Denník N

Desať mesiacov slobody pre môjho otca a čo s ňou urobil

Milan Šimečka. Foto - TASR
Milan Šimečka. Foto – TASR

Text bol pôvodne písaný pre časopis Respekt. Uverejňujeme s ich súhlasom.

Bol utorok 21. novembra 1989, v Bratislave pribúdalo protestujúcich ľudí a prvá masová demonštrácia bola ohlásená na stredu. Ale môj otec sedel doma.

Našiel som ho v kuchyni, ako varí večeru a počúva správy rakúskeho rozhlasu. „Vonku sa rúca režim,“ povedal som, „a teba, ktorý si o zákonitosti jeho pádu celé roky písal, to odrazu nezaujíma?“ Pozrel sa na mňa cez plece a olízol varechu: „Chlapče,“ – tak mi hovoril, keď niečo myslel veľmi vážne – „davy nie sú pre mňa a revolúcie tiež nie.“

Tridsať rokov si priebežne kladiem otázku, ako to vtedy myslel a ako prežíval tých desať mesiacov slobody – jediných vo svojom dospelom živote –, ktoré mu zostávali do smrti v septembri roku 1990. Dnes som v jeho vtedajšom veku, čo mi pomáha lepšie ho pochopiť, hoci istotu mať nikdy nebudem.

Otec bol v Československu naozaj jeden z mála, ak nie jediný intelektuál, ktorý v 80. rokoch dôsledne trval na tom, že komunistický režim je v súťaži so západnou demokraciou ideologicky aj ekonomicky vyčerpaný, a preto musí padnúť. Predpokladal však, že komunisti sa k tomu istému poznaniu dopracujú tiež a budú sa chcieť s disidentmi dohovoriť na premene systému podľa vzoru Michaila Gorbačova, ktorý začal reformovať režim v Sovietskom zväze, alebo že zorganizujú rozhovory za okrúhlym stolom podľa vzoru Poľska a Maďarska.

Predstavujem si, že sa na tieto vyjednávania tešil: sedieť za okrúhlym stolom a pozerať sa do očí vydeseným vládcom, ktorí ho väznili a teraz majú sami strach z väzenia. Bol pripravený byť veľkorysý, ale tiež im chcel nazrieť do vyprázdnených duší. Chcel, samozrejme, slobodu pre všetkých vrátane seba, ale tiež túžil po intelektuálnej satisfakcii, ktorá by mu bola dožičená v priamom dotyku so sklerotickou mocou. Poznanie totiž bolo pre neho rovnako dôležité, ak nie dôležitejšie ako sloboda.

A o toto poznanie prišiel, pretože príliš rýchla revolúcia zmietla komunistov skôr, než sa im stihol pozrieť do očí. Nepočítal s tým, že sa vzbúria davy ľudí, pretože bol hlboko presvedčený o ich konformizme a strachu, na ktorých bola založená moc normalizačných komunistov. Nečakanú vzburu davov teda chápal ako svoje intelektuálne zlyhanie, čím zároveň stratil právo zúčastniť sa revolúcie.

Bol som to nakoniec namiesto neho ja, kto sa 30. novembra spolu s ďalšími revolucionármi z hnutia Verejnosť proti násiliu pozeral do očí vydeseným komunistom vo vládnom paláci. Bol som prekvapený, akí nezaujímaví ľudia to boli, a myslím, že aj môj otec by bol sklamaný. O niekoľko dní neskôr slovenská komunistická vláda padla.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre

Teraz najčítanejšie