Od socializmu ku kapitalizmu. Straty a nálezy

Autor je ekonóm, Prognostický ústav SAV

Najmä u staršej generácie sa stretávame s nostalgickými spomienkami na 100-percentnú zamestnanosť, sociálne istoty, byty pre mladých a mlieko za dve koruny. Ako to teda je? Bolo v socializme dobre alebo nie? A komu ako?

Z ekonomickej stránky bolo obdobie rokov 1945 – 1989 pre Slovensko veľmi úspešné. Z agrárnej krajiny sa stalo priemyselnou. Slováci sa z drevených dedín presťahovali do panelákov. Počas jednej generácie tak zrazu mali teplú vodu, televízor a práčku. Už v 60. rokoch začali prvé zájazdy k Čiernemu moru. Čoraz viac Slovákov si urobilo maturitu a čoraz viac ich pokračovalo aj na vysokej škole.

Ekonomický úspech Slovenska bol podmienený dvoma vecami. Prvou bola, samozrejme, industrializácia. V ekonomickej vede nepoznáme efektívnejší proces na zvýšenie produktivity práce ako prevod masy roľníkov z polí do tovární. Industrializácia je objektívny proces. Funguje naprieč zriadeniami a ideológiami. Industrializácia stála za ekonomickým úspechom Británie v 19. storočí, za úspechom autoritatívnych režimov v juhovýchodnej Ázii i za súčasným úspechom Číny. U nás sa odohrala v rokoch 1950 – 1970.

Druhým faktorom ekonomického úspechu Slovenska bola možnosť exportovať svoje tovary na trhy Rady vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP) so 450 miliónmi obyvateľov. Malá krajina ako (Česko)Slovensko nemá inú možnosť, ako sa špecializovať na úzky sortiment výrobkov, a tie vyvážať na čo najväčší trh.

RVHP, socialistická odpoveď na Európske spoločenstvá, združovala 10 krajín s veľmi rozdielnou úrovňou vyspelosti. Od Sovietskeho zväzu cez Bulharsko až po Mongolsko. Socialistická ekonomika bola ekonomikou nedostatku. Čím zaostalejší člen RVHP, tým prázdnejšie obchody. To si všimol každý, kto na dovolenke v bulharskej Varne alebo sovietskom Soči vkročil do obchodného domu. Československo, bývalá Nemecká demokratická republika a do istej miery aj Maďarsko patrili v rámci RVHP k technologickej a ekonomickej špičke. Ich technicky i dizajnovo relatívne pokrokové výrobky sa mohli vyrábať v akomkoľvek množstve a stále ich bolo málo. Trh RVHP dával prácu veľkej časti našich zamestnancov.

Môžeme len špekulovať, ako by sa vyvíjalo (Česko)Slovensko, keby po roku 1945 patrilo do západného bloku. Stalo by sa vyspelým priemyselným štátom ako Rakúsko? Alebo by zostalo nerozvinutou kapitalistickou krajinou typu Grécka a Portugalska? Alternatívne histórie k dispozícii nemáme. V tej našej sme mali industrializáciu socialistického typu a trh RVHP. Bez toho, aby sme si ich mohli vybrať alebo zamietnuť. Možnosť výberu si vyskúšalo Maďarsko v roku 1956 a Československo v roku 1968.

Víťazi a porazení

Nostalgiu za obdobím pred rokom 1989 badať najmä u starších ľudí. To je úplne prirodzené. Keď sme boli mladí, tráva bola zelenšia a voda mokrejšia ako dnes. Mladí v princípe nostalgickí byť nemôžu. Ale aj u dnešných päťdesiatnikov a starších sú vo vnímaní bývalého režimu veľké rozdiely. Každá doba má svojich víťazov a porazených.
Komu socializmus nevyhovoval? Ľuďom prenasledovaným za náboženské a politické presvedčenie. Vzdelaným ľuďom, ktorí videli limity centrálneho plánovania. A tiež mnohým tým, ktorí chytali signál rakúskej televízie a so závisťou sledovali záplavu reklám na spotrebné tovary.

