Chalan z chatrče. Vzor pre ostatných, ktorý dostal Bielu vranu

Pred desiatimi rokmi prišiel po prvý raz do hlavného mesta Slovenska. Mal 26 rokov a jeho prvou reakciou bolo, že sa konečne cítil ako človek. Lebo doma je len Cigán.

Aj napriek tomu z osady Budulovská, ktorá je za Moldavou nad Bodvou, neodišiel. „Ostanem, chcem pomáhať ostatným,“ povedal si a tým sa stále riadi.

Taký je Milan Hudák, ktorého v „tábore“ hľadajte ako Igora. Tak ho tam všetci poznajú.

V nedeľu 17. novembra 2019 je však opäť v Bratislave, prišiel do Slovenského národného divadla. Nie však preto, aby vystúpil s Divadlom z chatrče či s kapelou Chalani z chatrče. Prišiel, aby si spolu s Máriou Sisákovou, Branislavom Tvarožkom a Eduardom Marekom prevzal ocenenie Biela vrana.

Prečo aj on? Pretože je to osobnosť. Chalan z osady, ktorý sa nevzdáva. Stále bojuje.

To, čím si stihol za 36 rokov života prejsť, by už mnohých položilo.

Kradol, fetoval, no postavil sa na nohy

Jeho život nie je žiadna idyla. Vie, čo je to chudoba a hlad. No vie aj pomenovať, aké najväčšie chyby v živote urobil – vykašľal sa na školu a začal fetovať, čo ho takmer stálo život. Ak by mu pred očami nezomrel kamarát, asi by s tým nikdy neprestal.

Milan Hudák pochádza z Moldavy nad Bodvou. Kým sa nerozpadla bytovka, v ktorej býval aj s rodinou, žil v meste. Odtiaľ bolo jediné východisko – tábor Budulovská. Osada s jednou vybývanou bytovkou a niekoľkými malými domčekmi. V jednom z nich sa tlačí aj on s rodinou.

Jeho otec bol viac vo väzení ako doma, takže celá domácnosť aj výchova detí ostávala na matke. Na ňu nedá Milan Hudák dopustiť, hoci bola chvíľa, keď ho sama musela udať polícii. Mohol by sa na ňu hnevať, ale on vie, že ak by neudala vlastného syna, išla by do väzenia ona a už by sa nemal kto postarať o rodinu.

Mama Milana Hudáka nemala žiadne vzdelanie. Nevedela čítať ani písať. Snažila sa, ale jej deti aj tak dobre spoznali, čo to znamená hladovať. Oblečenie dostávali z charity. Ak nebolo čo na seba, do školy sa nešlo.

Keď nebolo čo jesť, muselo sa kradnúť. Milan Hudák kradol železo.

Lenže raz ho našli u nich doma. Ak by mama nepovedala, kto ho tam priniesol, išla by do väzenia ona. Takto skončil v ústave pre mladistvých v Sučanoch pri Martine jej syn Milan. Nehnevá sa za to na ňu. Mal ju veľmi rád a veľmi zle znášal, keď zomrela.

Dospelák v deviatej triede

Niekoho by väzenie položilo, ale Milan Hudák sa vrátil. Pochopil, že základom je škola. Ako 26-ročný dokončil deviaty ročník a začal študovať aj na strednej. Stihol tri ročníky, pri tom štvrtom skončil.

Čiastočne si však svoj sen začal plniť. Vždy chcel byť učiteľom, a tak sa aj v osade venoval deťom. V komunitnom centre pomáha malým školákom s úlohami.

Založil divadlo, pre ktoré vymyslel hru Príbeh Lukáša. Je o jeho priateľovi, ktorý sa nedokázal vzdať toluénu a zomrel.

S týmto predstavením vystupovalo Divadlo z chatrče v Európskom parlamente, ale aj v našom Národnom divadle.

Založil aj občianske združenie Čakra učenia. Pomáha vzdelávať deti z osady. Zorganizoval pre ne ježiška, pomáhal s organizáciou futbalového turnaja.

V roku 2017 za svoju činnosť dostal Wallenbergovu cenu, pomenovanú po švédskom diplomatovi Rauolovi Wallenbergovi, ktorý počas druhej svetovej vojny zachránil tisíce Židov pred holokaustom.

„Nemám slov. Viete, my sme Rómovia a naše úsilie si na Slovensku nevšímajú tak ako tu v Maďarsku,“ povedal Milan Hudák pri preberaní ocenenia. Bolo to v januári pred dvomi rokmi.

Strach z väzenia

Vtedy ešte Milan Hudák nevedel, čo ho v tom roku čaká a aký strach bude opäť prežívať. Keďže už bol vo väzení, vie, aké to tam je, a vie aj to, že sa tam už nikdy nechce vrátiť. Preto sa tak veľmi bojí pred každým pojednávaním, ktoré ho za posledné dva roky na Okresnom súde Košice I čakali.

