Denník N

Nenašla som o ňom nič dobré. Môj dedo ako Hitlerov diplomat v Bratislave posielal Židov na smrť

Nemecká autorka Alexandra Senfftová vyštudovala islamistiku a okrem iného pôsobila aj ako hovorkyňa Úradu OSN pre palestínskych utečencov na Blízkom východe. Za Bolestivé mlčanie jej v roku 2008 udelili Cenu za najlepšiu nemeckú biografiu. Knihu venovala svojim deťom. Foto - Archív A. S.
Nemecká autorka Alexandra Senfftová vyštudovala islamistiku a okrem iného pôsobila aj ako hovorkyňa Úradu OSN pre palestínskych utečencov na Blízkom východe. Za Bolestivé mlčanie jej v roku 2008 udelili Cenu za najlepšiu nemeckú biografiu. Knihu venovala svojim deťom. Foto – Archív A. S.

„Dúfala som, že nájdem niečo, čo by jeho vinu aspoň trochu zľahčilo, bohužiaľ, nenašla som nič,“ rozpráva o nacistickom vyslancovi Hannsovi Ludinovi jeho vnučka Alexandra Senfftová.

Ani dlho po tom, čo Hannsa Ludina na Slovensku popravili, sa o jeho zločinoch v jeho nemeckej rodine vôbec nerozprávalo. Ako Hitlerov diplomat na Slovensku pritom zo svojej skonfiškovanej vily na Palisádach dohliadal na deportácie Židov do vyhladzovacích táborov. O osobnej traume, ktorú také mlčanie o „dobrom nacistovi“ spôsobilo, sme sa rozprávali s jeho vnučkou Alexandrou Senfftovou.

Na Slovensko prišla predstaviť svoju oceňovanú knihu Bolestivé mlčanie (vydala Premedia a z nemeckého originálu Schweigen tut weh preložila Zuzana Demjanová).

Pamätáte si zo svojho detstva, kedy príbeh vášho starého otca začal byť aj pre vás veľkou témou? 

Nepamätám si presný dátum ani špecifický incident, keď som si to začala uvedomovať. Vyrastala som však s vedomím, že môj starý otec bol nacista. V mojej rodine to nebolo tajomstvo. Vedela som aj to, že bol vyslancom nacistického Nemecka na Slovensku. Nikdy sa to nespochybňovalo. Ale až veľmi neskoro som sa odvážila klásť si otázky, čo to prakticky znamenalo. Ako viete z knihy, o starom otcovi sa rozprávalo veľa a často v rodine mojej mamy, avšak nikdy sa nehovorilo o jeho konkrétnych činoch. Vyrastala som s jeho imidžom dobrého nacistu, diplomata, ktorý nerobil nič zlé. A keďže som ako dieťa cítila, že je tabu o ňom hovoriť kriticky, tak som sa, ako je pre malé deti typické, na to nepýtala. Samozrejme, napríklad môj otec bol veľmi kritický a hádal sa s mojou mamou o skutočnej role jej otca, ale ja som nebola súčasťou týchto rozhovorov.

Nemali ste s tým problém v škole ako tínedžerka, že by na vás útočili ako na vnučku popraveného nacistu? 

Zaujímavé je, že som s tým nemala problém v Nemecku, ale v Británii, kde som chodila do školy, keď som mala pätnásť. Len preto, že som bola Nemka, mi veľa ľudí nadávalo, že som „fucking Nazi“.

Iba preto? 

Áno, len preto, že som Nemka. Nemali šajnu o minulosti môjho starého otca. To bolo na prelome 70. a 80. rokov minulého storočia. Vtedy, ale v podstate aj dodnes, často počúvam to klišé najmä medzi mladými ľuďmi, že Nemci sú nacisti a bodka. Cítila som sa urazená, v žiadnom prípade som sa necítila ako nacistka. Neskôr som dokonca pracovala v Izraeli a nikdy som nerobila tajomstvo z toho, že môj starý otec bol nacista. Keď sa ma však izraelskí kamaráti pýtali, čo konkrétne robil, musela som odpovedať, že ani neviem. Bola som extrémne naivná. V rodine, kde som vyrastala, sa to jednoducho neriešilo.

Prešlo sa to mlčaním?

Jeden príbuzný z mojej generácie sa ma spýtal: Alexandra, prečo si nazvala svoju knihu Bolestivé mlčanie? Veď všetci v rodine sa o ňom takmer každý deň rozprávali. Vravel mi, že sám bol z tých debát o ňom vyčerpaný. Áno, odvetila som mu, niekedy môžete veľa rozprávať a zároveň mlčať o konkrétnych veciach. Bolo to také urozprávané mlčanie, dá sa povedať.

Kedy ste si uvedomili, že je to oveľa horšie, ako predstierala vaša rodina?

Myslím si, že jeden z kľúčových momentov bol, keď moja mama predčasne tragicky zomrela v roku 1996, keď

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Kultúra, Slovensko, Svet

Teraz najčítanejšie