Sloboda na fotografii z novembra ’89
Príbeh fotografie s budíkom, na ktorej je môj brat a ktorej autora som s ním spojila.
Autorka spolupracuje s organizáciou Post Bellum a iniciatívou Zabudnuté Slovensko
Fotografiu s budíkom ste už určite videli niekoľkokrát pri príležitosti výročí novembra 89. Býva pravidelne uverejňovaná v rôznych tlačových či digitálnych médiách – od Denníka N až po Pravdu. Už roky zbieram titulné stránky denníkov zo 17. novembra. Dôvod? Na fotografii je môj mladší brat – v strede s okuliarmi, vlastným menom Sloboda. Vtedy 17-ročný študent gymnázia na Metodovej ulici v Bratislave.
Od roku 1988 bol „ochranárom“, členom Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny (SZOPK). Okrem účasti na letných táboroch Stromu života sprevádzal ako jeden zo zástupcov svojej základnej organizácie ZO 18 Petra Tatára na okresnom národnom výbore, kde s komunistickými úradníkmi riešili premiestnenie továrne Gumon/Kablo mimo Bratislavy. Už vtedy vnímal dva diametrálne odlišné svety. V novembri 89 bol jedným zo žiackych lídrov revolúcie na „Metodke“, v tých dňoch relatívne progresívnom gymnáziu. Staršie ročníky mali od riaditeľky povolené zúčastniť sa generálneho štrajku 27. novembra na Námestí SNP. Môj brat moderoval diskusiu s mladšími žiakmi a s učiteľmi v školskej telocvični. Dokonca zaznela aj Modlitba pro Martu od Marty Kubišovej.
Po maturite sa prihlásil na štúdium environmentalistiky na Prírodovedeckej fakulte UK. V roku 1990 patril k prvému ročníku maturantov, ktorí sa smeli slobodne rozhodnúť, čo budú študovať – aspoň jemu sa to podarilo. Dodnes intenzívne sleduje spoločenské a politické dianie, ako celá naša rodina bol proti rozdeleniu Československa, nevynechal žiadne voľby a zúčastnil sa všetkých zhromaždení Za slušné Slovensko.
Nie je to upokojujúce? Predstavte si, že by sa vám každý rok 17. novembra vysmieval do tváre volič Smeru alebo Kotlebu.
