Denník N

Narodili sme sa a hneď sme boli polosiroty – dva príbehy, akých nebolo v minulosti málo

Ilustračné foto - Flickr.com/Dru Bloomfield
Ilustračné foto – Flickr.com/Dru Bloomfield

Marína dodnes nevie, či si jej otec stihol pred svojou tragickou smrťou prečítať list, v ktorom mu jeho žena písala, že s ním čaká dieťa.

Pani Marína poznala z ich malej dediny ešte aspoň dvoch ľudí s rovnalým osudom, ako mala ona. „Vtedy bola taká doba, ľudia žili kratšie, umierali pri pracovných úrazoch. Presne ako môj otec. Mame z Ameriky len poslali list, že ani nie dva týždne po tom, čo tam dorazil, spadol na stavbe z veľkej výšky a na zemi ho našli už mŕtveho v kaluži krvi z hlavy. Zomrel ako dvadsaťdvaročný,“ spomína si 85-ročná lekárnička na dôchodku.

Svojho otca nepoznala. Do Ameriky odišiel, keď jej mama ešte ani nevedela, že je tehotná. „Keď už som bola v primeranom veku, mamička o tom vždy žartovala, že s tatom sa tak silno lúčili, až som z toho vznikla ja. Dodnes však neviem, či sa tato vôbec dozvedel, že ma mama čaká, aj keď mu to písala. Všetko sa zbehlo tak rýchlo,“ opisuje Marína.

Faktom je, že keď sa narodila, jej otec už nežil, hoci jej mama sa to dozvedela až neskôr. „Tak to vtedy bolo, nie ako dnes, že správy sa šíria ako blesk a ľudia sú stále v panike. Možno to tak bolo aj lepšie, že mama nič nevedela, len si myslela, že mešká pošta.“

To však nič nemení na tom, že Marína vyrastala ako „pohrobok“ alebo, ako ju volala starká, „pohrobček.“

Na koho sa podobá

Písal sa rok 1934, Marínina mama bola dvadsaťročná vdova s dlhmi, lebo nato, aby mohol jej manžel vycestovať do Ameriky, si museli požičať. Prichýlili ju

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Teraz najčítanejšie