších účinkov a prípadných komplikácií. Často sa pýtajú, ako sme pripravení prípadné komplikácie riešiť.

Ten čas sa, samozrejme, naťahuje nielen pre otázky pacientov a rodiny, ale aj preto, že pacientov podrobne vyšetrujeme. Porozprávajú nám o všetkých zdravotných ťažkostiach, dokonca väčšina už príde s akýmsi itinerárom, kde majú rozpísané, aké operácie absolvovali, aké lieky berú a podobne.

Sú tam aj iné rozdiely oproti Slovensku?

Sú. Napríklad na Slovensku ide pacient k anestéziológovi až po tom, čo absolvoval interné predoperačné vyšetrenie. V Nemecku sa to považuje za mrhanie časom aj peniazmi. Načo má ísť k internistovi, keď to nepotrebuje? Veď ak to bude potrebovať, pošlem ho tam ja. Lenže u vás tam posielajú paušálne všetkých. Považujem to za úplne zbytočné.

Tu spomeniem lekára Mariána Ilenčíka, ktorý sa pozastavoval nad tým istým. Citujem ho: „Vysvetlite mi, prečo pacient, ktorý ide na očnú operáciu s kataraktou, teda stareckou blankou na oku, pričom potrebuje len kvapky na znecitlivenie oka, musí absolvovať predoperačné vyšetrenia ako laboratórny skríning, RTG pľúc, EKG a interné vyšetrenie. Veď ten pacient nie je ničím z toho ohrozený, nie je v plnej anestézii, lekár mu len stiahne tú blanku z oka. Viete, čo tie vyšetrenia stoja?“

Má pravdu. Rovnakým nezmyslom sú aj tie laboratórne skríningy pred každou operáciou. V Nemecku sa robia len vtedy, ak o tom rozhodne anestéziológ, lebo zhodnotí, že ich pacient potrebuje. Robiť EKG všetkým je rovnaká zbytočnosť. A paušálne RTG hrudníka? Myslím si, že toto je už úplne zastarané.

Na Slovensku teda vyhadzujeme obrovské peniaze na zbytočné predoperačné vyšetrenia?

Samozrejme, je bezpredmetné robiť ich paušálne všetkým pacientom. Ak sú potrebné, má o nich rozhodnúť práve anestéziológ. Na Slovensku je však zvykom, že sa k anestéziológovi dostaví pacient ako k poslednému lekárovi pred operáciou už s hotovými výsledkami všetkých spomínaných vyšetrení. Pre operáciu to však nemá žiadny prínos, plytvá sa peniazmi a zbytočne to zaťažuje aj samotných lekárov, ktorí to neraz robia len pro forma.

Kto nesmie ísť pod anestéziu?

Dnes je

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Slovensko, Svet, Zdravie

Teraz najčítanejšie