Denník N

Martin M. Šimečka: Štrngali sme zato, aby sme mohli byť sami sebou

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

O tom, ako revolucionári neboli pripravení na politiku, aké urobili intelektuáli chyby, keď nekládli odpor ekonómom, ale aj o tom, že presne toto sme v Novembri chceli: slobodu, ktorá sa môže prejaviť aj zlými rozhodnutiami, vraví novinár Martin M. Šimečka.

O normalizácii sa hovorilo ako o období nehybnosti. Kedy ste zacítili, že sa niečo začína hýbať?

Nehybnosťou to pomenoval môj otec. V roku 1988 napísal knihu Koniec nehybnosti a trochu sa prerátal. Mal pocit, že ten koniec už nastáva, ale napokon prišiel až v osemdesiatom deviatom. No on bol vizionár a myslel si, že sa to už začína. Pohlo sa to až o rok neskôr.

Kedy ste ten pohyb zachytili vy? 

Cítil som to v náznakoch, ktoré sa však mňa priamo nedotýkali. V slovenskej literatúre sa začali objavovať texty, ktoré boli ešte pred piatimi rokmi nemysliteľné. Vychádzal časopis Slovenské pohľady, ktorý bol odvážny, ale, samozrejme, mal aj svoje limity. Boli rôzne náznaky.

Spomínam si, ako som bol niekedy v roku 1988 alebo 1989 na koncerte Bez ladu a skladu a hovoril som si, že toto hádam ani nie je možné. V PKO vystupovala jasne protirežimná kapela na normálnom koncerte. Tieto signály som vnímal tak, že režim trošku povolil uzdu, ale na mojom živote sa nemenilo vôbec nič. Aj v spoločenstve disentu to bolo stále rovnaké. Ľudia chodili stále do basy.

Takže ste nemali na konci osemdesiatych rokov pocit, že sa režim čoskoro zrúti?

Taký pocit tam nebol. Na našich stretnutiach a debatách sme uvažovali o tom, čo sa deje. Môj otec ako jediný tvrdil, že ten režim musí padnúť, lebo je neudržateľný vo svojej ideologickej a na konci aj ekonomickej vyčerpanosti. Ale všetci mu oponovali, lebo na našich životoch to nebolo nijako vidieť. A ani môj otec nehovoril dátum či spôsob, ako režim padne.

Vtedy sa hovoril vtip, či je možné, aby komunizmus padol, a odpoveď bola, že je to možné, ale je otázne, či to bude o dvesto alebo o tristo rokov.

Kedy ste si počas novembrových udalostí uvedomili, že už je to tu?

Hneď toho sedemnásteho. Nevedel som, že režim končí, ale bolo mi jasné, že došlo k zrážke, ktorá spustí veľkú spoločenskú dynamiku. Malý študentský protest v Bratislave 16. novembra sa skončil mierumilovne. V Prahe o deň neskôr to bolo niečo úplne iné. Tam tie decká mlátili a bolo ich naozaj veľa. Vtedy som si povedal, že toto je zásadná zmena.

Pretože systém predtým síce mlátil nejakých demonštrantov, napríklad počas Palachovho týždňa, ale vtedy mlátili hlavne disidentov a odvážlivcov, ktorí na tie demonštrácie prišli. Toto boli študenti. Režim mal vtedy s ľuďmi dohodu: dajte nám pokoj a my necháme vaše deti študovať. Väčšina rodičov na to kývla. Lenže súčasťou tej dohody nebolo, že budú tie deti mlátiť.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

17. november

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie