Denník N

Zažil revolúciu v B. Bystrici: V Slovenskej Ľupči mal starý režim zhromaždisko pre šesťtisíc neposlušných

Štefan Kováč po boku prezidenta Václava Havla. Foto - archív Štefana Kováča
Štefan Kováč po boku prezidenta Václava Havla. Foto – archív Štefana Kováča

Štefan Kováč v novembri 1989 a aj v nasledujúcich týždňoch rokoval v Banskej Bystrici s policajtmi, eštebákmi, členmi komunistickej strany aj so vzbúrenými väzňami. Dodnes oceňuje odvahu študentov v jednej z bášt komunistickej strany a spomína aj na eštebákov, z ktorých sa stali úspešní podnikatelia.

Keď sme sa rozprávali so Štefanom Kováčom, práve ho prepustili z nemocnice. Deň po operácii srdca rozprával o socializme, novembrovej revolúcii, vzbure väzňov, ale aj o tom, že dnes to už málokoho zaujíma.

V novembri 1989 ste pracovali v psychologickej poradni ako vedúci jedného z oddelení. Mysleli ste si vtedy, že by komunistický režim mohol padnúť?

Nie, ale dúfal som, že padne. Pamätám si, bolo to krátko pred 17. novembrom, ako stál na námestí hlúčik ľudí obklopený policajtmi na lavičkách. Bol tam napríklad právnik Záturecký, ale aj môj kamarát robotník z Horehronia, ktorý kričal: „Udrime na nich, Boha jeho!“ Myslím si, že to nebolo určené verejnosti. Zišli sa, aby filtrovali frustráciu.  Bolo to v piatok a v pondelok sme už boli v revolúcii. Odišiel som z roboty a išiel som do auly Pedagogickej fakulty, kde už boli študenti.

Vráťme sa ešte pred útok policajtov na študentskú demonštráciu v Prahe, ktorý odštartoval Nežnú revolúciu. Dnes už je, našťastie, menej ľudí, ktorí si socializmus pamätajú, ale ešte stále je ich dosť na zvláštny spomienkový optimizmus na roky osemdesiate. V akom stave bola spoločnosť pred Novembrom?

Záleží na tom, kto to posudzuje. Každý má iný prah citlivosti, vzdelanie, skúsenosti… Socializmus som vnímal ako mimoriadne nespravodlivý, nedemokratický a nefungujúci režim so zvrátenou ideológiou. Predstavte si, že ak som chcel vetrovku, alebo lyže pre dcéry, musel som ich zháňať po celom Slovensku.

Lyže a palice sú luxusný detail oproti radom ľudí, ktorí od rána čakali na toaletný papier.

Samozrejme. Čakali sme na všetko, na kubánske pomaranče, mimochodom, boli hnusné, ráno som musel od šiestej čakať v rade na kyslú smotanu do kapustnice.

Pamätáte si, keď sa v zelovococh objavili pred Vianocami kivi? Predávali ich len po jednom – jeden človek, jedno kivi.

Samozrejme (smiech).

Toaletný papier, pomaranče, kivi sú nič oproti neslobode. Ľudí tu zatvárali do väzenia za názor, zakazovali knihy, filmy, kultúru, nemohli ste cestovať. Prečo je stále niektorým ľuďom smutno za tým režimom?

Každý má iné životné priority, hodnoty. Títo ľudia vám dnes povedia, že načo nám je sloboda, keď nemáme za čo cestovať, hoci majú.

Cestovali ste do zahraničia pred Novembrom?

Necestovali sme skoro vôbec. S rodinou som bol jeden alebo dva razy v Bulharsku pri mori, aj to až po tom, čo som sa zmohol na poľský fiat. V Rumunsku sme spali v lese, zjedli sme paštétu a okolo nás boli túlavé divoké hladné psy. Podstatné je, že najprv vás museli komunisti do zahraničia pustiť. Potrebovali ste od nich vycestovaciu doložku, devízový prísľub…

Kde vás zastihol 17. november?

Bol som doma, keď sme sa dozvedeli o udalostiach v Prahe. Pokúšal som sa telefonovať, ale väčšina mojich priateľov bola viac vynikajúcimi džezmenmi a váhavými intelektuálmi ako revolucionármi. Nikto sa veľmi nechcel angažovať.

Cítili ste rozdiel medzi vnímaním revolúcie v Bratislave či v Prahe a na strednom Slovensku alebo na vidieku?

Na vidieku určite, ale mal som pocit, že v Banskej Bystrici, tak ako som poznal ľudí, ktorí sme sa schádzali, to bolo primerane intelektuálne dotované, radikálne a nebol tam takmer žiadny rozdiel. Študenti boli akosi prirodzene progresívni a radikálni, ale zaujímaví boli dôchodcovia. Neboli to žiadni „páprdovia“. Hovorili nám: „Urobte už poriadok s tými komunistami. Počúvaj tú filipiku – my to už pár rokov vydržíme, aj doteraz sme jedli sáčkové polievky a budeme v tom pokračovať, len aby tu už neboli.“

Hovoríte o VPN a študentskom hnutí, ale pýtal som sa skôr na reakcie ľudí.

Reakcie boli určite rôzne, ale myslím si, že prevažovali pozitívne. V tom čase zasvietilo svetlo do tmy, ale aj tak prevládalo vyčkávanie. Nič nebolo rozhodnuté, ľudia mali strach. Viac ako sloboda ich na stretnutiach zaujímalo, kedy im vrátia pozemok alebo garáž, ktorú im ukradli. Pamätám sa na jednu pani, ktorá sa posťažovala do môjho vystúpenia o potrebe slobody, že jej otec bol v odboji a nedostala ani telefón zadarmo.

Zhromaždenie študentov vysokých škôl na Námestí SNP v Banskej Bystrici. Foto – TASR

Vráťme sa na začiatok. Deň alebo dva po 17. novembri prišli na internát Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici členovia vtedy populárnej pražskej kapely OK Band, rozprávali o udalostiach na Národnej triede a o štrajku umelcov a vysokoškolákov. Vznikol nevolený štrajkový výbor a študenti sa pripojili k štrajku. Odvtedy sa schádzali v preplnenej aule a na demonštráciách na námestiach. Ako ste to videli vy?

Pamätám si prvý študentský protest na námestí. Bolo tam niekoľko desiatok študentov a zopár ľudí, ktorí sa viac prizerali, čo sa deje, ako demonštrovali. Jeden zo študentov – Daniel Obrcian – stál na betónovej obrube smetného koša a kričal do malého megafónu o tom, čo sa stalo v Prahe, a o štrajku vysokých škôl. Vtedy tých počiatočných päťdesiat, sto, neskôr možno tisíc ľudí vôbec nevyzeralo na odhadujem vyše 50-tisíc ľudí, ktorí obsadili námestie o asi týždeň počas generálneho štrajku a o niečo neskôr aj pri návšteve Václava Havla.

Mítingy, ako sa to vtedy nazývalo, organizovali študenti. Organizovala vtedy niečo aj krajská Verejnosť proti násiliu?

VPN vtedy ešte neorganizovala nič. Bolo to spontánne, neorganizované. Ja som na VPN hovoril, že sa musíme pripojiť k študentom, a ostatných som presviedčal, že sa netreba báť, že vždy po 16. hodine sa schádzajú študenti na námestí a treba tam ísť. Počas generálneho štrajku už bolo námestie aj priľahlé ulice plné a stavali sme tribúnu. Len takú improvizovanú, z lešenárskych rúr. Pamätám si, že bola nestabilná a kývala sa. Okrem toho, aby sa k tribúne nedostali všelijakí ľudia, ktorí sa vydávali za revolucionárov, som zabezpečoval aj to, aby sa ľudia netlačili na tribúnu, aby sa nezosypala.

Chodili ste aj do auly Pedagogickej fakulty. Ako vtedy vystupovali pedagógovia?

Áno, chodil som tam, boli tam aj obidve moje dcéry. Pedagógov tam bolo spočiatku málo a väčšina z nich sa krčila niekde vzadu, asi len ako pozorovatelia. Ak si dobre pamätám, jednoznačne vystúpili v prvých dňoch na podporu študentov len Ján Katreniak a Igor Šimo. Neskôr sa pridali ďalší. Spomínam si aj na vystúpenie nejakej marxistky, ktorá hovorila niečo o tom, že neviete, čo robíte, a že sa ešte stretnete. Myslím si, že viem, čo vám tým odkazovala. Aula ju vypískala a odišla. Jednému z pedagógov, ktorý rozprával nezmysly, som zobral mikrofón a povedal som: „Milí študenti, chcú vás len uspať.“

Vo vašom porevolučnom osude zohral významnú úlohu plukovník a neskôr generál Andrej Sámel, ktorý sa neskôr stal námestníkom federálneho ministra vnútra. Ako ste sa s ním spoznali?

Sedel som večer doma a niekto zaklopal na dvere. Vraví: „Som Andrej Sámel, môžem na chvíľu? Mám nastúpiť na federálne ministerstvo vnútra a budem potrebovať nejakých dôveryhodných ľudí.“ Súhlasil som.

Keď prišiel Andrej Sámel v novembri 1989 za študentmi banskobystrických vysokých škôl, služba z vrátnice internátu im povedala, že dolu je čudný človek a chce hovoriť s niekým zo štrajkového výboru. Bol to starší muž  vo vyšedivelom šuštiakovom kabáte s klobúkom na hlave. Vyzeral všelijako, ale určite nie na to, čo sa napokon ukázalo.

Áno, vyzeral ako dedo z Horehronia, ale bol to skúsený a šikovný človek, ktorý zažil rok 1956 aj Vysočanský zjazd v roku 1968 a prežil aj všetko, čo potom nasledovalo.

Predstavil sa a začal rozprávať, či si študenti uvedomujú, aká sila proti nim stojí, či majú tieňový štrajkový výbor pre prípad zatýkania, konšpiračný byt, núdzové kontakty, únikové plány. Neskôr ste to všetko zabezpečili.

Študenti vtedy prejavili odvahu tým, že boli ochotní ísť do rizika. Komunizmus sa síce postupne rozpadal, ale aparát mal stále v rukách ozbrojené zložky – armádu, políciu, ľudové milície – aj skúsenosti s ich používaním. Mohlo sa stať čokoľvek. My aj vy sme však vedeli, že cesta naspäť v tom čase už nebola.

Štefan Kováč. Foto N – Daniel Vražda

Uvažovali ste niekedy nad tým, čo by sa stalo, keby všetko nedopadlo tak, ako to dopadlo, a komunisti by zostali pri moci?

O tom som nechcel rozmýšľať, ani som nerozmýšľal. Nepripúšťal som si to.

Neskôr ste sa určite vo svojich funkciách dostali k informáciám. Čo by sa stalo?

Bolo by zhromaždisko na ihrisku v Slovenskej Ľupči (obec pri Banskej Bystrici) pre šesťtisíc ľudí. Stáli by sme tam s kufríkmi a čakali na odsun. Mali nás v zoznamoch.

To bol skutočný plán alebo si to len myslíte?

Bol to skutočný plán pre Stredoslovenský kraj. Videl som to na vlastné oči. Tento plán opísali sami komunistickí policajti a eštebáci v jednom zo Zborníkov kriminalistiky (Securitas Imperii), ktorý som po revolúcii preštudoval a rešeršoval. Okrem toho, že režimu „neprispôsobivých“ mali zhromaždiť na dedinskom ihrisku, mali rozdelené aj konkrétne úlohy. Verejná bezpečnosť mala chodiť po bytoch, zatýkať a prevážať zatknutých do Slovenskej Ľupče. Vedia o tom viacerí, určite aj bývalý riaditeľ federálneho Ústavu pamäti národa Stanislav Devátý.

Režim sa poučil z roku 1968 a prišiel by na to, že potrestať vzbúrencov do tretieho kolena nestačí, že nestačí vyhodiť ich z práce, nedovoliť im študovať. Čo by nasledovalo?

Väzenie a pre tých šťastnejších tábory a fáranie do baní. Museli sme urobiť všetko pre to, aby sa to nestalo.

Keď sme hovorili o konšpiračných bytoch, tieňových štrajkových výboroch, kontaktoch, ktorých mená sme nepoznali, mali ste aj vy niečo podobné?

Andrej Sámel napríklad býval v konšpiračnej vile v Prahe, kde za ním nechodil nikto. Bol z toho dosť frustrovaný a mal aj obavy. Hovoril, že by potreboval nejakého dobrého chlapa samopalníka, ktorý by ho strážil.

Keď už sme pri tých obavách, pamätáte sa, kde sme sa stretli my dvaja?

Vo väzení v Kráľovej počas vzbury väzňov. Stáli sme tam na Vianoce na zahádzanom nádvorí basy a z väzenských okien viseli horiace obliečky. Bolo evidentné, že majú schopných lídrov a sledovali situáciu, pretože si vyžiadali niekoho z VPN a zo študentov.

