Fyzička Ursula Keller: Trvalo mi roky priznať si, že diskriminácia žien vo vede stále existuje

Kedy vo vás ako v malom dievčati dozrel pocit, že veda je to, čo chcete v živote robiť?

Ako dieťa som bola dyslektička. Čítala som a písala len s ťažkosťami. Bola som však veľmi dobrá v matematike. Pre svoj hendikep som okrem spomínanej matematiky nemala príliš veľa možností. Bola som nadaná a v podstate som preto mala šťastie. Za iných okolností by som ako dievča vyrastajúce uprostred Švajčiarska na nejaké ďalšie štúdium nepomýšľala. Ale takto, s matematickým talentom, to bolo jednoznačnejšie. Matematika bola pre mňa hrou, mala som ju rada a bola som v nej veľmi dobrá, ale časom mi to prestalo stačiť. Chcela som vedieť, ako funguje príroda, ako funguje svet. Zo všetkých prírodovedných predmetov bola fyzika tým, kde sa najmenej vecí učilo naspamäť. Všetko bolo logické a krásne. Čiže u mňa to, kde som nakoniec skončila, bolo prirodzeným vyústením.

Vedeli vaši rodičia už vtedy, že ide o dyslexiu?

Nie, v tom čase sa o tom ešte tak nehovorilo. Vždy, keď som mala písať diktát alebo čokoľvek, všetko som robila naopak, žiadnu vetu som nemala bez chýb. Pochádzala som z robotníckej rodiny a rodičia sa báli, že sa nedostanem ani na strednú školu, že pôjdem na učňovku. Zvláštne bolo, že ako som dospievala, tak sa tieto problémy vytrácali. No na začiatku to bolo naozaj veľmi ťažké, mala som problém naučiť sa čítať aj písať.

Odborníci tvrdia, že poruchy, ako je dyslexia, sa aspoň čiastočne upravia vekom. Bolo to tak aj u vás?

U mňa bol problém v tom, že som sa nedokázala učiť veci naspamäť. Musela som si urobiť systém, zorganizovať si veci v hlave, rozdeliť ich, vidieť medzi nimi logické súvislosti a až potom sa ich učiť. Takto som trénovala svoj mozog. Vždy, keď som sa potom dostala k nejakému zložitému problému, veľmi rýchlo som vedela nájsť vzorec. Následne som vedela tieto vzorce okamžite zorganizovať a toto všetko mi veľmi pomáhalo v experimentálnej fyzike.

Ako sa hovorí, všetko zlé je na niečo dobré.

Je to, ako keď sa zrakovo postihnutým zlepšia ostatné zmysly. Musíte vykompenzovať nedostatok tým, že sa naučíte niečo iné. Na základe tejto osobnej skúsenosti som presvedčená, že nemusíme byť dokonalí. Ak sú niektorí ľudia dokonalí, potom môžu mať skutočne problém vybrať si, čomu sa budú venovať. No ja si myslím, že stačí byť dobrý len v niečom, a potom skôr pracovať na tom, aby mi nič ostatné nebránilo v ceste. Jednoducho, nájdite to, v čom ste dobrí a čo máte radi, a vyhnite sa tomu, čo by vás od toho ťahalo preč. Ja napríklad viem, že keď potrebujem niečo napísať v nemčine a musí to byť perfektné, tak to síce napíšem, ale nechám niekoho iného, aby mi ten text gramaticky a štylisticky upravil.

Majú dievčatá iný postoj, prístup a nadanie na prírodné vedy než chlapci? 

Nemyslím si to. Sú to len naše spoločenské predsudky. Naozaj si myslím, že dievčatá aj chlapci sú rovnako šikovní v mnohých oblastiach a že dievčatá sú v mnohých veciach vytláčané na okraj neprávom. Mali by sme byť oveľa otvorenejší v tom, ako budeme nasledovať svoje vlastné nadanie a schopnosti, nezávisle od toho, či sme ženy alebo muži.

Kedysi bol rozšírený názor, že mužský a ženský mozog nemôžu byť rovnaké ani rovnako vyvinuté. Že ženy sú krehkejšie, menšie, a teda majú aj iné, inak fungujúce mozgy. 

To je absolútna hlúposť a ani sa o tom nebudem baviť. Presne takto