Čo s klérofašistami?
Nie je nič nového, že sa fašisti skrývajú za kresťanstvo a odôvodňujú ním svoje činy. Aj za Slovenského štátu cirkev často viac zaujímalo, či jej zostali lojálni, než to, aké názory hlásali.
Autor je historik, Filozofická fakulta UK. Jeho posledná kniha nesie názov Klérofašisti
Napriek rozšíreným a v minulosti aj oficiálnym tvrdeniam režim Slovenského štátu nebol klérofašistický. Katolíckej cirkvi vychádzal často v ústrety, no niekedy aj nie – nepristúpil napríklad na úplný zákaz antikoncepcie ani rozvodov. Biskupi zase mali problém s prílišnou angažovanosťou kňazov v politike.
Kňaza na čele štátu síce nevedel skrotiť ani Vatikán, zato radoví duchovní pocítili trestajúcu ruku cirkvi aspoň v niektorých zvlášť krikľavých prípadoch. Títo kňazi sa otvorene hlásili k nacizmu a zároveň prestali poslúchať svojich predstavených. Minimálne v dvoch prípadoch sa im to stalo osudným.
Terorista
František (Fraňo) Boháč sa narodil v roku 1911 v Dolných Hámroch. Pochádzal z chudobných pomerov a už počas štúdia v seminári sa uňho začal prejavovať sociálny a nacionálny radikalizmus. V druhej polovici 30. rokov pôsobil ako kaplán vo viacerých farnostiach, stal sa prívržencom HSĽS a na verejnosti štval proti Čechom a Židom. Jeho chvíľa prišla s vyhlásením slovenskej autonómie na jeseň 1938. Krátko predtým dostal faru v Sokolovciach pri Piešťanoch a vstúpil do Hlinkovej gardy.
Sokolovčanov si Boháč rýchlo získal tým, že rozdúchal nenávisť proti miestnemu židovskému krčmárovi Eduardovi Löwymu. V čase štátom riadených deportácií začiatkom novembra 1938 zabavil Boháč Löwymu živnosť a farníci mu následne vyrabovali obchod.
V tomto čase sa Boháč zblížil s piešťanskými Nemcami, s ktorými tesne pred vznikom Slovenského štátu zaútočili proti miestnym židom. V predvečer 50. narodenín Adolfa Hitlera si od nich vynútili peňažné „dary“