Mali ste strach?

Nie. Vtedy už nie. Vedel som, že sme tam, že to musíme zvládnuť, aj to, čo pre to musíme urobiť. Ako prvé som požiadal vedenie väznice o baterku, aby nám väzni videli do tváre, aby vedeli a videli, kto sme, že nie sme nejakí dabléri.

Nemali ste strach ani vtedy, keď sa rokovania s väzňami presunuli do tej časti väznice, ktorú ovládali oni? Priznám sa, že ak by som povedal, že som mal zmiešané pocity, nebola by to pravda.

Nie, to prostredie som poznal, lebo som tam chodil ako súdny znalec vyšetrovať všetkých tých kriminálnikov, či už za znásilnenia, alebo za vraždy. Vedel som, že nám musia dôverovať, preto sme si tam všetci tykali vrátane prekvapeného veliteľa, preto sme sedeli v kruhu ako rovnocenní, nechali sme ich hovoriť a počúvali sme ich problémy a ich ultimatívne požiadavky.

Súčasťou ultimáta bolo aj to, že nás pustia až vtedy, keď v televíznych správach odvysielajú ich požiadavky, na čo sme nemali žiadny vplyv. Ani ich v ten večer neodvysielali, ale nás pustili.

Hovoril som už o tej dôvere, ktorú bolo treba navodiť. Mal som zdroj na patológii a medzi požiadavkami väzňov bola aj pitevná správa z jedného incidentu vo väznici, ktorú som získal. Potom nás prepustili. V Rimavskej Sobote to bolo oveľa horšie. V tom tuhom komunistickom hniezde ma skoro zbili. Nebyť Ivana Palúcha a ešte jedného, neviem ako by to dopadlo. Možno by som z toho nejako vykorčuľoval, ale bolo dobré, že tam boli.

Do Banskej Bystrice prišiel v máji roku 1990 aj prezident Václav Havel. Možno to teraz vyzerá už tak obyčajne, pretože prezidenti chodia aj na „vidiek“ pomerne často, ale krátko po revolúcii to bola udalosť. Ako sa podarilo dostať Havla do Banskej Bystrice?

Uvedomili sme si, že sem potrebujeme dostať osobnosť, ktorá by dokázala ľudí presvedčiť, že to, čo robíme, je v súlade s centrom a že sa to oplatí podporovať. Sadli sme do auta – ja, Ivo Palúch, Karol Sedlář a Maroš Krajčovič – a išli sme presviedčať, aby vtedy už zvolený prezident Havel prišiel do regiónov, najmä do Banskej Bystrice.

Prečo najmä do Banskej Bystrice?

Lebo bola baštou komunizmu. Pôsobili tu stále rigidní ľudia, zapuzdrené osobnosti, vyznávači komunistickej ideológie.

Bolo to takto ešte aj pomerne dosť dlho po revolúcii?

Presne tak to bolo a dokonca to vidno ešte aj dnes. V každom prípade – našu prosbu akceptovali a dali ju do Havlovho programu. Veľmi sme nedúfali, hovorili sme si, že niečo je v programe, ale nejaká sekretárka to niekde zašantročí… Nezašantročila. Havel to spojil s cestou do Masarykovej Bystričky pri Martine.

Zabezpečovali ste nejako Havlovu návštevu, aby sa niečo nestalo?
Vtedy som už bol v Úrade pre ochranu ústavy a demokracie, keď sme dostali hlášku, že príde. Zvládli sme to, hoci som mal k dispozícii len sedem ľudí, lebo ostatní boli prepustení. Čakali sme ho na Krajskej správe Zboru národnej bezpečnosti pri námestí. Opýtal sa: „Kudy půjdem?“ Nešli sme štandardnou cestou k tribúne, chceli sme trochu zmiasť nepriateľa (smiech). Boli sme označení tak ako jeho ochranka a išli sme. Chodil som s ním všade, bol príjemný a vtipný.

Keď o tom hovoríte teraz, tak to pôsobí tak amatérsky.
Amatérske to bolo, ale my sme to brali vážne. Zverili nám človeka, tak sme robili všetko, čo sme vedeli. Pamätám si, že mu tam nezabezpečili ani vodu. Išiel som do takého malého obchodíka na námestí a hovorím im – prineste mi debničku minerálok. Stál som nad debnou, prstom som prechádzal ponad minerálky a náhodným výberom som na jednu ukázal. Bolo to smiešne, ale ako som mal vylúčiť nejaký zámer? Bystrica bola komunistická bašta, vylúčiť sa nedalo nič.

