Denník N

Prečo sa máme oveľa lepšie ako Ukrajinci

Autorka pracuje na Inštitúte sociálnej politiky

  • Československo sa vybralo Klausovou rýchlou cestou možno len preto, lebo inak populárni gradualisti ako Komárek nevedeli ukázať jasný plán budúcich krokov.
  • Keby ste v roku 1990 v Poľsku s jeho hyperinfláciou povedali, že krajinu už skoro čakajú desaťročia nepretržitého udržateľného rastu, boli by ste na smiech.
  • Niekomu pomohla blízkosť k bohatým trhom, niekto mal výhodu, že uvoľnenie ekonomiky zažil už za komunistickej vlády, ale najpodstatnejší rozdiel medzi úspešnými a neúspešnými príbehmi je napokon aj tak v dôslednosti reforiem.

Socializmus je dlhá, strastiplná cesta od kapitalizmu ku kapitalizmu, hovorí starý vtip. V roku 1989 však nikto nevedel, ako presne by táto cesta mala vyzerať.

Ako píše švédsky ekonóm Anders Åslund vo svojej knihe Budovanie kapitalizmu, vo východnom bloku existovali stovky kníh o tom, ako prebudovať trhovú ekonomiku na centrálne plánovanú, ale návody na znovuvybudovanie zničeného kapitalizmu chýbali.

Ako postupovať? Od odpovede na túto otázku závisel osud 400 miliónov ľudí.

Šťastie praje pripraveným

Ironické je, že prvý implementovaný plán transformácie začal vznikať na Inštitúte marxizmu a leninizmu varšavskej Centrálnej školy plánovania a štatistiky. Koncom 70. rokov tam poľský ekonóm Leszek Balcerowicz dal dokopy tím, ktorý sa snažil prísť s politicky priechodnou reformou poľskej ekonomiky.

Výsledkom každotýždenných stretnutí bol model ekonomiky, v ktorej by firmy riadili zamestnanci. Plán za svoj prijalo demokratizačné hnutie Solidarita, ale reforma sa nikdy neuskutočnila.

V decembri 1981 lídrov Solidarity zatkli a v krajine bolo vyhlásené stanné právo. Balcerowiczov tím sa však stretával naďalej. Tentokrát sa ale pri diskusiách neobmedzoval na to, čo by bolo politicky priechodné. Podľa Balcerowicza im to umožnilo hovoriť o takých fundamentálnych témach ako liberalizácia, privatizácia, kapitálové trhy alebo režim zahraničného obchodu.

V rovnakom čase sa v Česku začala formovať skupina okolo Václava Klausa, ktorý v pobočke Československej vedecko-technickej spoločnosti Štátnej banky od roku 1979 až do zákazu Štátnej bezpečnosti v roku 1986 organizoval ekonomické semináre.

Rozvoju ekonomického myslenia podľa Dušana Třísku, autora kupónovej privatizácie, pomohlo aj to, že v knižnici Ekonomického ústavu Československej akadémie vied bola voľne dostupná literatúra v angličtine.

Knihy, ktoré vyjsť nemohli, sa šírili vo forme samizdatov. Napríklad dielo Friedricha Hayeka do češtiny v 70. a 80. rokoch prekladal Tomáš Ježek, neskorší minister privatizácie.

Na Slovensku sa k literatúre dostávalo ťažšie. Ivan Mikloš v knihe rozhovorov Prepisovanie pravidiel spomína, že v knižnici Akadémie vied narazil na jedinú relevantnú knihu, Teóriu nedostatkovej ekonomiky od Jánosa Kornaja.

Kniha síce bola dobre známa medzi českými ekonómami, ale nezdalo sa, že kópia z bratislavskej knižnice Akadémie často opúšťa policu.

V druhej polovici osemdesiatych rokov však do Bratislavy raz týždenne dochádzal Klaus, ktorý skupinke nadšencov prednášal ekonómiu.

Podobné skupiny vznikali v mnohých komunistických krajinách. Alan Greenspan, bývalý šéf Fed-u, vo svojej autobiografii spomína, ako ho počas návštevy Sovietskeho zväzu mesiac pred pádom Berlínskeho múra šokovalo, že sovietski ekonómovia chápali, ako funguje trh.

Vysvetlenie bolo jednoduché. Grigorij Javlinskij, autor prvého, aj keď neuskutočneného, reformného programu, ktorý navrhoval prechod k trhovej ekonomike za 400 dní, mu vysvetlil, že v univerzitných knižniciach sa dalo ľahko dostať k západným učebniciam ekonometrie. Cenzori si totiž neuvedomovali, že matematické modely nie sú ideologicky nevinné.

Šoková terapia alebo gradualizmus?

Vďaka samoštúdiu existovali po páde komunizmu vo východnom bloku ľudia, ktorí nielen chápali nedostatky zlyhávajúcich centrálne plánovaných ekonomík, ale mali aspoň nejakú predstavu o tom, ako naštartovať návrat ku kapitalizmu. Rozprúdila sa však diskusia o rýchlosti, akou postupovať.

