Ak po Novembri niečo zlyhalo, tak každodenná výchova k demokracii

Roztrhlo sa vrece so spomienkovými akciami k tridsiatemu výročiu Nežnej revolúcie. To je, samozrejme, v poriadku, nesporne išlo o jeden z najvýznamnejších historických zlomov v našich dejinách. Navyše, aj keď sa nás mnohí snažia presvedčiť o opaku, bol to jeden z mála jednoznačne pozitívnych zlomov. Vývoj nasmeroval k lepšiemu a ani v neskoršom období nenastal zvrat, ktorý by pozitíva Novembra v zásadnej miere spochybnil a z veľkej časti vymazal (ako sa to napríklad stalo krátko po druhej svetovej vojne s nástupom novej totality).

Slovensko síce nedlho po novembri 1989 ovládol Vladimír Mečiar, a neskôr sa to na niekoľko rokov podarilo aj jeho schopnejšiemu nasledovníkovi Robertovi Ficovi. Ich mafiánsky štát a autoritárske, nedemokratické spôsoby vládnutia však boli stále výrazným pokrokom oproti totalitnému systému, ktorý nám viac či menej tuho vládol do Novembra.

Zásadný zvrat prodemokratického vývoja Mečiar ani Fico nespôsobili. Návrat k rovnako tvrdej diktatúre, akou bola tá komunistická, sa aspoň zatiaľ našťastie nepodaril v žiadnej z bývalých postkomunistických krajín. Aj keď sa vládne systémy mnohých z nich ku komunistickej minulosti blížia a často sa k nej aj hlásia, pomery v orbánovskom Maďarsku a dokonca ani v putinovskom Rusku alebo v bývalých stredoázijských sovietskych republikách sa pomerom v komunistických režimoch nevyrovnajú.

Najlepším dôkazom toho sú ostatne práve tí, čo nám tvrdia, že žijeme v novej totalite – a na rozdiel od tej predchádzajúcej a skutočnej to môžu verejne hlásať celkom slobodne. Mnohí z nich si dokonca z hlásania týchto bludov, plne v duchu nimi zatracovaného kapitalizmu a povrchnej konzumnej spoločnosti, urobili výnosnú živnosť.

Sklamanie založené na omyloch

Napriek tomu je veľká časť obyvateľstva v postkomunistických krajinách z ponovembrového vývoja veľmi sklamaná a významné percento z nich pevne verí aj tomu, že za komunizmu bolo lepšie.

Oba postoje však nemožno hádzať do jedného vreca. Sklamanie z ponovembrového vývoja je v mnohých ohľadoch celkom oprávnené – veci skutočne nešli iba dobre a rozhodne nie tak dobre, ako sme dúfali. Aj prosté sklamanie je však tiež často založené na omyloch, sčasti totožných s tými, ktoré v ďalších ľuďoch živia pocit, že lepšie bolo pred Novembrom.

Častý omyl je, že dávame na jednu úroveň demokraciu napríklad s korupciou a naše sklamanie zo skorumpovaných politikov prenášame na samotný demokratický systém. Zásadný rozdiel je však aj medzi tým, či je nejaký politik „len“ skorumpovaný, a tým, že ničí samotné základy demokratického zriadenia a právneho štátu.

Korupcia je, samozrejme, zlá a sama napokon prispieva k znižovaniu dôvery v demokraciu. Skorumpovaného politika však možno v demokracii stále pomerne ľahko odstaviť od moci, ak to teda voliči chcú a sú ochotní pre to aspoň niečo málo urobiť – zodpovedne sa informovať a ísť voliť.

Nedemokratický systém je však aj o tom, že sa skorumpovaný politik postará, aby informácie o jeho korupcii voliči ani nemohli dostať a ak by ich predsa len získali, boli by im nanič – aj tak by slobodne nemohli voliť nikoho iného.

V nedemokratickom systéme dokonca politik ani nemusí byť skorumpovaný v klasickom zmysle. Štát a verejné financie prakticky vlastní a môže si s nimi robiť, čo len chce – nemusí kradnúť, prijímať úplatky či manipulovať zákazky, proste si zoberie a sám sebe pridelí, na čo má práve chuť.

Ďalší dôvod sklamania paradoxne súvisí s tým, že si dnes výročie Nežnej revolúcie pripomíname tak intenzívne. Dobrý dojem z množstva spomienkových akcií kazí po­cit, že je to pre mnohé inštitúcie, celebrity a politikov nielen povinná jazda, ale aj niečo, čo má zakryť a ospravedlniť ich (ne)ko­nanie pred a po oslavách.

Pripomenieme si November, položíme vence, zarečníme si, premietneme film alebo zorganizujeme diskusiu a budeme mať ďalších aspoň desať rokov pokoj. Prezentujeme sa ako demokrati a potom sa môžeme vrátiť k tomu, čo sme robili doteraz a čo demokraciu skôr podkopáva – od zneužívania moci a miliardových podvodov na najvyššej úrovni až po drobné sprenevery pri vyplácaní nezaslúžených odmien obecným poslancom v Dolnej Lehote či kupčenie so skúškami na ľubovoľnej vysokej škole. Od pokusu obmedzovať slobodu médií po nekonečné hádky o to, kto bude šéfovať opozícii a bude môcť vykazovať svojich kritikov z opozičných strán. Prípadne len k pasivite a nezáujmu o veci verejné.

Učiteľ často dôležitejší od politika

Ak však u nás niečo po Novembri zásadne zlyhalo, bola to práve neustála výchova k demokracii a vôbec pochopenie toho, že ide skutočne o každodennú úlohu a o neustále snaženie. Zlyhala tá každodenná drobná práca a každodenný dobrý príklad našej elity, štátu, inštitúcií a celebrít. Pre fungujúcu demokraciu nie je podstatné, ako sa správame počas osláv, ale to, čo robíme či nerobíme medzi nimi.

Dôležitejšie než byť demokratom raz za čas za rečníckym pultom je byť ním každý pracovný deň na základnej škole. Učiteľ, ktorý dokáže žiakom vysvetliť, čo demokracia je, prečo je dobré, že ju tu máme, a ako dokážu byť v demokratických podmienkach úspešní, prispieva k demokratickému vývoju viac ako politik či umelec, ktorý síce o demokracii rád prednáša rôzne floskuly, inak ho však celá demokracia úprimne nezaujíma. Alebo má pocit, že pre ňu v skutočnosti netreba nič robiť.

A politik, ktorý pracuje na tom, aby sme na školách mali čo najviac takých učiteľov, je dôležitejší a užitočnejší ako politik, ktorý si svoju povinnosť odškrtne účasťou na nudnej panelovej diskusii na tému Tridsať rokov od Nežnej.