Denník N

Keď zomrie žiak alebo učiteľ, zasiahne to celú školu, hovorí psychologička, ktorá robí krízové intervencie po nešťastiach

Psychologička Mária Anyalaiová. Foto - Vitalia Bella
Psychologička Mária Anyalaiová. Foto – Vitalia Bella

„Vedieme deti a dospelých k tomu, aby prejavili svoje emócie, svoj strach, hnev aj smútok. Lebo niektorí si myslia, že plakať je nepatričné,“ hovorí psychologička Mária Anyalaiová.

V rozhovore hovorí aj o tom:

  • prečo je po strate dôležité odžiť si smútok,
  • ako prebieha krízová intervencia v triede,
  • že vedenie škôl podceňuje potrebu krízovej intervencie,
  • ako má postupovať učiteľ po tragédii v triede,
  • prečo dnes máme množstvo frustrovaných detí,
  • ako môžeme posilňovať psychickú odolnosť detí.

Robili ste krízovú intervenciu v nitrianskej škole, kde počas prechádzky padol na žiakov strom a jeden chlapec prišiel o život. Ako môže takáto tragická udalosť zasiahnuť školu?

Môže to mať veľmi silný vplyv. Pretože niekto, koho poznáte, s kým niekoľko rokov chodíte do školy alebo je to dokonca váš najbližší priateľ, zrazu do školy nepríde. Nemusí ísť len o smrť v dôsledku nejakého nešťastia alebo prírodnej katastrofy, ale aj o prípad, keď sa ten človek rozhodne sám ukončiť svoj život.

Taká udalosť vždy prináša veľa otázok. Dospelí aj deti sa pýtajú, čo to pre nich znamená, ako budú ďalej žiť, keď už tu ten človek nie je. Cieľom krízovej intervencie je predchádzať posttraumatickej stresovej poruche a traumatizácii, je to vlastne prvá pomoc v bezpečí, keď už nikomu nehrozí nebezpečenstvo, 36 – 48 hodín po udalosti až do dňa pohrebu obetí. My nepracujeme na mieste tragédie, tam zasahujú záchranári, policajní psychológovia a Modrí anjeli.

Vy ste sa v krízovej intervencii vyškolili na Malte. O čo presne ide?

Ide o metódu Critical Incident Stress Management (CISM), ktorej autorom je americký terapeut Jeffrey T. Mitchell. Dostala som sa k tomu cez Európsku asociáciu školskej psychológie, ktorá v roku 2010 robila výcvik zameraný na krízovú intervenciu v prípade prírodnej katastrofy, teroristického útoku, autonehody, smrti učiteľa alebo žiaka.

Vzdelávali nás psychológovia z Nemecka, Izraela a Spojených štátov, ktorí začali s týmito výcvikmi po teroristických útokoch a školských streľbách v ich krajinách. Aj preto prišla potreba pripraviť psychológov, aby boli schopní poskytnúť skupinovú krízovú intervenciu čo najväčšej časti postihnutej populácie.

Ja som tento koncept priniesla na Slovensko, upravila ho pre slovenské podmienky a postupne som vyškolila aj ďalších kolegov.

V čom spočíva vaša úloha na škole, kde robíte krízovú intervenciu?

Predovšetkým postihnutým tragickou udalosťou ponúkame priestor, kde môžu prejaviť svoje emócie, svoj strach, hnev aj svoj smútok. Aby mali možnosť odžiť ich v bezpečnom prostredí krízovej intervencie. My sme tam na to, aby sme im emócie pomohli spracovať a umožnili im plakať, lebo niektorí si myslia, že je to nepatričné. Uisťujeme ich, že je to dôležité. Keď niekoho alebo niečo stratíme, je zdravé stratu odsmútiť.

Keď také silné emócie pôsobia na naše telo, dospelí aj deti môžu mať rôzne fyzické príznaky – sú to bežné reakcie nášho organizmu na veľký stres. Na pocit ohrozenia alebo straty. Vysvetľujeme im, že je to primeraná reakcia ich tela, ktorá by mala časom prejsť, a nemusia hneď utekať k lekárovi.

Všetci v takej situácii premýšľame aj nad otázkami: „Čo som mohol urobiť ja? Mohol som tomu nešťastiu zabrániť? Čo keby som bol na jeho, jej mieste? Mohlo sa to stať aj mne?“

To všetko sa nám preháňa hlavou a bráni nám pokračovať v živote, aký sme viedli doteraz. Sme presvedčení, že náš život nebude už nikdy taký ako predtým, pretože sme stratili niekoho veľmi blízkeho. My však ľuďom počas krízovej intervencie prinášame aj nádej pokračovať v živote ďalej, lebo človek, ktorý zomrel, nám zanechal dar chvíľ, ktoré sme s ním mohli prežiť, a tie nám nikto nevezme. Navždy zostane v našich spomienkach.

Ďalšou dôležitou časťou skupinovej krízovej intervencie je aj príprava detí a dospelých na budúcnosť, na to, čo budú robiť, keď odídu zo školy, zajtra, budúci týždeň.

Napríklad aj na to, ako zvládnuť pohreb spolužiaka?

Samozrejme, mnohé deti trápi, čo tam uvidia

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Nehoda autobusu

Rodičovstvo

Teraz najčítanejšie