Kotleba a podobná kategória ľudí rastie na neporiadku, ktorý tu je, hovorí laureát ocenenia Biela vrana Branislav Tvarožek

Ako študent tlačil letáky proti Hitlerovi, Tisovi a deportáciám a zatieral olejovou farbou hákové kríže, neskôr sprevádzal v Povstaní generálov Goliana a Viesta. Za jeho odboj ho uväznili ľudáci a neskôr aj komunisti. Odsedel si päť rokov v Jáchymove za to, že dal nocľah bratrancovi. Napriek tomu, čo prežil, hovorí najmä o ľudskej solidarite.

Branislav Tvarožek, ktorý v decembri bude mať 94 rokov, sa v nedeľu stal nositeľom ocenenia Biela vrana spolu s Máriou Sisákovou, Milanom Hudákom a Eduardom Marekom.

Komunistický režim prenasledoval a v 50. rokoch aj uväznil veľkú časť vašej rodiny. Koľko jej členov sa v 50. rokoch vlastne dostalo do väzenia?

Priznám sa, že toto som nikdy nepočítal.

Zavretí ste však boli všetci traja bratia. Aký bol dôvod?

Najstarší brat Eduš, ktorý bol veľkým esperantistom, pracoval ako jeden zo šiestich redaktorov na veľkom náučnom slovníku. Ten bol už skoro celý hotový. A vtom zrazu prišla Štátna tajná bezpečnosť, všetkých šiestich zavreli. Na súde zaznelo, že bratovi sa odsúdenie na jeden a pol roka vzhľadom na jeho pôvod predlžuje na tri roky.

Juraja poslali do väzenia, keď znárodňovali otcov majetok na Loku a on bol proti. Odsedel si asi pol druha roka. Ja som bol súdený s bratrancom Živodarom v procese Tvarožek a spol., kde padli tri rozsudky smrti, neskôr zmenené na doživotie. Dostal som päť rokov.

Ako vtedy prijali vaši rodičia, že im zavreli všetkých troch synov?

Nuž, nedalo sa proti tomu nič robiť. Museli to prijať tak, ako to prišlo. Otec už po prechode frontu presne vedel, ako to bude pokračovať. Skutočne. On veľa čítal, aj všetky tie ich nezmysly mal už dávno prečítané. A vedel si z toho vyvodiť ďalší vývoj. Otec, keď prišiel rok 1948, povedal: „No, už je to tu“. Len sme čakali, akú nehoráznosť ktorý deň vymyslia.

Keď vás odsúdili, mali ste 24 rokov. Vy máte vlastne dodnes odložené veci, ktoré ste vyrobili v Jáchymove a ktoré ste rodičom odtiaľ posielali…

Pre otca som spravil zapaľovač, potom drevenú tabatierku. Je na nej nápis – ET ako Eduard Tvarožek. Na druhej strane Vianoce 1950. Pre mamu som spravil drevený prsteň s kameňom z baní. Neviem ani, aké to boli kamene. Z jedného kusu dreva retiazkový náramok a zo zvyškov kábla malý kríž.

Keď sme likvidovali nejaké zariadenia – spínače či relátka –, vždy som z nich vybral strieborné kontakty. A tie som si šetril. Keď som ich mal viac, tak som ich roztavil a vyklepal som z toho pliešok, ktorý som potom dal jednému priateľovi, čo bol rytec, a ten mi do toho vyryl obrázky. Medzi civilmi sa našli dobrí ľudia, ktorých som požiadal, aby to poslali k nám domov.

Prišli vás rodičia do Jáchymova navštíviť?

Mama bola hore dvakrát. Dvakrát prišla. Potom som už viacej nechcel.

Prečo?

Bolo to namáhavé. Otec bol už v zlom zdravotnom stave. Zomrel pol roka pred tým, než ma prepustili. V októbri 1953 zomrel a vo februári 1954 ma pustili na slobodu. Potom ma poslali do trestných práporov do Karvinej.

Dali vám aspoň vedieť, že otec zomrel?

