Denník N

Účastníčka SNP Marta Eisenhutová: Varila som pre elitu Povstania a konzerva mi zachránila život

Ako vedúca vývarovne v Banskej Bystrici varila obedy pre stopäťdesiat ľudí. Chodili sa k nej stravovať všetci zo Slobodného slovenského vysielača, mnohí partizáni a dôležité osobnosti povstania.

Pred vypuknutím Povstania nás presunuli z Bratislavy do Banskej Bystrice. Robila som vtedy v obchodnej komore, ako úradníčka. Mysleli sme, že to je evakuácia žien, lebo v Bratislave mali byť tvrdé boje. Hovorilo sa, že nebudú chcieť pustiť Dunaj. Vtedy som netušila, že práve v čase, keď nás prevážajú do Bystrice, sa tam chystá povstanie.

Asi o mesiac sme sa dozvedeli, čo sa vlastne deje, že je Povstanie. Veľa ľudí vtedy z Bystrice utekalo naspäť do Bratislavy a do Nitry. Báli sa. Mne sa všetci čudovali, ale ja som ostala. Bola som ešte slobodná a chcela som pomáhať. Bola som vždy „stará Čechoslováčka“.

Vykradnutá kuchyňa pri stanici

V Bystrici vtedy bolo do Povstania zapojených veľa ľudí a mnohí nemali kde jesť. Nemohli chodiť do vojenskej vývarovne. Začali ma preto nahovárať, aby som otvorila našu vlastnú kantínu. Vedeli, že ešte v Bratislave som kedysi pracovala vo vývarovni na Zelenej ulici a že to viem celé zorganizovať.

Toľko do mňa dobiedzali, až som sa do toho pustila. Zistili sme, že pri stanici je jedna zanedbaná kuchyňa. Patrila asi 60-ročnej pani Černej. Žila s Nemcom, ktorý však utiekol. Aj ona sa bála, že ju zabijú. Musela som ju presviedčať, že budeme mať ochranu.

Z jej menzy však už všetko pokradli, celé vybavenie kuchyne. Okrem ochrany som jej sľúbila aj to, že zabezpečím, aby vojaci našli jej hrnce a taniere. Oni ich naozaj získali a len čo sme všetko dali do poriadku, začali sme variť.

Prvých desať obedov

Potrebovali sme peniaze na prvé zásoby. Žiadala som o ne istého doktora Púla, to bol vojenský povereník. Neveril mi, lebo ma nepoznal, a nič mi nedal. Urazilo ma to, ale nezastavilo. Naopak. Vybrala som peniaze od ľudí na prvých desať obedov a menzu som spustila.

Postupne sa k nám pridávali ďalší. Onedlho sa u nás stravoval napríklad celý Slobodný slovenský vysielač, chodili tam všetci povereníci, samozrejme, aj Gustáv Husák. Varili sme pre 150 ľudí, viac sa ich tam nezmestilo. Ale potom za mnou začali chodiť a prosiť, či by som nenavarila aj do kastróliku, keď si tam už nemajú kde sadnúť. Za pár dní ma poznala celá Bystrica, ľudia ma zastavovali na ulici a pýtali sa, či nemôžu u mňa jesť. Sama neviem, kde sa vo mne brala sila a odvaha niečo takéto rozbehnúť.

Nakoniec prišiel aj pán Púl so ženou. Bol prekvapený, že sme to rozbehli aj bez neho. Pýtal sa ma: Kde ste vzali peniaze, však ja som vám nedal? Tak som mu povedala, že som to rozbehla sama. Bola som hrdá, lebo to bola prvá vývarovňa svojho druhu na Slovensku.

S každým ďalším dňom na mňa viac tlačili, aby som rozbehla ešte väčšiu vývarovňu. Chceli, aby som varila pre viac ľudí. Aj mi sľubovali štyroch vojakov, ktorí by ma chránili. Potom však prišiel koniec Povstania.

