Denník N

Čo dnes žiaci základných a stredných škôl vedia o roku 1989 a totalite

Foto - Autori
Foto – Autori

Máme tušenie, aké sú ich názory na demokraciu a či majú náklonnosť k extrémizmu? Žiakom chýbajú informácie, aby si mohli utvoriť názor.

Autori sú z neziskovej organizácie Seeds

Netrúfame si povedať, že poznáme odpovede na tieto otázky, ale vďaka tomu, že od roku 2013 chodíme po slovenských základných a stredných školách s prezentáciami na rôzne témy, máme pocit, že sme spolu s kolegami bližšie k odpovedi.

Sme Seeds. Nezisková organizácia.

Chceme „teenegerov“ motivovať poznávať svet okolo seba a starať sa oň. Zasievame semienka zvedavosti o veci verejné. Občiansky vzdelávame. Veríme, že keď pochopia súvislosti, lepšie spoznajú realitu okolo nás, dostanú nový uhol pohľadu, že zbadajú, že oni sami môžu meniť veci k lepšiemu. Že pochopia, že nielen, že nemusia, ale dokonca, že nemôžu čakať na to, že to niekto spraví za nich. Naším hlavným odkazom je, že každý musí začať v prvom rade sám od seba.

V tomto školskom roku 2019/2020 sme k dnešnému dňu (8. 11. 2019) prezentovali na jedenástich školách, na 23 prezentáciách takmer pred 1100 študentmi po celom Slovensku. Nemšová, Prievidza, Kežmarok, Bratislava, Pezinok, Veľký Krtíš, Trebišov, Michalovce a pokračujeme ďalej.

Pri prezentácii o Cestovaní v čase do roku 1989, pre pochopenie Železnej opony či rozdelenia Európy musíme zájsť až do roku 1945, hovoriť o 2. svetovej vojne. Pre pochopenie toho, ako sa moc dostala do rúk Komunistickej strany, musíme hovoriť o voľbách v roku 1946 a v roku 1948. Aby pochopili frustráciu ľudí a emigráciu, musíme sa pozrieť, čo sa dialo v roku 1968, a cez Chartu 77 sa dostávame k Sviečkovej manifestácii 1988 či udalostiam a osobnostiam roku 1989.

Používame fotografie z Nadácie Milana Šimečku, ale aj z domáceho archívu. Sprievodkyňou je totiž 12-ročné dievča – Eva, z roku 1989 (spoluautorka tohto textu). Prinášame fakty zaobalené skutočnou emóciu reálnych ľudí – osobnú skúsenosť. Informácie o spôsobe života, o obmedzeniach a absurdnostiach socialistickej spoločnosti. Na reakciách je vidno, že niektoré fakty veľmi ťažko chápu a spracúvajú. Napríklad fotografie ostnatého plotu so strážnymi vežami na Devínskej ceste vždy vyvolajú množstvo otázok. Opakovane sa pýtajú, prečo tam taký plot vlastne bol?

Čudujú sa.

To, ako veľmi vyčnievajú z davu, aký majú chlapci účes, dievčatá make-up, či čo majú oblečené, je súčasťou hry, ktorú s deckami počas prezentácie hráme. Sú zaskočení, koľkí by pre dnes nezmyselné detaily mali problém so systémom. Pritom tieto detaily rozhodovali o tom, akým smerom sa bude uberať ďalšie štúdium, kariéra a vôbec život mladých ľudí v socialistickom Československu. V spätných väzbách od študentov sa neustále objavuje otázka, prečo sa systém takto ľuďom montoval do života, prečo im bránil v naplnení životnej dráhy?

