Duch revolúcie 2019

Na revolúciu sú potrebné dve veci, vlastne pocity: pocit, že je potrebná, a pocit, že je možná.

Ten prvý pocit je výsledkom dlhodobého kvasenia a nevyhnutnosti. Jedného dňa si jednoducho poviete, že takto to ďalej nejde: veci netreba posunúť iným smerom, netreba ich zmeniť trochu. Nevyhnutná je principiálna zmena. Revolúcia.

O tom druhom pocite by vedel rozprávať Nicolae Ceausescu. Keď sa koncom roka 1989 v Bukurešti postavil pred dav, ktorý tam kvôli nemu nahnali, myslel si, že prednesie len ďalší bezduchý prejav a všetko bude v poriadku.

Ďalší bezduchý prejav predniesol, ale v poriadku nebolo vôbec nič. Z davu, ktorý mu mal byť lojálny – to bola predsa jeho pointa -, sa začali ozývať nesúhlasné výkriky. Nikdy predtým ich nepočul, viditeľne ho šokovali.

A tie desaťtisíce ľudí na námestí a ďalšie milióny pri televíznych prijímačoch zrazu uvideli Ceausesca takého, aký bol v skutočnosti: starého, zmäteného, mimo reality. Je to fascinujúce video, pozrite si ho.

Vtedy a tam Rumuni pochopili, že revolúcia je nielen potrebná, ale aj možná. O pár dní bol Nicolae Ceausescu mŕtvy.

To isté platí aj v roku 2019: ďalej to takto nejde. Niečo sa zmeniť nielen musí, ale aj dá. Koalícia od samého začiatku parodovala samu seba a tí jej členovia, ktorí ešte existujú, sú ako Ceausescu: unavení a mimo reality.

Problém je len v tom, že nositeľom revolučného ducha sú dnes antisystémové strany a ich voliči. Laco Borbély by sa opýtal, kde je momentum, a vzápätí by si aj odpovedal – momentum je na ich strane.

To voliči antisystému cítia bytostné ohrozenie a nezáleží na tom, či z Bruselu, Istanbulu, Washingtonu, Bratislavy, od homosexuálov, alebo od všetkých naraz. Nezáleží ani na tom, či majú pravdu. Nemajú, ale dôležité je, že tomu veria.

To voliči antisystému boli štyri roky upevňovaní vo svojej viere, že všetko ostatné je zlo, to voliči antisystému sú systematicky presviedčaní, že ak nie teraz, tak nebudeme, zanikneme, zotročia nás.

To voliči antisystému majú dôvod a motiváciu konať, to oni majú pocit, že im ide karta. Revolúcia nie je len potrebná, ale aj možná.

A tak chodia po celom Slovensku, schádzajú sa po stovkách aj v menších mestách. Ak v Partizánskom alebo Považskej Bystrici príde niekoľko stoviek ľudí, je to jednoducho veľa a nezáleží na tom, koľkých z nich a odkiaľ priviezli – na videu to bude vyzerať rovnako. Rovnako mocne.

Toto nie je správa o blížiacej sa antisystémovej revolúcii, len konštatovanie, že ak má niekto momentum a vieru, ak má niekto pocit, že zmena je nielen potrebná, ale aj možná, tak sú to práve antisystémoví voliči. My máme zatiaľ blbú náladu a dojem, že by to malo byť nejako inak. Prešľapujeme na mieste a ešte aj z toho prešľapovania sme unavení.

Je pritom irelevantné, s kým sa Kotleba spojí a s kým nespojí. Je irelevantné, či jeho konečným cieľom je zvrhnutie systému, alebo podiel na ňom. Dôležité je, že po župných, miestnych, prezidentských a európskych voľbách, teda po štyroch porážkach Smeru, dopyt po zmene existuje.

Áno, zmena je nadosah. Ale ako hovorí istý môj priateľ, otázka je, ktorým smerom.