A pritom neurobil nič zlé. Povedal len pravdu. Pravdu o policajnej razii z júna 2013. Deň predtým jej predchádzal incident, pri ktorom miestni hádzali po policajnej hliadke kamene. Oficiálne sa v dokumentoch akcia nazývala represívno-pátracia. Polícia neskôr upresnila, že bola len pátracou a „represívna“ sa tam dostalo omylom.

Šesťdesiatka policajtov vraj prišla v lete pred šiestimi rokmi do osady pátrať po hľadaných osobách a veciach pochádzajúcich z trestnej činnosti. Ako vyplýva z mimoriadnej správy vtedajšej ombudsmanky Jany Dubovcovej, polícia mala v hľadáčiku sedem osôb. Len jedna bývala na Budulovskej. Nikoho z nich ani žiadnu ukradnutú vec policajti nenašli. Pri pomenovaní akcie je teda asi príhodnejší prívlastok „represívna.“

Osada totiž po polhodinovej razii ostala zdecimovaná. Zbití boli asi 30 jej obyvatelia. Pätnástich ľudí policajti predviedli na policajnú stanicu.

Dubovcová poukazovala na zranenia, ktoré vyplývali aj z fotodokumentácie. Dobité tváre, podliatiny na telách. Jej záver bol jasný: „Polícia porušila svojím postupom základné práva a slobody bližšie neurčenému počtu fyzických osôb.“

Zranili sa sami, sú to klamári

Raziu začala pod verejným tlakom vyšetrovať policajná inšpekcia. No ešte skôr, ako dospela k záverom, sa policajtov zastali vtedajší minister vnútra Robert Kaliňák aj expremiér Robert Fico. Osobne za nimi prišli na policajnú stanicu v Moldave.

Vyšetrovanie napokon ukázalo, že zásah bol v poriadku a v súlade so zákonom aj s internými predpismi. Skutok sa nestal.

A čo svedectvá zbitých? Vo vyšetrovacom spise sa používa hodnotenie znalca, ktorý spomína „mentalicu romicu“, čo znamená, že ide o rómsku mentalitu, ktorá je náchylná klamať, ale mať aj nedostatok sebadisciplíny, nedodržiavať záväzky voči ľuďom, asociálnosť či neschopnosť prispôsobiť sa sociálnym normám.

To policajti využili, aby spochybnili svedectvá poškodených. A keďže razia bola v poriadku, tak sa zrazu celé vyšetrovanie obrátilo proti obyvateľom osady. Dôverovali vyšetrovateľom, keď sa ich pýtali, čo sa stalo. No zo šiestich svedkov sa stali veľmi rýchlo obvinení a nakoniec aj obžalovaní. Nebyť advokáta Romana Kvasnicu a jeho kolegu Dalibora Kuciaňa, už by sme o nich asi písali aj ako o odsúdených.

Medzi nimi je aj Milan Hudák. A on sa teraz pýta, na koho sa ľudia z osady majú obrátiť, keď sa im stane niečo zlé. „Komu to máme ísť povedať? Tým, čo nás bili?“

Verí v spravodlivosť

Keď Milan Hudák prichádza na súd, je vidieť, že sa bojí a je v strese. Šesticu nepojednáva košický súd vcelku, ale rozdelil ich na štyri samostatné prípady. Jeho prípad má sudca Ladislav Bujňák.

Atmosféra je od začiatku napätá. K prvému konfliktu dochádza, keď advokát žiada okrem tlmočenia súdneho procesu aj preklady potrebných dokumentov. Vysvetľuje, že jeho klient nerozumie dobre po slovensky. Vie základy, no to je málo na pochopenie súdneho procesu.

Kvasnica pripomína, že Hudák, ale aj ďalší klienti vypovedali ako svedkovia po maďarsky. Ich výpovede boli tlmočené. Keď sa z nich stali podozriví a obvinení, už tlmočenie nepotrebovali.

Na pojednávaní sa ukazuje, ako je to však dôležité. Milan Hudák je v takom strese, že sa nedokáže sústrediť. Nerozumie, čo sa ho sudca pýta. Stále opakuje, že nevie, prečo vlastne sedí v pojednávacej sieni, pretože obžalobu nečítal. Nebola preložená. Sudca mu ju nechal na mieste pretlmočiť – tlmočníčka v rýchlosti prečítala celú obžalobu.

Situácia sa neupokojila. „Robíte to preto, lebo som Cigán?“ pýtal sa ho Milan Hudák. Otázka, ktorá zaskočila všetkých na súde. „Buďte taký láskavý a neurážajte ma,“ ohradil sa sudca, ktorý nechal tlmočníčku prečítať obžalobu v maďarčine.

Prokurátor Matej Čintala obviňuje advokátov aj Hudáka z obštrukcií. Argumentuje, že s médiami hovoril po slovensky. Áno, je to pravda. Lenže tá slovenčina je viac ako chabá.