Na jednej strane tu boli ľudia ako Balcerowicz a Klaus, ktorí tvrdili, že treba spraviť čo najviac čo najskôr.

Očakávali, že vďaka počiatočnej eufórii ľudí z pádu komunizmu bude odpor voči drastickým reformám nízky, a zároveň dúfali, že rýchle zmeny znemožnia komunistickým elitám reformný proces zahatať alebo dokonca zvrátiť.

Navrhovali preto rapídnu liberalizáciu a makrostabilizáciu. V tomto ich podporovali aj washingtonské inštitúcie na základe nedávnych skúseností s ekonomickými reformami v krajinách Latinskej Ameriky.

Existoval však aj názor, že reformný proces by mal byť postupný. Podľa Åslunda sa gradualisti inšpirovali širokým spektrom historických skúseností, od čínskych reforiem až po rekonštrukciu povojnovej Európy. Na rozdiel od zástancov radikálnej reformy však nedokázali prísť so zoznamom konkrétnych opatrení.

Toto bol aj prípad diskusie v Československu. Ivan Mikloš spomína, že spočiatku bol v porovnaní s neznámym Klausom politicky populárnejší gradualista Waltr Komárek, jeden z predstaviteľov Pražskej jari. Klausovi sa však podarilo presadiť svoje nápady vďaka tomu, že Komárek nedokázal prísť s návrhom jasných odporúčaní, ktoré by podporil presvedčivými argumentmi.

Iná krajina, iná reforma

Spočiatku sa zdalo, že víťazmi diskusie o rýchlosti stabilizácie budú zástancovia toho, čo sa neskôr stalo známym ako šoková terapia alebo big bang.

Ekonomická revolúcia sa začala v Poľsku, ktorého ekonomika bola v roku 1989 na pokraji kolapsu. Ceny rástli, krajina nebola schopná splácať svoje dlhy a police v supermarketoch zívali prázdnotou. Balcerowicz však veril, že minimálne nedostatok potravín dokáže expresne vyriešiť.

Od prvého januára 1990 preto ceny väčšiny produktov neurčovali úradníci, ale trh. Pečiatku nebolo treba na kúpu cudzej meny, ani na dovoz zo zahraničia a firmy sa mohli slobodne rozhodovať pri najímaní a prepúšťaní zamestnancov.

Okrem liberalizácie boli súčasťou Balcerowiczho balíka aj opatrenia zamerané na makroekonomickú stabilizáciu. Hyperinfláciu plánoval skrotiť pomocou vysokých úrokových mier a zákazu financovania vládneho deficitu pomocou tlačenia peňazí, vo fiškálnej oblasti zasa zrušil daňové výnimky a zoškrtal výdavky na subvencie. Potom neostávalo iné, len nervózne čakať.

Prvé pozitívne výsledky sa dostavili rýchlo. Po liberalizácii síce ceny poskočili viac, ako sa čakalo, ale s rastom cien začali do miest prúdiť farmári, ktorí predávali svoje produkty za nižšie ceny ako štátne podniky. Balcerowiczovi sa tak v priebehu jediného mesiaca podarilo zmeniť nedostatok potravín na prebytok.

Stabilizačný program zasa zrazil ročnú infláciu zo 600 percent v roku 1990 na 71 percent v roku 1991 a 42 percent v roku 1992.

Počas prvých dvoch rokov stabilizácie síce ekonomika zaznamenala prepad, ale od roku 1992 bez prestávky rastie a ako jediná v celej Európskej únii sa vyhla recesii počas krízy v rokoch 2008/2009. Za Austráliou, držiteľom súčasného rekordu v počte rokov bez recesie, Poľsko zaostáva o jediný rok.

Úspech poľskej reformy však neinšpiroval ostatné krajiny východného bloku rovnako. Československo začalo so šokovou terapiou presne o rok neskôr. Počas roku 1991 predstavil svoje predstavy o radikálnej ekonomickej reforme aj vtedajší ruský vicepremiér Jegor Gajdar. Na rozdiel od Poľska a Československa však boli ruské reformy neskôr zvrátené.

Európska banka pre obnovu a rozvoj do roku 2014 sledovala pokrok krajín v reformnom procese prostredníctvom rôznych indikátorov, ako napríklad cenová liberalizácia, privatizácia, obchod a menový systém alebo vládne reformy.

Index nadobúda hodnoty od 1 po 4, kde 1 predstavuje malý alebo žiadny posun od centrálneho plánovania a 4 predstavuje štandardnú industrializovanú trhovú ekonomiku. Napriek tomu, že v roku 1989 prešla väčšina ekonomík veľmi obmedzeným alebo žiadnym reformným procesom, v roku 2014 už boli medzi krajinami obrovské rozdiely.

Na jednej strane tu boli krajiny strednej Európy a baltské krajiny, ktoré po páde komunizmu začali s ambicióznym programom liberalizácie a stabilizácie.

Na čítanie potrebujete aspoň štandard predplatné.

Dnes na dennike.sk

Ekonomika, Komentáre

Teraz najčítanejšie