Denník N

Premárnili sme celé roky a nehovorili sme, aká je sloboda dôležitá

November 1989 v Banskej Bystrici. Foto – TASR
November 1989 v Banskej Bystrici. Foto – TASR

Ako vyzerala totalita? Ako luhajúca učiteľka, facky na Hlavnej stanici, agent ŠtB, čo ti vykrúca ruky s pomocou suseda, či ako smutné oči rodičov.

Autor pracuje v Living Memory

Nestačím sa čudovať, keď čítam a počúvam, že sloboda a demokracia na Slovensku po tridsiatich rokoch od novembra 1989 jednoducho nie sú. Viem, je tu mafiou prerastený štát, slabá vymožiteľnosť práva, zakonzervovaná prokuratúra a justícia s komunistickou mentalitou bez sebareflexie, frustrácia zo zlyhávajúceho štátu aj závisť z toho, že niektorí ľudia bývajú v luxusných rezidenciách a jazdia na najnovších modeloch áut, ktoré sú zjavne nad ich príjmové pomery. Je tu závisť aj voči tým, ktorí dreli, podnikali a majú. Sloboda je príležitosť, možnosť, ale aj riziko a zodpovednosť. Je možné ju zneužívať a znásilňovať, ale aj hlúpo s ňou nakladať. A napriek tomu tu je.

November 1989 považujem za najdôležitejšiu dejinnú udalosť v mojom živote. Práve preto, že si pamätám neslobodu spred tridsiatich rokov. Nesloboda znamenala „zaraď sa do šíku a sklapni!“ Na túto skúsenosť z totality napriek všetkým rozhnevaným spoluobčanom nemôžem nikdy zabudnúť.

Mnohí už zabudli a iní si nemôžu pamätať. Ako „chutila“ nesloboda? Bola to luhajúca učiteľka dejepisu, ktorá nám bez mihnutia oka hovorila o internacionálnej pomoci vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968 a každého, kto by „cekol“, by bez váhania nahlásila súdruhovi riaditeľovi. Lži v televízii, o ktorých už nevieš, či sú pravda, pretože niektoré sú predsa len prefíkanejšie a stále ich opakujú.

Bol to tvrdý a studený buchnát robotníka alebo „bývalého partizána“ hneď zrána, keď ťa videl ísť cez trávnik pri škole. My robotníci drieme, aby ste vy mohli študovať. Ale aj tak my-strana rozhodneme, kde budeš študovať a pracovať.

Boli to civili a uniformovaní príslušníci, ktorí ťa obkolesili, legitimovali a fackovali, keď si si dovolil vyjsť po schodoch na nástupište bratislavskej Hlavnej stanice, odkiaľ odchádzal vlak do Viedne.

Bol to pocit úľaku, keď si si nedal pozor a povedal si neprozreteľne slovo sloboda alebo Hlas Ameriky a vtedy okolostojaci vyľakaní poctiví občania súdruhovia ako jeden muž alebo lepšie ako dobre nastavený mechanizmus rýchle konali. Čo si to povedal? Agent ŠtB ti vykrúca ruky, pomáha mu šofér z povolania s rázštepom pysku, ale aj sympatický sused, športový fanúšik. My ti dáme slobodu alebo Ameriku, vysvetlíš to príslušníkom, ako

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

17. november

Teraz najčítanejšie