Dali mi vedieť po pohrebe, že zomrel. To úmyselne nechali tak ten telegram. Neskoro mi to povedali, aby som sa nemusel dožadovať, nech ma tam pustia. Ale na ten pohreb by ma aj tak neboli pustili. Môj otec bol pre mňa vzorom vo všetkom. On veľmi málo rozprával, ale vždy konal.

Vaša rodina stála pôvodne vlastne pri prvých krokoch prvej Československej republiky. Váš otec Eduard pôsobil v Slovenskej obilnej spoločnosti, strýko Tomáš Tvarožek zakladal sieť sporiteľní, strýko Juraj bol známy architekt, ktorý postavil budovu mestskej sporiteľne aj Metropolku. Ako si spomínate na život počas prvej republiky?

Rád by som k tomu dodal, že hlavou celej našej širokej rodiny bol môj starý otec Juraj Tvarožek, ktorého sme všetci volali tatenko. Bol vyučený kováč, podkováč, a ten musel mať znalosti aj z veteriny, lebo pri podkúvaní mohol všeličo spôsobiť.

Bol navyše veľmi podnikavý, prenajal si cirkevný hostinec, ktorý spracoval – vybral sa až do Besarábie so štyrmi vozmi kúpiť víno. V tej dobe boli tie oblasti v Rumunsku ešte nebezpečné, mesiac cesty tam, mesiac späť.

Podľa môjho názoru to bol veľmi schopný človek – so svojím základným vzdelaním precestoval celú Rakúsko-uhorskú monarchiu. Vychoval trinásť detí, všetky museli vedieť slovensky, nemecky a maďarsky, lebo hovoril: „Tu sú tri národnosti, musíš sa vedieť so všetkými ľuďmi dorozumieť. Na Brezovej pod Bradlom založil roľnícku vzájomnú pokladnicu a dlhé roky bol jej predsedom.

Veľký dôraz kládol na vzdelanie. Z jeho trinástich detí, piatich dievčat a ôsmich chlapcov, chodili všetci do školy na Morave – v Uhorskom Hradišti alebo Rožnove pod Radhošťom.

Na Brezovej pod Bradlom, kde žila naša rodina, bol prítomný ešte duch meruôsmich rokov a boja za slobodu, žil tam stále štefánikovský odkaz aj duch československých legionárov.

Legionári boli aj vaši dvaja strýkovia – architekt Juraj Tvarožek a likérnik Ján Tvarožek.

Hranice prvej Československej republiky po jej vzniku ešte pomáhali brániť strýkovia Miloš a Tomáš, ktorý bol aj v prvej Slovenskej národnej rade. Strýko Juro, ktorý najskôr ako zajatec v Rusku robil návrhy časti Kemerova na Sibíri, robil neskôr medzi Slovákmi aj nábor do légií, začal na konci 30. rokov zbierať aj spomienky československých legionárov, kde píšu o tom, prečo sa do légií zapojili. Časť z nich vyšla po sto rokoch od vzniku republiky knižne.

Juraj bol architektom legendárneho domu s kaviarňou Metropol, kde aj sám tvoril a kde sa stretávala prvorepubliková bohéma. Kaviareň pre to neskôr údajne dal zavrieť Alexander Mach s tým, že sa tam schádza protištátna spoločnosť. Spomínate si na jej atmosféru?

Stretávala sa tam nielen bohéma. Tam chodili všetci lekári z nemocnice na Mickiewiczovej. Študenti medicíny do nej v zime chodili študovať. Svoje miesto, kde sedeli a študovali, mali hore na poschodí.

Útratu veľkú nespravili, ale už to bolo tak zaužívané. Tam bola skupina takých vážnejších občanov, ktorí každý deň prichádzali čítať noviny. Na druhom poschodí mal strýko svoj ateliér, kde tvoril. Okrem kaviarne bolo dole v Metropolke aj kino s organom.

Keď sa tam premietali nemé filmy, hrali hudbu prispôsobenú tematike. A keď už boli zvukové filmy, na organ sa hrávalo cez prestávku a pred filmom. To vytváralo tú atmosféru. Staré kaviarne mali svojho ducha. To nie je len že miestnosť, kde postavíte stolíky a stoličky. Tam musí byť aj určitá spoločnosť, taká, ktorá dá priestoru punc.