Ak pominieme ideologické orientácie a konflikty, socializmus najviac vyhovoval veľmi početnej nižšej strednej triede. Poskytoval dobrú kombináciu zaručeného zamestnania, slušného príjmu a minimálnych príjmových rozdielov, sociálnych istôt a viditeľného sociálneho a ekonomického pokroku. Najmä v porovnaní s prvou československou republikou. Bola to nižšia stredná vrstva a tiež Rómovia, ktorí boli najväčšími „lúzrami“ v období rokov 1989 – 2000.

Zmena z centrálne plánovanej ekonomiky na trhovú bola mimoriadne bolestná. Slovensko prišlo v rokoch 1990 – 1993 o štvrtinu hrubého domáceho produktu. Toľko stratilo Nemecko po druhej svetovej vojne. Časť socialistického priemyslu sa rýchlo vyparila. Neprežila liberalizáciu zahraničného obchodu. Naše výrobky boli pokrokové pre nás a trh RVHP. Nezniesli však prílev spotrebného tovaru zo západnej Európy. Veľkou ranou bol kolaps zbrojného priemyslu. A tiež rozpad RVHP a strata 450 miliónov nenáročných klientov.

Nezamestnanosť vyskočila z nula percent v roku 1989 na 12 percent v roku 1993 a 20 v roku 2000. Mnohí z tých, ktorí v tomto období stratili prácu, si ju už nikdy nenašli. Platí to najmä o obyvateľoch regiónov na juhu a východe Slovenska, ktoré sa z ekonomickej transformácie doteraz nespamätali. Ich kritický pohľad na trhovú ekonomiku („je len pre špekulantov a bohatých“) a demokraciu („anarchia, korupcia“) im nemôžeme vyčítať.

Po páde prišiel zlatý dážď

Slovensko ako malá krajina s veľmi otvorenou ekonomikou malo po roku 1989 jednoducho historickú smolu. Ale aj šťastie. V eufórii nad pádom „ríše zla“ vznikla ochota anektovať bývalé satelity Sovietskeho zväzu do expandujúcej Európskej únie. Do Európskej únie sme sa nakoniec dostali, aj keď s odretými ušami, napriek Mečiarovým excesom. Dnes by to už bolo podstatne ťažšie. Eufória dávno vyprchala. Balkánska čakáreň na členstvo v Únii je plná, no ochota otvárať vstupné dvere do Únie je pramalá.

Čo sme v Európskej únii získali? Novú industrializáciu a nové trhy. Keď už bolo jasné, že Slovensko do Únie vstúpi, prišiel zlatý dážď zahraničných investícií. Odvtedy montujeme autá, vyrábame obrazovky a strojársky sortiment. S investíciami prišli aj pokrokové technológie. Vďaka nim závratne narástla produktivita práce. Väčšiu časť ekonomických efektov z investícií si investori, samozrejme, previedli späť domov v podobe oceňovacích transferov a dividend. Ale dosť zostalo aj na reálny rast životnej úrovne. A hlavne: namiesto 450 miliónov (prevažne chudobných) obyvateľov RVHP sme získali trh 510 miliónov (prevažne bohatých) obyvateľov Európskej únie. Tí sú základným kameňom našej dnešnej prosperity. Ekonomicky sa Slovensko už v roku 2000 vrátilo na úroveň roku 1989. A dnes sme podstatne ďalej.

Je hlboko ľudské interpretovať spoločenské zmeny cez okuliare súčasne platných ideológií, náboženstiev či iných hodnotových systémov. S každou generáciou príde nové hodnotenie dejín štátov a ich režimov. Veľké slová typu „slobodný trh“, „demokracia“, „ľudské práva“ sú súčasťou európskych dejín, ale ich náplň sa v čase mení. Netušíme, ako budú dnešní škôlkari v roku 2089 vnímať obdobie rokov 1989 – 2019. Ak ich to vôbec bude zaujímať.

Možno však v knihe histórie strednej Európy zaznamenajú poznámku pod čiarou. Bude o malej krajine, ktorá preveslovala cez búrlivé vody od jedného mocenského centra k druhému. A po mnohých peripetiách na tom slušne zarobila. Získala investície i odbytiská. Lebo malá krajina nemôže prosperovať inak.