Spätná väzba od študentov, ktorú nám píšu na papieriky, odhaľuje veľa. Sú inšpirovaní tým, ako sa ľudia vzopreli a bojovali za slobodu, aj keď nevedeli, ako to dopadne. Že nezobrali do rúk zbrane. Chceli by porovnávať, aké to bolo vtedy a dnes. Chcú vedieť, čo nám to prinieslo. Chcú vedieť, ako dnešná politická situácia reflektuje tieto zmeny, aké následky má komunizmus. Chcú počuť viac príbehov od ľudí, čo pri tom boli, ale smutné je, že doma sa o tom nerozprávajú. Nie je na to čas, nie je to téma. Vtipno-smutnou otázkou je: „Čo sa stalo s tými komunistami?“

Môžeme od nich chcieť, aby si tvorili názor?

Nemáme ambíciu suplovať hodiny dejepisu, učebnice, ale musíme konštatovať, že študenti, žiaľ, nemali skoro žiadne povedomie o udalostiach z rokov 1948 alebo 1968 v Československu. Už vôbec nehovoriac o ich obsahu a význame. Nemali na čom stavať. Aké-také ojedinelé zdvihnuté ruky v mori mlčania sa objavili pri otázke o tom, čo sa stalo v rokoch 1945 a 1989, ale hlavne chcú vedieť viac o Hitlerovi, o 2. svetovej vojne (na základnej škole sa všetky tieto témy preberajú až v 9. ročníku, ak sa učiteľ nerozhodne zasiahnuť trochu do osnov).

Zaujímavosťou je, že skoro všetci však pri otázke na rok 1993 spontánne vykríkli, že vznikla Slovenská republika – nie, že sa rozdelilo Československo! Toto sa teda pánom politikom podarilo. Indoktrinácia ako vyšitá. Čo bolo predtým, to sa nerieši. Na niektorých miestach sa čudovali, že Praha bola naším hlavným mestom. A to je škoda, ba dokonca podľa nášho názoru nebezpečenstvo. Tí, ktorí nepoznajú vlastnú históriu, sú odsúdení opakovať chyby svojich predkov. Veď to už aj v dnešných časoch vidíme a pociťujeme. Keby sme pred desiatimi rokmi povedali, že v parlamente bude sedieť fašistická strana a na Najvyššom súde bude niekto vykrikovať Na stráž, tak si ťukáte na čelo.

Chceme, aby mali vlastný názor, narazili sme však na problém. Názor si môžete vytvoriť len na niečo, o čom niečo viete, keď poznáte fakty. Nechceme generalizovať, ale v mnohých prípadoch znalosť faktov chýba a s takouto mládežou sa ľahko politikom manipuluje, ľahko sa získava náklonnosť k extrémizmu a kriví sa názor na demokraciu.

Keď však čítame reakcie niektorých študentov, cítime istú nádej. Minimálne tušenie, že to, čo robíme, má zmysel:

„Rozprávate veľmi zaujímavo a je vidieť, že to, čomu sa venujete, že pre to máte vášeň a tú vašu zapálenosť ste vsugerovali do mňa. A aj keď nie som fanúšikom dejepisu, cítila som to nadšenie a dôležitosť z Vášho prejavu. Odteraz si budem stále pamätať 17. 11. 1989.“

„Už si uvedomujem viac minulosť a rozdiely medzi tými časmi, mojím terajším životom, aj keď inokedy prednášky o dejepise nevnímam.“

„Je divné si niečo také predstaviť a myslím, že je super sa to učiť v škole, lebo to môže ovplyvniť našu budúcnosť, čo robiť a čo nerobiť.“

„Určite si doma ešte niečo pozriem a pozisťujem viac, aby som vedel.“

Končíme vždy s tým, aby sa doma pýtali, aby sa rozprávali s rodičmi. Aby si zapamätali 17. november. Jednak nepôjdu do školy – tento rok aj preto, lebo je to nedeľa, ale hlavne preto, lebo je to sviatok. Sviatok slobody, ktorá tu nemusí byť, keď budeme neopatrní, keď si nebudeme pripomínať, čo nás stálo ju získať.

17. november

Komentáre

Teraz najčítanejšie