Vnímali ste tie časy, keď sa začínali meniť pomery v Európe aj Československu, nástup fašizmu a ľudácku politiku?

Vyrastal som na Loku a druhú, tretiu a štvrtú triedu som chodil do ľudovej školy na Brezovej. Keďže otec dbal na to, aby som vedel aj nemecky, do piatej ľudovej ma dal do Petržalky. Tam bola cirkevná evanjelická jednotriedka. Ďakujem Bohu, že to tak bolo, lebo to, že som sa naučil nemecky, mi neskôr v Povstaní dokonca zachránilo život.

Nacizmus sa už v tom čase, keď som študoval v Petržalke, dosť ukazoval. A bolo vidno, ako aj tí vzdelaní Nemci pod vplyvom Hitlera doslova ohlúpli. Začali chodiť v bielych fusakliach. Potom nosili tie štajerácke krátke kožené galoty s hózntráglami. Pochodovali, hajlovali a robili zo seba veľkých vlastencov.

V tom čase som býval u spriatelenej rodiny Wiebauerovcov na Ulici Boženy Nemcovej číslo šesť. Mali dve deti, Editu a Artura, ktorý mal vtedy 22 rokov. Bol Nemec, a tak musel po zabratí Petržalky narukovať. Ako vojak sa dostal neskôr do Stalingradu a mama od neho dostala posledný list, v ktorom jej písal: „Vieš mama, my už jeme svojich posledných kamarátov, naše koníky.“ Aj on tam niekde zostal.

Potom prišli na scénu ľudáci.

Faktom je, že prišla hospodárska kríza, Slováci často nemali prácu, mali pocit, že im miesta zaberajú českí úradníci. Zabúda sa na jednu vec – mám knihu od notára doktora Slávika z roku 1918, kde sa píše, že v tom čase žilo na Slovensku iba približne päťsto ľudí, ktorí mali stredoškolské vzdelanie. Čo je samozrejmé vzhľadom na okolnosti, maďarizáciu a podobne.

Rád by som ešte dodal, že keď môj strýko Juro robil nábor do légii medzi zajatcami z územia Slovenska, tí mu hovorili: „Čo my máme s légiami, my sme Uhri.“ Pre tých, ktorí spochybňujú prvú Československú republiku, by som rád dodal, že bez nej by dnes pravdepodobne nebol ani slovenský národ.

Váš strýko Juraj Tvarožek spolu s generálom Rudolfom Viestom, spisovateľmi Jankom Jesenským a Jozefom Gregorom Tajovským a so skupinou československých legionárov podpísali 14. marca 1939 protest proti rozbitiu Československa z vôle Hitlera. Vy ste v tom čase mali trinásť rokov. Vnímali ste ako mladý chlapec, študent, už aj politické súvislosti?

U nás doma bola politika na dennom poriadku. Otec odoberal pätoro novín, ktoré dennodenne chodili, takže bol informovaný. Okrem toho prečítal Hitlerov Mein Kampf aj Leninove spisy, ktoré boli vtedy dostupné. Takže ja som nebol až tak mimo toho diania. Československo, ktoré vybojovali naši legionári na frontoch prvej svetovej vojny, sme považovali za svoju vlasť.

Bol som vtedy tercián a vyhnali nás študentov pred Národné divadlo. Z Brna z väznice doviezli Vojtecha Tuku, lebo tam bol väznený. Mal reč na balkóne Národného divadla. No a zrazu nastala komická situácia, keď hovoril: „Keď já bol som jarabica…“ Ono totiž po maďarsky jarabica je to isté, čo väzeň.

Takže takýto on bol veľký národovec, veľký Slovák. Na našom evanjelickom internáte na Legionárskej ulici z toho bola veľká zábava, stretli sme sa tam chlapci, ktorí sme mali podobné antifašistické presvedčenie.

Dotkli sa vás aj deportácie židovského obyvateľstva?

