Veria lžiam Kotlebu, aj keď im ukážu, že klame. Vedci vysvetľujú, prečo sa ľudia držia omylov

Na predvolebných mítingoch Marian Kotleba z ĽSNS rozpráva, že štát prestal po revolúcii stavať byty a jedinou výnimkou sú Rómovia, čo dokladá na príklade obce Čaklov pri Vranove nad Topľou.

„Kým si naše deti a my všetci musíme brať hypotéky, vláda im tam postavila úplne nové sídlisko z rodinných domov. Dvojizbové dvojdomčeky a päťizbové dvojposchodové rodinné domy,“ vraví Kotleba o bývaní Rómov v dedine na východe Slovenska.

Reportáž Evy Babitzovej však ukazuje, že rodinné domy v dedine si Rómovia postavili sami. „Tie pozemky si kúpili a stavajú na nich za vlastné peniaze. Obec im nič neprispieva, oni si robia svojpomocne sami, klobúk dole,“ vraví starosta Čaklova Andrej Dragula.

Hoci bol Kotleba prichytený pri očividnej lži, pod videom je množstvo komentárov, ktoré sa politika zastávajú (hoci sú aj nesúhlasné). „Nech je aky chce ale nazor pre slovensko ma ako jediný politik veľmi pozitívny,“ napísal v uvedenom znení jeden z diskutujúcich. Ďalší sa pýta: „Kde je dôkaz že to (Rómovia) stávajú za svoje?“ a iná pani sa pohoršuje: „Stávajú sa domky pre Rómov, pre mladych bielych nie málo, nieje to spravodlivé, majú dostať dotácie ale pre všetkych rovnako.“

Ako je možné, že ľudia Kotlebu obhajujú, aj keď je zrejmé, že im klamal?

Potrebujú kauzálne vysvetlenie

Čiastočnú odpoveď na túto otázku poskytuje odborníčka na marketing Anne Hambyová z Boise State University a jej kolegovia v článku, ktorý vyšiel nedávno v časopise Journal of Consumer Psychology.

Autori spomínanej štúdie hovoria, že časť ľudí považuje informácie za správne aj po tom, čo sa ukáže , že sú chybné, ak im poskytujú uveriteľné kauzálne vysvetlenie (čo spôsobuje čo) pre pochopenie daného javu. Podľa vedcov ľudia uprednostňujú aj chybné príbehy, ak im poskytujú odpovede na otázky prečo, a príliš ich neláka pravda, ak obsahuje „biele miesta“ bez uspokojivých odpovedí.

„Ľudia veria spochybnenej informácii, ak poskytuje kauzálne vysvetlenie príbehu,“ uvádza sa v štúdii.

Z tejto úvahy možno vyvodiť, že ľudia nepociťujú dôvody vzdať sa chybných presvedčení, ak si myslia, že alternatívne (správne) vysvetlenie je nedostatočné. Ak majú jedinci pocit, že alternatíva neexistuje, držia sa pôvodných mylných názorov – ak by sa ich vzdali, ocitli by sa v akomsi myšlienkovom vákuu, ktoré je pre našu myseľ neznesiteľné.

Z uvedených dôvodov môžu stúpenci ĽSNS naďalej veriť Kotlebovi, lebo jeho vystúpenia sú zabalené do zrozumiteľného príbehu, ktorý vysvetľuje, prečo sa máme zle, a pomenúva kauzálne spojenia medzi javmi (nechýbajú zmienky na skorumpovanú vládu, zradu elít či Rómov, na ktorých vraj dopláca väčšina populácie). To, že taký príbeh obsahuje chyby, časti ľudí zjavne nevadí, lebo je lepšie mať aspoň nejaké vysvetlenie ako žiadne.

Príbeh, prečo pacientovi nezabrali lieky

Spomínaný jav, že ľuďom zďaleka nezáleží iba na faktoch a pôvodnej informácie sa držia aj v prípadoch, keď bola spochybnená (lebo nejaké vysvetlenie je lepšie ako žiadne), sa v angličtine volá „continued influence effect“. V slovenčine preň neexistuje elegantný výraz a voľne by sa dal preložiť ako „efekt pokračujúceho účinku“.

Ako ho Hambyová a jej kolegovia testovali?

V prvej štúdii si účastníci experimentu čítali príbeh o pacientovi, ktorému na jeho ochorenie nezabrali lieky. Ľudí rozdelili do dvoch skupín podľa toho, či im povedali, že lieky nezaúčinkovali, lebo (1) ich bral pacient halabala, alebo (2) im žiadne vysvetlenie nedali.

Všetkým účastníkom potom povedali, že lieky pacientovi nezaúčinkovali, lebo ich zapíjal limonádou z citrusových plodov. Následne im oznámili, že toto tvrdenie je fakticky chybné.

Na druhý deň si účastníci experimentu mali spomenúť, prečo podľa nich lieky chorému nezabrali. Ukázalo sa, že ak ľudia patrili do druhej skupiny, takže nedostali žiadne vysvetlenie pre zlyhanie liečby (2), vinili z neúčinnosti terapie limonádu, aj keď si väčšina z nich pamätala na dodatočnú informáciu, že určite ide o chybný údaj.

