Denník N

Noc, keď zabíjali v mene národa: obetovaný Vukovar a muky na prasacej farme Ovčara

Maľba trúchliacej ženy na jednej z vukovarských stien. Foto – Deník N/Magdalena Slezáková
Maľba trúchliacej ženy na jednej z vukovarských stien. Foto – Deník N/Magdalena Slezáková

18. novembra 1991 dobyli spojené vojská Juhoslovanskej ľudovej armády a srbských paravojenských oddielov mesto Vukovar. O dva dni neskôr, 20. novembra 1991, zmasakrovali na prasacej farme Ovčara najmenej 260 ľudí, ktorí do poslednej chvíle dúfali v sľúbenú záchranu. Toto je príbeh mesta, ktoré obetovali pre „vyššie ciele“.

Zdenko Novak beží sychravou novembrovou nocou. Lapá po dychu a nevidí si pod nohy, ale vie, že za žiadnu cenu nesmie zastaviť, že musí utiecť svetlám traktora, čo si kúsok od neho razí cestu tmou.

Beží, hoci ho všetko bolí, hoci na ňom zasychá krv a pot mu do očí ženie špinu. Beží kukuričným poľom, stále ďalej, zakopáva o suché pahýle, a keď sa ozvú výstrely, mykne ním.

Ale nezastaví sa. Beží.

A ako jediný prežije.

Tam, kde pochovávali prasatá

Devätnásť ďalších mužov, ktorých na valník za traktorom naložili spolu so Zdenkom Novakom, sa zoskočiť neodvážilo; báli sa, že ich zastrelia. O niečo neskôr už stoja na kraji buldozérom vyhĺbenej jamy – len chvíľočku a zrútia sa do nej po paľbe z kalašnikovov.

Rovnako ako dvadsať mužov pred nimi a ďalších dvadsať po nich. Dvadsiatka za dvadsiatkou, kým mŕtvych nie je rovných dvesto.

Je dlhá jesenná noc – 20. novembra 1991. Keď výstrely konečne zmĺknu, ozbrojenci s puškami znovu rozhýbu buldozér, jamu zahrnú a nad ránom sú už dávno preč.

Denné svetlo odhalí už len rozrytú hlinu uprostred kukuričného strniska a inak pusto. Na tomto mieste sa pochovávali uhynuté ošípané z neďalekej farmy Ovčara.

Ale to bolo dávno, ešte pred vojnou. V celkom inom svete, kde priatelia bývali priateľmi a susedia susedmi, keď sa namiesto zelených tričiek nosili košele s kravatou. Keď sa ulicami nieslo rádio z kaviarní, nie popevok „Slobodane, šalji nam salate, biće mesa, klaćemo Hrvate“. Teda Slobodan (Miloševič), pošli nám šalát, mäso bude, pobijeme Chorvátov.

Teraz sa bojuje. Dobytý Vukovar, perla slavónskeho baroka, sa len za pár týždňov premenil na sutiny plné mŕtvych tiel. A namiesto ošípaných sa na bitúnok vodia ľudia.

Pamätník ľuďom, ktorých zmasakrovali pri prasacej farme Ovčara. Foto – Deník N/Magdalena Slezáková

198 mužov a dve ženy

V septembri 1996 vypátra hromadný hrob pri Ovčare medzinárodný tím expertov. Podarí sa mu to len vďaka svedectvu Zdenka Novaka, chorvátskeho Čecha a jedného z mála preživších.

Ďalší Čech, vyšetrovateľ OSN Vladimír Dzuro, potom o exhumácii napíše:

„Ako v scéne z hororového filmu sa postupne zo zeme vynárali centimeter po centimetri telá zavraždených. Mohyla tiel svedčila o masakre, kde sa naplno prejavila ľudská beštiálnosť. V hornej časti hrobu boli torzá tiel premiešané, čo dokazovalo, že ich do hrobu

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Teraz najčítanejšie