Aj veľmi osobne. Veď na strednej škole sme mali učiteľa chémie pána Gergelyho, ktorého sme si veľmi vážili, bol to mimoriadne múdry a vzdelaný človek. Udal ho ako Žida do transportu iný učiteľ, jeho kolega. Neviem si za žiadnych okolností vysvetliť, ako a prečo to vôbec mohol urobiť.

Vaša rodina sa po rozbití republiky zapojila do činnosti odbojových organizácií napojených na Londýn. Vy sám ste sa ako študent zapojili do Všeslovanskej revolučnej organizácie. O čo išlo?

Dostali sme sa tam chlapci z nášho evanjelického internátu cez spolužiaka Milana Čapka, ktorý bol vtedy sextán alebo septimán a stal sa naším veliteľom. Jeho zástupcom bol spolužiak Milan Jakubec, ktorý neskôr ušiel do Veľkej Británie a stal sa letcom Royal Air Force.

My sme veľa o fungovaní celej tej organizácie nevedeli, asi len to, že svojich ľudí mala aj na policajnom riaditeľstve. Princíp bol totiž jeden: každý mal vedieť čo najmenej. Pre prípad, keby bol niekde vypočúvaný, aby sa činnosť neprezradila.

Do ich činnosti sme sa zapojili štyria: Jaro Zamboj z Pukanca, jeho otec bol legionár, Paľo Zdút-Šťastný z Kokavy nad Rimavicou, jeho otec bol tiež legionár,  a Zdenko Pálka z Moravy. Vytvorili sme skupinu, kde nás cvičili a inštruovali vyslúžilí vojaci.

Mali sme byť použití ako spojky. Oboznamovali sme sa s terénom Bratislavy pre pohyb po rôznych chodníkoch či po bunkroch. To bolo naše poslanie, lebo vtedy ešte boli vysielačky a telefóny vzácne.

Potom ste sa rozhodli pre vlastný odboj. Z vyšetrovacích spisov aj fonogramu, ktorý išiel priamo na ministerstvo vnútra Alexandrovi Machovi, vyplýva, že v roku 1942 ste ako stredoškoláci tlačili letáky proti Hitlerovi, Tisovi, deportáciám, vyrobili ste si rádioprijímač, na ktorom ste počúvali Hlas Londýna, a po meste zatierali olejovou farbou hákové kríže. Čo vás k tomu viedlo?

Prekážalo nám, že všade po meste sú hákové kríže a všelijaké nemúdre heslá, a tak sme sa niekoľkokrát vybrali ich zatierať. Lenže aj Nemci mali svoje hliadky, a tak nás pristihli. Bolo to v predvečer výročia Československa, 28. októbra 1942. Prebrali nás naši a eskortovali najskôr ku Dvom levom, potom do väzby na krajský súd, kde nás asi mesiac vypočúvali.

Boli ste v celách spolu alebo samostatne?

Na samotkách sme boli. Aspoň ja som bol na samotke celý čas, celý mesiac.

Vy ste v tom čase boli stredoškolák, mali ste iba 17 rokov. Keď ste nevedeli, ako dlho tam budete, ako ste to prežívali?

Prežívať som to prežíval celkom dobre, asi vďaka svojej náture, lebo nejaký pán, ktorý bol v knižnici, mi posielal dobré knižky. Tak som čítal. A mal som aj takú jednu odbornú knihu, z tej som si robil poznámky, kdesi ich ešte mám.

O čom bola tá kniha?

O rádiotechnike. K tomu som mal zošit, v ňom bolo zvnútra také rozprávanie, že tento zošit sa smie použiť len na to a na to a nesmú sa doň písať žiadne somariny.

Potom, asi po mesiaci, nás prepustili. Prišlo nám z ministerstva školstva, že sme vylúčení zo všetkých škôl, ktorých úroveň presahuje úroveň národnej školy. Nuž, ľudovú školu sme mali za sebou, takže sme nemohli ďalej študovať. Ja som nastúpil do továrne Tungsraum v Novom Meste nad Váhom. Vtedy už prebiehali prípravy Povstania. To som ešte nevedel, že je doň zapojená aj moja rodina a môj otec.

