Nedeľná nekázeň: Slobodu si môžeme preniesť aj cez hranicu našej smrteľnosti

Pesničkár Jaroslav Hutka predniesol na Letenskej pláni rovno po návrate z vyhnanstva pesničku, ktorá nad všetko iné vyzdvihuje ľudskú slobodu „co je však největší, co je však největší, ta lidská svoboda“. Pod tribúnou mávali a spievali státisíce revolucionárov. Spolu s Vaškom Malým sa ten istý zástup modlil Otčenáš a na zázname vidieť, že ho naspamäť vedel len málokto. Slobode sme vtedy rozumeli akosi bezprostrednejšie. Otčenáš síce hovorí o absolútnej slobode v Božom kráľovstve, ale pre novozrodených občanov na Letnej potrebovala sloboda vyjadrená v božskom prostredí aj preklad do im zrozumiteľnejšej reči. A ten spravil Hutka. Jeho slogan bol krátky, chytľavý a keďže to bol refrén, tak sa všetci mohli pridať a opakovať ho.

V Bratislave spieval Ivan Hoffman. Z jeho pesničky dnes necitujem lásku a pravdu, ale najprv „sľúbili sme si vydržať, sľúbili sme si nový deň“ a potom, bohužiaľ, „po našich uliciach odvtedy prešli veky“. Výročie Nežnej revolúcie symbolicky oslavujeme 17. novembra. Sľúbili sme si nový deň a skúšame vydržať. Odvtedy prešli veky a zostarli sme. Už aj tí, čo sa vtedy len narodili, majú zrelých 30. Zostarnúť však neznamená prísť o možnosť slobody!

V roku 1984 prerozprával Karl Rahner svoju celoživotnú skúsenosť teológa. V úplnom závere ďakovnej reči pri oslavách osemdesiatin sa nečakane venoval dušičkovej téme. Ako svoj testament predložil teologický model záhrobného života. Jadrom jeho výpovede je hutkovská dôvera, že jediné, čo z nás prežije, je sloboda. Podľa Otčenáša, ktorý sa aj na Letnej modlil Malý, je to sloboda v Bohu. Z Rahnera voľne citujem tú časť, ktorá nám ponúka nadšenie zo slobody aj vieru, že sloboda je Boží princíp aj nádej, že o slobodu neprídeme. Ani tu na zemi, ani na večnosti.

„Anjeli smrti upracú všetko to smetie životného príbehu z každého zákutia nášho ducha. 

Aj dlhý život si napokon premietneme iba ako kratučký záblesk, z ktorého ostane len pravá podstata naplnenej slobody. 

Vtedy do našej pritesnej existencie vtrhne samotné čisté, obnažené a absolútne Božstvo. 

V tomto výbuchu sa otázky preložia ako odpovede, možnosti sa uskutočnia, z času sa stane večnosť a dar slobody sa naplní.“

Vyše 70 rokov máme 10. decembra Deň ľudských práv. V roku 1989 sme v tento deň pretrhli železnú oponu, povedali sme Ahoj, Európa! a z pláže pri Hainburgu sme si mávali s tými pod Devínskym hradom. Na výročia bežne nestretnete pri Dunaji zástupy. Je tam pokoj. Dakedy modrá obloha, občas mráz alebo sneh, často len dážď. Na poludnie počuť zvony kostolov z oboch strán rieky. Zažite to dakedy ako víkendovú vychádzku. Napríklad teraz, na 30. výročie, možno sa tam stretneme viacerí.

Sľúbili sme si, tak vydržme! Slobodu si môžeme preniesť aj cez hranicu našej smrteľnosti.