Hovorili ste, že Banská Bystrica bola komunistická bašta. Ako sa to prejavovalo?
V tom čase boli len tri kraje a Banská Bystrica bola centrom jedného z nich. Sídlili tu všetky komunistické inštitúcie od krajského výboru strany až po miestny, okrem toho aj krajský a okresný národný výbor, obsadený taktiež len komunistami. Koncentrácia komunistických špičiek bola v Bystrici oveľa vyššia ako v iných mestách. Vyššie kádre boli už len v Bratislave a v Prahe na Ústrednom výbore komunistickej strany. Spomínam si, že keď sme prišli ešte pred generálnym štrajkom na Okresný národný výbor demontovať vedenie, prijal nás predseda s odznakom Zväzu československo-sovietskeho priateľstva na saku s úsmevom. Nech sa páči, dáte si kávu, nalejem vám niečo? Povedal som razantne, že sme neprišli kávičkovať, prišli sme vám povedať, že už nemáte čo v úrade robiť. Povedal niečo také ako „ale, súdruhovia, však ja som nič“ a tak. Do týždňa mal nový odznak priateľstva s americkým ľudom a podniká asi dodnes.

Ako sa vlastne preberala moc?
Boli okrúhle stoly, kde rokovali naši ľudia z VPN s komunistami, navrhovali, koho treba odvolať a kto by tých ľudí mal nahradiť. Veľmi som sa toho nezúčastňoval, ale ako psychológ som testoval kandidátov, ktorí by boli schopní nahradiť komunistov. Skoro som potom aj odišiel z Banskej Bystrice do funkcie, takže tohto som sa nezúčastňoval.

Ako sa k vám tí špičkoví komunisti správali? Pre nich ste museli byť protištátne živly, nie partneri na rokovanie.

Mysleli si, že sa situácia obráti, my skončíme a porátajú sa s nami, alebo že ak ich nahradíme, nastúpia iní, ale stále ich ľudia a všetko bude po starom.

Komunisti mali stále v rukách agentov a políciu. Ako sa v tom čase správali?
Pamätám si, že sme boli s Andrejom Sámelom v Detve, kde bola aj zbrojovka so špeciálnou výrobou pre armádu, a zrazu nás odtiaľ odvolali. Že kolegovia z VPN rokujú s policajtmi v Banskej Bystrici a majú problémy. Sadli sme do takej starej rachotiny a asi o polhodinu sme boli na Krajskej správe Zboru národnej bezpečnosti. Sedeli tam v jednom rade uniformovaní policajti a v druhom eštebáci v civile. Jeden kapitán štátnej bezpečnosti začal na nás vykrikovať, že čo si predstavujeme a že nič nevieme o ich fungovaní, až nakoniec skríkol, že „mali sme na vás hodiť tie granáty zo Slovenskej Ľupče a bol by pokoj“. Mal som penu pri ústach a začal som naňho kričať tiež.

Štefan Kováč (vpravo) s Andrejom Sámelom (v strede). Foto – archív ŠK

Čo bolo v Slovenskej Ľupči?
Bola tam rota vojsk ministerstva vnútra a muničný sklad. Išli sme tam a oni cvičili v protichemických maskách a oblekoch, ale jeden mi pošepkal, že je to len naoko, že mali ísť na námestie.

A radoví policajti?
Tí sa správali úplne inak. Dokonca jeden z nich tým eštebákom povedal, že aj ich do toho zamontovali a mali ísť plniť ich rozkazy, neviem presne aké, ale mohlo to mať súvis s plánovaným zatýkaním a internáciou v Slovenskej Ľupči, o ktorej som sa už zmienil.

Istý čas ste šéfovali krajskej úradovni Úradu pre ochranu ústavy a demokracie, teda bývalej ŠtB. Dozvedeli ste sa z dokumentov niečo o sebe alebo o iných ľuďoch?

Popozeral som si niečo. Zaevidoval ma jeden kapitán, ale nie ako spolupracovníka. Asi uvažovali o tom, že by ma niekedy mohli získať na spoluprácu.