Vy ste sa zapojili do Povstania vo vysokoškolskom strážnom oddieli, ktorý neskôr do posledných chvíľ sprevádzal generálov Goliana a Viesta. Ako si na to spomínate? 

Nuž, bolo to smutné. Viete, keď sme odchádzali z Donoval, nikto nevedel, kade máme ísť a kam prídeme. Nemci boli po vojenskej stránke múdri. Mali obsadené všetky doliny. Kam sme prišli, všade boli. To si nikto, kto tam nebol, nevie predstaviť, aká bola vtedy situácia.

Na Donovaloch boli tisíce ľudí, ktorí sa motali hore-dole a nevedeli, kam ísť. Lebo od Bystrice sa tlačili Nemci, od Brezna sa tlačili Nemci, od Ružomberka sa tlačili Nemci. A sústreďovalo sa to hore na Donovaloch.

Tam, kde sa teraz lyžuje, to všetko bolo samý vojak, samý civil. Autá poškodené, zničené. No a boli tam tie dve lietadlá, ktoré boli pripravené pre našich generálov, ale tí to odmietli a vybrali sa s nami na ústup. Lietadlá sme ešte pred odchodom zničili.

Ako si pamätáte povstaleckých generálov?

Rudolf Viest bol vojak, pravá vojenská fazóna. Vtedy bol však už vážne chorý, mal ťažkosti s nohami a ledva išiel. Spočiatku išiel na koníkovi, no potom to už bolo horšie. Generál Golian bol milý a kamarátsky, no bol na tom ťažko psychicky, veď nechal ďaleko od seba manželku a niekoľkomesačné malé dieťa. Na konci Sopotníckej doliny sa od nás generáli oddelili a to, ako ich zajali v Pohronskom Bukovci, je dnes už známe.

Čo bolo s vami ďalej?

Nemci rozbili náš vysokoškolský strážny oddiel, aj ja som padol do zajatia. Časť odtransportovali do lágrov a mne sa podarilo uniknúť – je to dlhý príbeh, ale pomohla mi tu aj moja znalosť nemčiny. Tak ako neskôr, keď sme ešte po potlačení Povstania až do konca vojny pomáhali s otcom zásobovať Snežinského skupinu za Váhom potravinami a zbraňami.

Váš bratranec Živodar, s ktorým ste spolu bojovali v Povstaní, ušiel do americkej okupačnej zóny Nemecka, kde sa v službách exilovej Demokratickej strany a Michala Zibrína rozhodol vrátiť do Československa. Ako agent-chodec s falošnou identitou mal posielať správy do slobodného sveta. Dnes to znie už románovo a takmer neuveriteľne, keď človek pozerá na tretí odboj v 50. rokoch a vieru, že bude možné zvrhnúť aj druhú, komunistickú totalitu. Ako ste ten jeho čin vnímali?

On bol taký rojko, idealista, ale na druhej strane to bolo aj naivné. Myslel si, že to dokáže. Nezvážil to celkom dobre. Pôsobil v Metropolke, poznali ho stovky ľudí, veď tam chodili aj z policajného riaditeľstva.

A dnes dobre vieme, že tie karty, ako sa to bude vyvíjať ďalej, boli vtedy už dávno rozdané.

Práve minule, keď bol u mňa na návšteve pán doktor Kalina z pražského Archívu bezpečnostných zložiek, hovoril mi, že našiel nejaké spisy. O tom, že sem Živo príde, už bola Štátna tajná bezpečnosť dávno informovaná. Priamo do blízkosti Michala Zibrína v exile sa vraj infiltroval jej konfident.

Váš bratranec Živodar dostal v procese trest smrti, podobne aj Margita Boháčková a Dušan Slávik, ktorí s ním spolupracovali. Neskôr mu ho zmenili na doživotie, v komunistických krimináloch si odsedel nakoniec 15 rokov. Keď vyšiel na slobodu, hovorili ste o tom všetkom, čo sa stalo?

Nie, nikdy sme sa už k tomu nevracali.

Vás v procese Tvarožek a spol. odsúdili za pomoc bratrancovi Živodarovi Tvarožkovi – keď utekal za hranice, poskytli ste mu nocľah. Neľutovali ste nikdy to rozhodnutie?