Keď to prišlo, chceli, aby som s nimi utiekla skôr o dva dni. Povedala som, že nemôžem odísť, kým nenakŕmime všetkých, ktorí odchádzajú do hôr. Rozdala som jedlo, aby som pomohla partizánom, a mne nakoniec zachránilo život. Až keď som rozdala, čo som mohla, odišla som posledným vlakom do Čierneho Baloga.

Zásah do chrbta

Strávili sme niekoľko dní v horách. Chceli sme tam preraziť a ujsť ďalej, ale nemali sme žiadny plán. Nevedeli sme, čo príde. Boli sme celkom veľká skupina. Pre bezpečnosť sme sa museli rozdeliť. V našej skupine sme boli štyri ženy a niekoľko mužov. Nie všetci mali zbrane, niektorí utekali z Bystrice bez ničoho.

Snažili sme sa prejsť cez jednu lúku so senníkmi. Utekali sme od jedného k druhému. Bola už zima a sneh, a my sme dúfali, že sa v tých senníkoch ukryjeme a prenocujeme. Nevedeli sme, že už sú tam Nemci.

Zrazu sa začala streľba. Cítila som, že ma zasiahli od chrbta. Mysleli si, že už som mŕtva, ale ja som prežila. Nevedela som sama, ako je to možné, mala som dieru v ruksaku aj v šatách a predsa ma nezabili.

Vyspite sa so mnou, aj tak ráno zomriete

Zajali nás a vypočúvali. Bolo to strašné. Nevedeli sme, čo s nami bude a, samozrejme, že som mala strach.

Rozdelili nás na vojakov, nevojakov a Židov. Boli tam dve Židovky a neskôr som sa dozvedela, že tie zastrelili. Nás ostatných chceli ráno zastreliť tiež. Nahnali nás do sena a tam nás držali. Jeden Nemec za mnou prišiel, aby som sa s ním vyspala. Vraj ma aj tak ráno zastrelia, tak prečo nie… Povedala som mu: „Ak nás ráno zastrelia, tak je dobre. Aj tak s vami spať nebudem.“ Keď si na to dnes spomeniem, neviem, kde sa vo mne nabralo toľko sily.

Nakoniec nás však nezabili. Jeden z našej skupiny hovoril perfektne po nemecky, tak sa mu podarilo nás pred nimi obhájiť. Ja som im povedala, že som síce bola v Povstaní, ale nikoho som nezabila a nikdy som nestrieľala. Iba som varila.

Rozhodli, že musím ísť späť k pani Černej a tá má potvrdiť, že to tak bolo. Priviedli ma k nej, vtedy sa už u nej stravovali Nemci. Keď ma videla, zalomila rukami: „Zlatíčko moje, dobre, že žijete!“ Počuli to všetci Nemci, ktorí tam sedeli. Ona im povedala: „Tejto neublížte, ona nemala zbraň. Všetko toto obstarala rovnako ako ja.“ Tak som to prežila. Aj Nemci, čo tam sedeli, si uvedomili, že aj mne vďačia za to, že teraz môžu a majú čo jesť.

Pred tým, ako ma Nemci odviezli do Bystrice, stihla som našim rozdať všetky potraviny, ktoré som mala v ruksaku. Brala som si so sebou pár konzerv a nejaké šaty. Po vojne za mnou prišiel kapitán, čo nás vtedy viedol cez hory. Priniesol mi sardinkovú konzervu. Bola v nej guľka, ktorá ma mala zabiť.

Článok je súčasťou projektu Partizáni a vyšiel v špeciálnom vydaní N magazínu v auguste 2017.

Projekt Partizáni pracuje so spomienkami priamych účastníkov Povstania. Záznamy vznikajú s veľkým časovým odstupom od prežitých udalostí a ich opis je poznačený subjektívnym vnímaním každého respondenta, preto je možné, že sa v uverejňovaných textoch vyskytujú väčšie či menšie nepresnosti oproti historiografickým verziám jednotlivých udalostí.

Projekt Partizáni chce pripraviť aj faktografický pohľad na SNP v spolupráci s historikmi a odborníkmi. Viac informácií nájdete na Facebooku alebo e-mailom na nezabudame@gmail.com.

Slovenské národné povstanie

Teraz najčítanejšie