Mafiáni všetkých krajín, spojte sa! alebo Vidíme diery a nevidíme syr
Ak si teraz nenasadíme okuliare, ktoré by nám dovolili vidieť veci jasne, bude celkom oprávnené obávať sa, že tak ako nebola naveky totalita, nebude ani sloboda.
Autor je vedec
– Vy ste vraj utiekli z domu? – Áno, raz ráno som išiel po noviny a keď som si ich prečítal, už som sa radšej domov nevrátil…
Tieto slová zazneli v jednom dialógu divadelnej inscenácie Soirée Júliusa Satinského a Milana Lasicu. Bolo to pred 50 rokmi, ťažko už teraz povedať, čo presne stálo v tých novinách. S istotou sa však dá tvrdiť, že to bol denník Pravda, hlavný tlačový orgán Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska, lebo iné vtedy noviny neboli. V záhlaví im svietilo heslo – Proletári všetkých krajín, spojte sa!
Ruské tanky sa už u nás v tom čase stihli aklimatizovať, štátna hranica vyznačená ostnatým drôtom bola strážená ozbrojencami so psami, vojenská agresia sa nazvala bratskou pomocou, podlosť normalizáciou. Situácia nevyzerala perspektívne a zdalo sa, že je to vskutku na večné časy a nikdy ináč. V tieni okupačných hlavní sa k nebývalej aktivite vzchopili udavači, karieristi, prosto obecní pľundriaci všetkých druhov. Šplhali tam, kam by ináč nemali žiadnu šancu sa dostať. A tí, ktorí sa pred nimi neohli, prišli v tom lepšom prípade o zamestnanie, v tom horšom o život. Alebo jednoducho utiekli z domu.
Ale to všetko v tých novinách spred 50 rokov nebolo. Namiesto toho v nich boli informácie o tom, ako sa vydarila žatva či sejba, alebo článok o baníkovi, hrdinovi socialistickej práce, ktorý za jedinú šichtu vyfáral stokrát viac uhlia, ako sám vážil. Či také niečo. Žiadny div, že sa tá postava zo Soirée tak preľakla. Neprítomnosť zlých správ v novinách bola totiž jasným znamením, že nebolo u nás slobody.
Dnes by tá postava
