Denník N

Nezvestný prítomný Dušan Mitana

Na túto knihu sme čakali dlho. A keď napokon prišla, v úvode nás, bohužiaľ, čakal epitaf. Román Nezvestný Dušana Mitanu zostane posledným, ktorý zo svojho pracovného stola posunul smerom k čitateľom. Je to pozoruhodná autobiografia. A zároveň autorov testament.

Legendárny. Aj kultový. Týmito a podobnými slovami sa na adresu Dušana Mitanu a jeho diela nikdy nešetrilo. Asi to tak naozaj bude, hoci ťažko z nich zotrieť lepkavý povlak verbálnej barličky. Mitana bol totiž vždy predovšetkým autentický a od svojich čitateľov neočakával uctievanie, ale skôr ochotu vydať sa na spoločné dobrodružstvá.

Vždy bol hravý, vždy rád provokoval, vždy nám s potmehúdskym úškrnom podsúval výzvy, aby sme si s jeho textami poradili každý po svojom. Kto by chcel jeho poviedku V električke čítať ako reportáž, pokojne môže. A kto ju chce chápať ako metaforu obdobia normalizácie, absolútne nič mu v tom nebráni.

U Mitanu nie je nič zakázané ani prikázané. Možno práve vďaka tomu si ho obľúbili aj generácie narodené po roku 1989. Na jednu z hier nás pozýva aj v poslednom románe Nezvestný, ktorý vydal Koloman Kertész Bagala.

Rozprávač, autor, protagonista

Dušan Mitana študoval filmovú dramaturgiu a scenáristiku a istý čas sa živil aj ako autor televíznych adaptácií pre známe bratislavské pondelky. A tak si môžeme vypomôcť aj úvahou o filme. Pretože film je vždy prítomný čas.

Z minulosti dokáže vytiahnuť čokoľvek, čo sa zachytilo na citlivej vrstve celuloidu, a vrátiť nás tak v čase (alebo minulý čas priblížiť k nám?). Niečo z týchto vlastností má aj fotografia – aj keď bez zvuku a bez pohybu. A podobnou časovou konzervou azda dokáže byť aj literatúra. Napokon, možno je to tak, že čím neúplnejší obraz skutočnosti nám fotografia a literatúra ponúkajú, tým je vo svojej podstate skutočnejší.

Z románu Nezvestný k nám takto vystupuje Dušan Mitana – skutočný autor, autobiografický rozprávač, konkrétny protagonista. V jeho úvode píše: „Cítim sa ako pacient, ktorý chce vydať autentické svedectvo o svojej nemoci, a zároveň som spisovateľ, ktorý začína písať poslednú časť svojich pamätí – svedectvo o procese premeny až vo chvíli, keď pamäť stráca.“

Slovo autobiografický je tu namieste. Autor, rozprávač a protagonista sú totiž jedna a tá istá osoba. Čo teda čítame, keď čítame román Nezvestný?

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Knihy

Kultúra

Teraz najčítanejšie