Neľutoval som to. Navyše som presvedčený, že každý z nás má svoj osud. A aj tie ťažké veci v živote majú zmysel.

Vaše väzenie z tohto pohľadu malo nejaký zmysel?

Po odbornej stránke som sa tam zoznámil s vecami, ku ktorým by som nikdy nebol býval prišiel. Na tábore Rovnosť sme si zostrojili aj rádioprijímač a počúvali správy Hlas Ameriky alebo iné stanice. No informáciami o celom vývoji nás pravidelne zásoboval civil, banský vedúci pán Vít.

Najmä po ľudskej stránke som prišiel k presvedčeniu, že aj v takýchto ťažkých podmienkach ľudia jeden za druhým stoja. Či to bolo na tábore Mariánska alebo Rovnosť, všade som sa stretol s dobrými ľuďmi.

Spomínali ste mi, že na Rovnosti ste mali dokonca aj táborovú univerzitu…

To organizoval Franta Kubica, lekár z Třebíča, s ktorým som prišiel z Leopoldova. Spriatelili sme sa a on sa stal táborovým lekárom. V tej dobe tam bolo mnoho vzdelaných ľudí – vedci, vyslanci, univerzitní profesori, spisovatelia aj umelci. On si týchto ľudí vytypoval a vždy sa nás pätnásť alebo viac zišlo na nejakej izbe a niekto z týchto ľudí prednášal. Ja som bol medzi nimi najmladší, ešte taký sopliak.

Politickí väzni boli po návrate na slobodu často stále ľuďmi druhej kategórie. Ako to bolo s vami?

Dali mi pokoj. Robil som remeslo. Ja som sa s nikým dohromady nestýkal. Len keď som sa potom oženil a prišiel do Bratislavy, kde som hľadal prácu, najskôr ma nechceli prijať pre zlý kádrový posudok. Ale opäť raz mi pomohol dobrý človek, ktorý si ma pamätal ešte z vojnových čias.

Pri príležitosti 30. výročia Nežnej revolúcie ste sa s Konfederáciou politických väzňov nedávno vrátili do Jáchymova. Aký to bol pre vás pocit?

Chcel som to ešte raz vidieť, spomenúť si na všetkých tých ľudí. Boli sme na posledných miestach, ktoré sa zachovali, na Veži smrti, kde ako politický väzeň pracoval môj strýko Jaroslav Dvořáček. Toho väznili ľudáci v Ilave, v našom procese ho poslali komunisti na úpravňu, kde sa triedila ruda vyťažená z celého Jáchymovska. Tam aj zomrel a pochovaný je v Karlových Varoch. Pred rokmi som mu bol zapáliť sviečku, tento rok sa mi už jeho hrob nájsť nepodarilo.

Ako ste vlastne vnímali rok 1989? Splnili sa vaše očakávania zo slobody? 

Veľké ilúzie som si vtedy nerobil, po mojich skúsenostiach, ktoré som mal, som vedel, že po týchto idealistoch, ktorí to celé vybojujú, prídu takí, ktorí to všetko zasa obrátia naruby.

Do slovenského parlamentu sa v slobodnej dobe vrátila aj strana, ktorú odborníci označujú za fašistickú. Ako sa na to pozeráte ako bývalý povstalec, očakávali ste niekedy takýto vývoj?

Bol som nedávno na jednom podujatí, kde sa pripomínali vypálené dediny, a dozvedel som sa, že aj tam ľudia volia Kotlebu. Nemôžem to nazvať inak ako negramotnosťou. Otázka však je, prečo je to tak? Pretože realita je jednoznačná – je tu vysoká korupcia, súdnictvo stojí za figu drevenú a tí ľudia, ktorí často vládnu, nemajú pevné pozadie.

To je to, čo vidia mnohí ľudia. No a títo ľudia sľubujú: My spravíme toto, my to urobíme toto. Tak potom volia takýchto. Keby tu bola spravodlivosť, keby tu nebola korupcia, boli by v trúbe celí kotlebovci. To je môj názor.

