Denník N

Ženy neboli len tie, ktoré varili kávu, tak prečo si aktérky Nežnej revolúcie nepamätáme?

Zuzana Maďarová. Foto N - Tomáš Benedikovič
Zuzana Maďarová. Foto N – Tomáš Benedikovič

„Máme tendenciu prisudzovať charizmu a vedúcu pozíciu mužom. Ženu si zapamätáme skôr vtedy, keď je v role pomocníčky,“ hovorí politologička Zuzana Maďarová, ktorá napísala knihu o tom, kam sa stratili ženy novembra 1989.

Prihláste sa na odber nových podcastov Denníka N:
AppleSpotifyPodbeanRSS.

V týchto dňoch ste vydali knihu, ktorá má zviditeľniť účasť žien na Nežnej revolúcii. Prečo to považujete za dôležité?

Môžeme si tým preformulovať to, ako dnes premýšľame o politike a politickom aktérstve. My totiž máme tendenciu premýšľať o politických aktéroch ako o ľuďoch, konkrétne mužoch, ktorí sú tak akoby odosobnení od iných ľudských vzťahov, rodinných aj osobných. V súvislosti s novembrom 1989 vytvárame obraz zopár hrdinov, ktorí zachránili pasívnu verejnosť, čo sa na chvíľu zmobilizovala, ale inak dodnes o verejnosti premýšľame ako o veľmi pasívnej.

Robila som analýzu mediálneho obrazu pri príležitosti 20. výročia Nežnej revolúcie. Bol to obraz niekoľkých revolucionárov, hrdinov, ktorí konali pre budúce generácie, odosobnení od súkromnej sféry. Pri nich súkromný priestor buď vôbec nebol dôležitý, alebo bol dôležitý len preto, že sa hľadali nejaké predispozície na ich hrdinstvo. Predpoklady, prečo sa stali aktérmi, vodcami alebo konali pre svoje aj naše deti.

Ako sa od toho líši ženský pohľad?

Keď ženy premýšľali o tom, čo pre ne znamenal november 1989, čo robili, aký bol zmysel ich konania, tak vidíme, že súkromná sféra bola priestorom, kde museli robiť veľmi vážne rozhodnutia. Žena sa napríklad musela zamyslieť, či pôjde na demonštráciu, pretože doma má dve deti a jej partner už na tej demonštrácii je. On sa nepýtal, či môže ísť, čo to bude znamenať pre rodinu, on na tú demonštráciu išiel. No v situácii, keď vieme alebo máme podozrenie, že to bude nebezpečné, sa žena zamýšľa nad tým, čo to bude znamenať pre ich deti, keď sa obom rodičom niečo stane, keď ich napríklad zatknú.

V knihe je aj príbeh, v ktorom sa jedna účastníčka revolúcie zamýšľa nad tým, čo to bude znamenať pre rodinu, keď ju spolu s manželom už v roku 1990 zavolali do Federálneho zhromaždenia. Mali sa rozhodnúť, či pôjde ona alebo on. Táto žena musela veľmi zvažovať, čo urobí, pretože vedela, že by to mohlo ohroziť jej manželstvo. Poslala tam preto radšej svojho manžela. Povedala si, že má doma dve deti a – použijem jej slová – „ješitného“ muža, preto sa rozhodla tak, aby to neohrozilo rodinu. Vieme teda, že súkromná sféra bola pre ženy miestom závažných rozhodnutí. Niekedy možno aj pre mužov, len o tom nevieme, lebo sa na to nepýtame.

Kedy vám napadlo napísať knihu o ženách novembra 1989?

Pred desiatimi rokmi, pri 20. výročí. Spisovateľka Ingrid Hrubaničová vtedy v reakcii na silný spoločenský diskurz zverejnila otvorený list potenciálnym ženám novembra. Keď sa hovorí o Nežnej revolúcii, tí, ktorých spomíname, sú totiž muži. Vytvára sa tak predstava, že tieto historické udalosti boli tvorené primárne mužmi. Toto bol pre mňa začiatok premýšľania o tom, kto boli ženy

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

17. november

História

Iné podcasty Denníka N

Rozhovory

Životy žien

Rodina a vzťahy, Veda

Teraz najčítanejšie