Spomínam si, že ste mi v minulosti ukazovali materiály ŠtB zo začiatkov revolúcie, kde spomínali aj mňa a ďalších monitorovaných študentov, aj akcie štrajkového výboru. Bolo infiltrované študentské hnutie v Banskej Bystrici počas revolúcie?

Myslím si, že štrajkový výbor nebol infiltrovaný. Brali vás ako protivníkov, ktorých treba sledovať. Z tých zvodiek však bolo evidentné, že niekoho medzi študentmi mali, človeka, ktorý to drôtoval a podával informácie. Nedočítal som sa nikde koho.

Pri spomienkach na revolúciu sa spomínajú lídri, ale nehovorí sa o tisícoch ľudí, ktorí v uliciach roznášali letáky, lepili ich po stenách, alebo na tých, čo chodili po fabrikách a presviedčali robotníkov, aby sa pripojili k revolúcii, ku generálnemu štrajku.

Tak to býva. Pamätám si, ako moja dcéra Katka v noci doviedla desať alebo pätnásť mladých aktivistov k nám domov. Vypili čaj, niečo zjedli, ľahli si na zem a unavení okamžite zaspali. Zabúda sa na nich, lebo svet nie je len spravodlivý.

Nežná revolúcia na námestí Slovenského národného povstania. Foto – TASR

Nežná revolúcia už bola dávno, dlho žijeme v demokracii, napriek tomu si veľa ľudí podľa prieskumov myslí, že za socializmu im bolo lepšie. Prečo?

Pretože to bolo relatívne bezproblémové riešenie a život. Vedeli, že chlieb a mlieko dostanú, fajčiť a piť mali čo, vedeli že majú zabezpečený mizerný, ale pravidelný mesačný plat, aj keď nepracujú…

Nie je problém v tom, že sloboda istej skupine ľudí priniesla problémy spojené s voľbou a so zodpovednosťou za svoje správne alebo nesprávne rozhodnutia?

Najmä. Myslím si, že sloboda nie je pre mnohých ľudí prioritou. Čím vyššie vzdelanie, tým je väčšia potreba slobody, ale vzdelaných ľudí nie je väčšina. Američan Murray urobil pyramídu ľudských potrieb. Na spodku, ktorý je najširší, je potrava, sex a tak ďalej. Osobná sloboda, možnosť vyjadrovania, tvorby a podobne sú „až“ na vrchu, v tom najužšom bode.

Máte teraz s odstupom času pocit viny alebo pocit, že ste neurobili niečo, čo ste mali urobiť?

Nemám pocit viny, nikomu som neuškodil. Stretol som bývalého agenta ŠtB, ktorý ma úctivo pozdravil zdiaľky a smial sa. Aj viem prečo. Lebo bývalý eštebák sa dostal na oveľa lepšie miesto. Aj to je demokracia.

Nielen vy, ale mnohí ďalší išli na pozície, o ktorých nevedeli takmer nič, lebo nemali žiadne skúsenosti, ale zodpovednosť za vážne rozhodnutia im zostala.

Kto iný mal prevziať vtedy zodpovednosť? Vedomosti a skúsenosti mali len tí zasvätení, ktorých sa ľudia na námestiach chceli zbaviť. Určite sme urobili aj chyby, mnoho chýb, ale kto ich mal urobiť? Komunisti by ich nikdy neurobili a možno by sme tu boli s nimi dodnes. Niektorí vo väzniciach, a tí šťastnejší v rade na toaletný papier.

Štefan Kováč (1940)

Narodil sa v Lučenci. Absolvoval vojenskú školu Jána Žišku , vyštudoval fyziku a chémiu na Pedagogickom inštitúte v Banskej Bystrici a psychológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Začínal manuálnymi prácami, až neskôr začal učiť. Pred revolúciou pracoval v Krajskej pedagogicko-psychologickej výchovnej klinike v Banskej Bystrici. Počas revolúcie bol členom krajskej organizácie Verejnosti proti násiliu a neskôr ho kooptovali za poslanca Federálneho zhromaždenia. Nejaký čas viedol krajskú pobočku Úradu na ochranu ústavy a demokracie, ktorá vystriedala komunistickú Štátnu bezpečnosť. Odtiaľ išiel na podnet námestníka federálneho ministra vnútra, generála Andreja Sámela na post veliteľa pohraničnej polície. Do dôchodku odišiel na konci roku 1992.

17. november

Teraz najčítanejšie