Slovensko už žije takmer dva roky vraždou novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej. Prezidentka Zuzana Čaputová nedávno vo svojom prejave, v ktorom narážala na prepojenia Kočnera a politiky, hovorila aj o tom, že za celú túto situáciu je morálne spoluzodpovedné aj prostredie, v ktorom sa takáto strašná vražda stala.

Myslím, že každým jedným človekom to vtedy otriaslo. Človek sa pýta, ako sa niečo také vôbec mohlo stať.

Je strašné, že vzniklo prostredie, ktoré dovolilo, aby sa takáto strašná tragédia stala. Aj to, že tu vznikli takéto nekontrolovateľné skupiny, ktoré robia mimo zákona. A je im cudzia aj akákoľvek morálka. A aj na tomto rastie Kotleba a podobná kategória ľudí, na tomto neporiadku, ktorý tu je.

Myslíte si, že sa to podarí zmeniť?

Myslím, že ťažko, veľmi ťažko. Aj preto, že podobné zlé trendy, aj pokiaľ ide o extrémistov, sú v celom svete.

Pri prezidentke Zuzane Čaputovej sa často hovorí, že do politiky priniesla novú kultúru a slušnosť, vnímate to tak aj vy?

S pani prezidentkou som sa stretol už trikrát a môžem povedať, že na mňa urobila dojem. Vystupuje ako vzdelaný, slušný a citlivý človek. Ani v osobnom kontakte nerobí zo svojho postavenia žiadnu vedu, ale správa sa voči každému človeku ľudsky. Keď sme sa prvýkrát stretli pri Bráne slobody na bratislavskom Devíne, kam prišla po svojej inaugurácii, a podali sme si ruky, zaželal som jej, nech jej Pán Boh pomáha a nech sa jej podarí urobiť v našej krajine niečo s tou spravodlivosťou.

Niektorí hovoria, že im opätovný nástup extrémizmu pripomína tridsiate roky 20. storočia. Vy, ktorý ste to prežili, vidíte nejakú paralelu?

Ešte to myslím tak ďaleko nie je, ale to neznamená, že to tak nemôže byť.

Prečo podľa vás ľudia volia populistov? 

Ťažko mi na to niečo povedať, ľudia sa zo svojich chýb nepoučia. Ale rád by som niečo poznamenal. Teraz pán expremiér mudruje s tými bankami. Chce im zvýšiť odvody. Je to vyslovene nejaké predvolebné mudrovanie, ktoré nakoniec my všetci zaplatíme. Na jednej strane dá, na druhej strane to budú musieť ľudia vrátiť.

Dovolím si poznamenať, že voľakedy boli väčší vlastenci. A síce v roku 1923 pán kanonik doktor Okánik vyzval môjho strýka Tomáša Tvarožka, ktorý bol vtedy riaditeľom Slovenskej banky v Trnave, aby vytvoril novú banku.

Nebol ani inžinier, ani nič. Mal len obchodnú školu, myslím, že z Rožnova pod Radhošťom, a dokázal to. Za prvej republiky vytvoril skoro vo všetkých okresných mestách okresné sporiteľne a v Bratislave mestskú sporiteľňu.

Poviete, banka ako banka. Ale nie je to banka ako banka, lebo tieto banky svoj zisk nedávali nikomu do vrecka, ale z toho sa financovali verejné potreby tých miest a okresov, v ktorých boli založené. Bol by som veľmi rád, veď dneska máme toľko vzdelaných ľudí, niektorých aj vplyvných, keby nad tým porozmýšľali. Vytvorili by takúto banku, ako bola bratislavská mestská sporiteľňa a iné okresné mestské sporiteľne, a z jej zisku by financovali potrebné veci.

Čo vám pomáhalo v živote v tých najťažších chvíľach?

Vedel som, že ich musím prekonať, a veril som, že to všetko raz pominie a prídu aj iné, lepšie časy.

Ja sa však chcem verejne poďakovať všetkým tým ľuďom, ktorí v nás nevideli zločincov a aj v tých ťažkých časoch nás prijali ako seberovných. Tým, ktorí za každých okolností zostali ľuďmi.