Pojednávanie sa napokon odročovalo. Bola na ňom aj súčasná ombudsmanka Mária Patakyová. Osobne chcela vidieť, ako sa „zabezpečujú počas pojednávania záruky práva na spravodlivý proces“.

Dianie na pojednávaní veľmi nekomentovala. No dodala, že verí, že verdikt súdu v konečnom dôsledku potvrdí príbeh tak, ako sa skutočne stal.

Most k ostatným

Pri šestici obžalovaných stojí od začiatku kauzy Lýdia Šuchová z občianskeho združenia Equity. Vysvetľuje, akou oporou je pre všetkých práve Milan Hudák. Je to on, kto nestratil vieru, že sa nespravodlivosť vyšetrí a vinníci budú potrestaní.

„Počas šiestich rokov od razie bol najdôležitejšou miestnou kontaktnou osobou, ktorá bola mostíkom medzi advokátmi, mnou, zbitými a svedkami,“ hovorí Šuchová.

„Nikdy nepovedal, že toho už má dosť, že mu celé vyšetrovanie ide na nervy. Je úplne spoľahlivý, keď treba niečo vybaviť, odkázať, doručiť, vždy sa dá na neho spoľahnúť,“ dodáva.

Okrem toho pripomína, že Milan Hudák ovplyvnil život štyroch chlapcov z osady, ktorí tvoria skupinu Chalani z chatrče. Bez jeho usmerňovania a osobného vzoru by sa totiž zrejme život týchto chlapcov vyvíjal iným smerom.

Ako sa však bude vyvíjať ten jeho? Pôvodne mal mať súdny proces rýchly spád. V niektorých prípadoch netrvalo ani 24 hodín od podania obžaloby, kým sudcovia vyniesli verdikty. Trestnými rozkazmi odsúdili pôvodne poškodených obyvateľov osady za krivé obvinenie na podmienečné tresty od roka do osemnástich mesiacov.

Málokto na košickom súde asi čakal, že odsúdení tresty napadnú. Lenže to sa stalo. Šesticu začal zastupovať Kvasnica s Kuciaňom a namiesto rýchleho spádu je proces, ktorý trvá už viac ako rok, a jeho koniec je v nedohľadne.

Nádej zo Štrasburgu a podobnosť s Hedvigou

Najmä rozsudok v prípade Milana Hudáka tak skoro nepríde. V jeho kauze totiž napokon urobil sudca Bujňák nečakaný zvrat. Začiatkom júla pojednávanie odročil s vysvetlením, že chce počkať, ako rozhodne o sťažnosti obžalovaného Európsky súd pre ľudské práva.

Do Štrasburgu sa obrátili zbití obyvatelia osady po tom, ako sa celý prípad otočil proti nim a neuspeli so žiadnou sťažnosťou voči záverom vyšetrovania.

Sudca Bujňák pripomenul, že rozhodnutie európskeho súdu môže byť kľúčové. „Je to základ,“ povedal.

Pre obhajcov to bol veľký deň. Ostali prekvapení, no bolo vidieť aj radosť z takéhoto dôvodu odročenia. A čo hovorí Kvasnica na to, že jeho klient sa stáva Bielou vranou?

„Pre slovenské súdy to určite nič neznamená, no znamená to veľa pre rómsku komunitu a to je omnoho podstatnejšie ako to, či to niečo znamená pre súdy,“ dodal advokát, ktorý si rovnaké ocenenie prevzal v roku 2009. Zastupoval totiž aj Hedvigu Malinovú, zbitú maďarskú študentku, ktorú obvinili z toho, že si incident vymyslela. Za klamárku ju označili expremiér Fico a exminister vnútra Kaliňák, teda tí istí aktéri ako aj v kauze razie.

Kvasnica bol jedným z prvých, kto Hedvige uveril. Postavil sa za ňu, hoci pre mnohých bola štátnym aj politickým nepriateľom.

Podobnosť v jej prípade vidí aj teraz. V roku 2006 išlo o protimaďarský nacionalizmus. „Ale pri Rómoch z Moldavy mám obavu, že už ide o premyslený, politicky zaujímavý, mierny, ale predsa len skrytý rasizmus. Hedviga sa aspoň mohla vysťahovať do Maďarska, ale ak sú moje pocity správne, kam sa pred rasizmom vysťahujú slovenskí Rómovia?“ pýtal sa Kvasnica.

Mimochodom, okrem neho si v roku 2009 prevzala Bielu vranu aj Jana Dubovcová. Vtedy ešte ako sudkyňa. Neskôr sa stala ombudsmankou, no už dva roky je na dôchodku. Rovnako ako Kvasnica však stojí stále na strane zbitých Rómov. A verí, že v tomto prípade Európsky súd pre ľudské práva nezaváha. Preto je dôležité, že v Košiciach, aspoň niektorí, čakajú na jeho verdikt.