Denník N

Čo sme robili pred 30 rokmi: Zrýchlený čas revolúcie

Peter Zajac. Foto N – Tomáš Benedikovič
Peter Zajac. Foto N – Tomáš Benedikovič

V téme Čo sme robili v roku 1989 zverejňujeme osobné spomienky Martina M. Šimečku a jeho hostí na udalosti a zážitky v priebehu roka, v ktorom padol komunistický režim, hoci takmer nikto nepredvídal, že sa to stane.

Do Toronta a Montrealu sme s Altou odleteli z pražskej Ruzyně 22. septembra 1989. Formálne sme šli na rodinnú návštevu, ja za mojou sesternicou Zorou a jej manželom Petrom, ktorí emigrovali do Kanady v roku 1982, Alta za svojou sestrou Evou a jej manželom Jirkom do Spojených štátov, kam emigrovali v roku 1969.

Paradoxne cesty za emigrovanými rodinnými príslušníkmi boli vtedy už možné, napriek tomu, že Evin manžel Jirko Sýkora pracoval v Hlase Ameriky a Zora s Petrom stratili po emigrácii celý majetok a všetky občianske práva.

Skutočným dôvodom našej cesty bol však 54. medzinárodný kongres PEN v Toronte a Montreale v septembri 1989. Odohrával sa v dvojlomnom čase, ktorý smeroval v strednej Európe k zmenám totalitných režimov na demokratické, ale v Číne ku krvavému potlačeniu pokojných študentských mítingov na pekinskom Námestí nebeského pokoja. Takto vznikli dve celkom protikladné trajektórie vývinu sveta po roku 1989.

Bol to výnimočný kongres, lebo mohol prakticky v čase prebiehajúcej zmeny osvedčiť slobodomyseľnosť spisovateľov celého sveta. Charta PEN vyžadovala akceptovať zásadu slobodnej tvorby a obranu väznených spisovateľov, čo platilo aj o Československu.

Komunistický režim si aj po dvadsiatich rokoch dobre pamätal slová západných intelektuálov a spisovateľov, ktorí hovorili po sovietskej okupácii v auguste 1968 o situácii v Československu ako o „biafre ducha“, na základe čoho komunistická moc československý klub PEN „zmrazila“ a hibernizovaný ostal až do roku 1989. O súhlase straníckych a štátnych orgánov so vznikom slovenského centra PEN nemohlo byť ani reči.

Práve túžba deklarovať slobodu tvorby však bola podstatná pre dvadsaťosem slovenských spisovateľov, ktorí sa v lete 1989 podpísali pod Chartu PEN.

Jana Juráňová, ktorá sa o to zaslúžila najväčšou mierou, by mohla rozprávať ešte aj dnes, ktorí slovenskí spisovatelia a prečo sa vtedy odmietli podpísať – zo strachu alebo preto, že ich nijaká sloboda tvorby nikdy nezaujímala a pociťovali ju ako ohrozenie vlastných režimových pozícií.

Keď sa však stal Rudolf Chmel tajomníkom Československého zväzu spisovateľov, začal spolu s tajomníkom Zväzu slovenských spisovateľov Ladislavom Ballekom a s niektorými českými činovníkmi uvažovať, ako by sa dala činnosť československého PEN rozmraziť.

Na pôde Československého zväzu spisovateľov to bolo vylúčené. Medzi českým disentom a oficiálnym zväzom bola hlboká priepasť. Nebolo to možné ani na oficiálnej pôde Zväzu slovenských spisovateľov, ale zväzoví činitelia ako Laco Ballek, Rudo Chmel či Ľubo Feldek boli pripravení vzniku slovenského centra PEN pomôcť na svet, alebo ho priamo iniciovali. S Lacom Ballekom a Lajosom Grendelom sme sa zúčastnili na jar 1989 regionálneho zasadnutia medzinárodného centra PEN, kde sme sa dozvedeli, že základnou podmienkou vzniku slovenského centra PEN je podpis Charty PEN, súhlas českých spisovateľov v disente a akceptovanie maďarských spisovateľov.

V lete 1989 som sa preto stretol v Prahe prostredníctvom tajomníčky zmrazeného československého PEN klubu Marty Kadlečíkovej s Ivanom Klímom a Karlom Šiktancom, ktorí s naším krokom súhlasili. Ivan Klíma neskôr opísal proces vzniku českého PEN klubu už po vzniku slovenského centra po novembri 1989 v spomienkach Moje šílené století.

Bola to dosť dobrodružná cesta. Na letisku v Ruzyni nás s Altou najprv oddelili, ju pustili ďalej, mňa prešacovali od hlavy po päty, vysypali predo mnou na dlážku celý vak s osobnými vecami, pustili ma až tesne pred odletom lietadla, takže do Montrealu sme sa napokon dostali spoločne. So Zorinou dcérou Dankou sme potom prešli autobusom kanadskou farebnou jesennou prírodou šesťsto kilometrov do Toronta na prvú časť kongresu. S naším prijímaním sa tam nič nedialo a jediný problém som mal s platením hotela, jednoducho som nedostal z devízového prísľubu dosť peňazí a musel som z hotela doslova zutekať.

Ivan Klíma s Karlom Šiktancom ma v Prahe žiadali, aby som v Kanade pozdravil Josefa Škvoreckého. Samozrejme som im to rád sľúbil, hoci som netušil, či ho vôbec uvidím. V Toronte som Škvoreckého nevidel. Na ceste vlakom z Toronta do Montrealu, kde sa mi milá dánska novinárka pokúšala vysvetliť, prečo odišla do Spojených štátov z Dánska, ktoré sa jej zdalo malé a mne krásne, hoci som ho v živote nevidel.

Zrazu sa v spojovacej harmonike medzi dvoma vozňami vynoril nejaký človek, zastal a pridŕžal sa operadla.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Čo sme robili v roku 1989

Teraz najčítanejšie