Čo to znamená? Toľko, že je veľmi ťažké odolať mylnej informácii, ak je pre nás užitočná, lebo ňou vieme vysvetliť nejaký príbeh. Bez chybnej informácie by sme vôbec nevedeli, čo odpovedať. To je však nesmierne ťaživé, a preto sa nám aj omyly hodia.

Hráč pokra a kombuča

V druhom experimente si ľudia čítali príbeh o hráčovi pokeru, ktorý počas zápasov pije kombuču, aby robil lepšie rozhodnutia.

Účastníkov potom rozdelili do dvoch skupín, či im povedali, že kombuča zlepšuje (1) kognitívne schopnosti ľudí alebo (2) funkciu svalov.

V prvej skupine si tak jedinci mohli vytvoriť príbeh, že nápoj skutočne zvyšuje výkon hráča pokeru, zatiaľ čo v druhej skupine to pre chýbajúcu informáciu spraviť nemohli.

Neskôr všetkým ľuďom v experimente povedali, že spojenie medzi kombučou a kognitívnymi schopnosťami či fungovaním svalov je úplne chybné.

Ako sa ukázalo, ľudia z prvej skupiny pripisovali vo zvýšenej miere kombuči úspech hráča v pokri, hoci si pamätali, že informácia bola neskôr vyvrátená.

Čo to znamená? Toľko, že k „efektu pokračujúceho účinku“ (z angl. continued influence effect) dochádza najmä v uveriteľných príbehoch, ktoré neobsahujú „slepé miesta“ a v ktorých veci na seba kauzálne nadväzujú (pije kombuču, ergo hrá lepšie poker). Ak do seba informácie, naopak, nezapadali (druhá skupina), takže netvorili konzistentný príbeh, „efekt pokračujúceho účinku“ sa neprejavil. Prečo? Bez príbehu netreba ani chybné informácie, lebo nie je čo vysvetľovať.

Predpojatosť k negatívnym veciam

Tretí experiment sa zhodoval s tým prvým s tým rozdielom, že príbeh o liečbe pacienta sa končil buď dobre, že sa jeho stav zlepšil, alebo zle, že sa zhoršoval.

Autori štúdie zistili, že ak sa príbeh končil zle, ľudia menej podliehali „efektu pokračujúceho účinku“ a do svojho porozumenia javu v menšej miere začleňovali informácie o vplyve limonády z citrusových plodov. Autori štúdie to interpretujú tak, že pri negatívnom výsledku ľudia obzvlášť spozorneli a prioritu položili na správnosť informácií.

Mohlo by to súvisieť s takzvanou predpojatosťou k negatívnym veciam (z angl. negativity bias), podľa ktorej vnímame negatívne veci intenzívnejšie ako tie pozitívne a neutrálne. Príklad? Ignorovať zločinca, ktorý na nás číha ukrytý v húští, aby nás prepadol, si nemôžeme dovoliť, lebo by nám mohol ublížiť, v krajnom prípade nás zabiť. Zato ignorovať niečo príjemné, napríklad večerný koncert, nás rozhodne nezabije, takže nemusíme byť takí pozorní. Keďže v evolúcii ide predovšetkým o prežitie (a rozmnoženie), je jasné, prečo sme obzvlášť citliví na to, čo nás môže vymazať z genofondu.

Ponaučenie

Aké plynie zo štúdie poučenie? „Dať ľuďom správne ‚fakty‘ nezaručuje, že ich aj zvážia,“ píšu vedci v štúdii a dodávajú, že ak sa majú zbaviť chybného presvedčenia, potrebujú náhradu, no nie hocijakú, ale takú, ktorá bude obsahovať aj kauzálne vysvetlenia javov. Ak by túto zložku nový príbeh neobsahoval, ľudia by pociťovali iba prázdno či vákuum a držali by sa pôvodného príbehu s chybami, lebo – ako opakujeme – akýkoľvek príbeh je lepší ako žiadny.

Preto ak si ľudia mylne spoja napríklad užívanie nejakého lieku s nežiaducimi vedľajšími účinkami, za ktoré pilulka v skutočnosti nemôže, chybného vysvetlenia sa budú držať, ak im farmaceutické firmy povedia iba to, že liek za ťažkosti nemôže. Také vysvetlenie je síce fakticky správne, ale nestačí. Ak sa majú ľudia mylného presvedčenia zbaviť, potrebovať budú aj veľa odpovedí na otázky „prečo“, aby si tak vystavali nový konzistentný príbeh, ktorým sa dajú pôvodné (chybné) presvedčenia nahradiť.

Podobne ani stúpencom Kotlebu nestačia iba fakty, že sa mýlia, lebo omyly možno racionalizovať donekonečna. Zdá sa, že z diskutovanej štúdie by mohlo plynúť ponaučenie, že ak sa majú svojich omylov zbaviť, treba im ponúknuť komplexný príbeh, ktorý explicitne pomenuje kauzálne spojenie medzi javmi (čo vedie k čomu), inak bude vždy existovať priestor, aby „slepé miesta“ zaplnili vlastnými chybnými presvedčeniami.

Dostupné z: https://doi.org/10.1002/jcpy.1135